Útokom na základňu Pearl Harbour na Havajských ostrovoch 7. decembra 1941 zatiahli Japonci do druhej svetovej vojny USA. Prekvapenie nemalo dlhé trvanie. Po porážke pri Midway, kde stratili štyri ťažké lietadlové lode, potrebovali Japonci rýchlo dobudovať letisko na ostrove Guadalcanal, z ktorého by mohli zasadzovať údery americkým konvojom, prípadne útočiť aj na ciele v Austrálii, a ktoré by sa stalo východiskom invázie na ďalšie pacifické ostrovy.

 

Veliteľstvo Amerického námorníctva si uvedomovalo strategickú polohu Guadalcanalu a rozhodlo sa naň zaútočiť. Operácia dostala krycie meno Watchtower (Strážna veža). Jej operačné velenie sa usídlilo na Nových Hebridách (dnešné Vanuatu).

 

Bitka o Guadalcanal

 

Na Guadalcanale sa vylodili americké jednotky ráno 7. augusta 1942. Prekvapilo ich, že takmer bez odporu dobyli letisko, ktoré premenovali na Henderson Field. Japonci však na druhý deň odpovedali útokom pri blízkom ostrove Savo, kde viceadmirál Guniči Mikawa zničil tri americké a jeden austrálsky krížnik a ďalší vážne poškodil. Koncom augusta japonské torpédo znefunkčnilo lietadlovú loď Saratoga a o dva týždne neskôr išla ku dnu ďalšia loď Wasp. Spojenecké vojská na ostrove Guadalcanal sa dostali do izolácie, nemohli počítať s leteckou a námornou podporou, ubúdali zásoby, navyše rady vojakov redli chorobami, keď každý piaty trpel dyzentériou. Tokijské rádio ironicky označilo amerických vojakov za „mole, ktoré samy vlietli do plameňa“. Japonci sa snažili využiť výhodnú situáciu a v ďalších mesiacoch sa zamerali na opätovné získanie letiska. Konvoje bojových lodí, ktoré dostali pomenovanie „Tokijský expres“,  privážali ďalších a ďalších vojakov, ktorí sa za cenu obrovských strát vrhali do útoku. Situácia Američanov bola veľmi vážna. 13. septembra Japonci prenikli až na ich veliteľské stanovište, no na „krvavom hrebeni“ sa predsa len dokázali udržať a v novembri získali nad oslabeným protivníkom prevahu. Ako dôležité sa ukázalo bojové stretnutie oboch loďstiev 13. – 15. novembra. Japonci síce behom polhodiny potopili tri americké torpédoborce a dva krížniky, ale už im nezostal dostatok síl na vylodenie početnejších jednotiek na Guadalcanale. Keď išiel ku dnu japonský krížnik a niekoľko transportných lodí a v noci na 15. novembra sa behom siedmich minút potopila bojová loď Kirišima, o ďalšom osude bitky o Guadalcanal bolo rozhodnuté. Napriek tomu boje trvali ešte ďalšie tri mesiace a posledný japonský vojak opustil ostrov až 9. februára 1943. Guadalcanal sa stal základňou pre ďalší postup spojeneckých vojsk smerom na Filipíny.

 

Väčšina z 36 000 japonských vojakov, nasadených do útokov na Guadalcanale, padla. Celkové straty sa odhadujú na 31 000 mŕtvych a 1 000 zajatých. Na strane USA a ich spojencov (najmä britské, novozélandské a austrálske sily), ktoré mali k dispozícii okolo 60 000 mužov, bolo 7 100 padlých a len štyria vojaci sa spomínajú ako zajatci. Obrovské boli aj materiálne straty: 29 amerických a 38 japonských lodí, 615 amerických a asi až 880 japonských lietadiel. Nečudo, že generálmajor Kijotake Kawaguči nazval Guadalcanal pohrebiskom japonskej armády.

 

Boje o Guadalcanal zachytili viacerí vojnoví korešpondenti i samotní účastníci. Priam bestsellerom sa stal Guadalcanalský denník Richarda Tregaskisa, ktorý vyšiel už v roku 1943 a bol spracovaný aj vo filmovej podobe. Podľa románu Jamesa Jonesa Tenká červená línia, ktorý vyšiel v roku 1962, bol vzápätí natočený rovnomenný film pod režisérskou taktovkou Andrewa Martona. V roku 1998 sa dostal do kín nový film pod rovnakým názvom, režisérom bol Terrence Malick. Bitka o Guadalcanal sa stala námetom aj pre niekoľko televíznych filmov a seriálov.

 

Guadalcanal dnes

 

Ostrov Guadalcanal, ktorý pôvodní obyvatelia poznajú pod názvom Isatabu, má rozlohu 5 302 km² (niektoré zdroje udávajú 5 664 km²) a dnes je súčasťou samostatnej republiky Šalamúnove ostrovy. Jeho územie sa zdvíha od pobrežia džungľou zarastenými svahmi až do výšky 2 335 m n. m. horou Popomanasteu v masíve Kavo Range. Pralesy sú domovom tropickej fauny, vrátane jedovatých hadov, ale väčším postrachom už amerických vojakov boli jedovaté stonožky. Morské krokodíly (Crocodylus porosus), ktoré bežne dorastajú do 6 metrov a 1 000 kg, sa udržali len na juhu ostrova. Džungľa sa ozýva škrekotom pestrofarebných papagájov. Z cicavcov tu nájdeme okrem netopierov a hlodavcov len kuskusa (Phalanger orientalis), ktorý patrí medzi vačkovce.

 

Pre Európanov objavil ostrov Guadalcanal španielsky moreplavec Álvaro de Mendaña de Neira v roku 1568 a pomenoval ho podľa andalúzskej dediny, z ktorej pochádzal člen jeho expedície Pedro de Ortego Valencia. Prví európski osadníci a misionári prišli na ostrov v 18. storočí. V roku 1893 sa stali Šalamúnove ostrovy britským protektorátom a v roku 1978 samostatným štátom.

 

Na ostrove žije okolo 120 000 ľudí, väčšina z nich, okolo 93 %, patrí k Melanézanom. Na severozápadnom pobreží sa nachádza Honiara, metropola celého súostrovia s viac ako 80 000 obyvateľmi. V jeho východnej časti sa nachádza Hendersonovo letisko, známe z bitky o Guadalcanal.

 

V roku 1999 došlo k rozporom medzi obyvateľstvom Guadalcanalu a druhého najväčšieho ostrova Malaita. Výtržnosti v Honiare si vyžiadala niekoľko mŕtvych, medzi nimi boli aj dvaja novozélandskí diplomati, a okolo 20 000 Malaitaňov muselo utiecť na svoj rodný ostrov. Napriek mierovej dohode nepokoje pokračovali až do roku 2006 a mali negatívny dopad na hospodársky rozvoj krajiny i na cestovný ruch.

 

Pri príležitosti 50. výročia vylodenia amerických vojsk odhalili v centre Honiary pamätník. V okolí mesta sa nachádzajú ďalšie hmotné pamiatky na krvavé boje v rokoch 1942 – 43, vrátane pamätného parku, ktorý vybudovali japonskí vojnoví veteráni asi 3,5 km od centra mesta. Medzi vládnymi a kultúrnymi inštitúciami nachádzame v Honiare aj Národné múzeum s historickými artefaktmi, archeologickými nálezmi, mincami, zbraňami, ozdobami a najrôznejšími predmetmi, ktoré používalo domorodé obyvateľstvo v bežnom i sviatočnom dni. Múzeum organizuje festivaly melanézskeho umenia a remesiel.

 

Foto: net