Jozef Holánik – Bakeľ, ktorý sa narodil v Dlhom Poli 3. júla 1863, pokračoval v zdedenom remesle.

 

Úspechy na trhu i na medzinárodných výstavách

 

Ako 15-ročný odišiel s otcom na vandrovku do Poľska a v roku 1889 si zriadil vo Varšave drotársku dielňu. V nej opravoval medené predmety, cínoval, drôtoval… Postupne prechádzal od výroby bežných úžitkových predmetov k umeleckému spracovaniu drôtu. Začínal drôtenými košíkmi a hračkami, o ktoré bol veľký záujem, takže mohol zamestnať 12 – 30 pomocníkov, väčšinou svojich rodákov zo Slovenska. Jeho výrobky išli na odbyt na poľských, ruských, ukrajinských, i nemeckých trhoch a prezentoval sa nimi aj na medzinárodných výstavách. Najväčší úspech získal v roku 1911 na perhliadke v Ríme, kde jeho dielo ocenili zlatou medailou a Veľkou cenou. Vo vojnovom roku 1917 zavrel svoju varšavskú dielňu a vrátil sa do Dlhého Poľa, kde v rodnej drevenici pokračoval v umeleckej práci a zdatného pokračovateľa našiel vo svojom zaťovi Jakubovi Šeríkovi.

 

Prvá drotárska výstava v roku 1940

 

V Dlhom Poli, dedine, ktorej vznik spadá do 13. stor., sú hrdí na svojich remeselníkov, s ktorých osudmi a dielom sa môžeme zoznámiť v pamätnej izbe. Prvú výstavu pripravili už v roku 1940, teda ešte za Holánikovho života. Usporiadali ju v priestoroch materskej školy z iniciatívy miestneho učiteľa Karola Guleja (v roku 1969 sa rozhodol pre emigráciu do Mníchova, kde zomrel v úctyhodnom veku 96 rokov; vlani mu odhalili pamätník na Národnom cintoríne v Martine). Navštívilo ju okolo 15 000 záujemcov, medzi ktorými bol aj slovenský prezident Jozef Tiso. Exponáty potom premiestnili do Budatínskeho zámku, kde sa stali základom špeciálnej drotárskej expozície.

Po takmer 70 rokoch, v roku 2008, usporiadala obec v spolupráci s Považským múzeum výstavu Dlhopoľskí páni majstri. Pomocnú ruku pridali pokračovatelia drotárskych tradícií Juraj Šerík, Ján Madaj a Jozef Polka, ktorí nielenže poskytli výrobky z vlastnej zbierky, ale aj verejne prezentovali svoju remeselnícku zručnosť. Kto mal záujem, mohol sa veľa z ich drotárskeho umenia poučiť. O rok neskôr sa z výstavy stala trvalá expozícia. V chodbe a v jednej miestnosti sú vystavené fotografie, dokumenty a trojrozmerné predmety: nielen drotárske výrobky, ale aj kroje a ukážky ďalších remesiel.

Spomienka na významné osobnosti

 

Expozícia nás upozorňuje aj na významné udalosti v histórii obce a na rodákov a ďalších dejateľov, ktorí sa zapísali do histórie takým či onakým činom. Príkladom môže byť Juraj Čajda, ktorý sa narodil v Dlhom Poli deň pred Vianocami roku 1844. Bol redaktorom Slovenských i Národných novín a s jeho menom sa spája najmä redigovanie humoristického časopisu Černokňažník, na ktorého stránkach prezentoval svoj zmysel pre humor i tvrdšiu satiru, čím sa neraz dostal do pozornosti uhorských úradov.

 

Ďalší Dlhopoľčan Martin Mičura, ktorý sa narodil 17. septembra 1883, vyštudoval právo, bol predsedom Najvyššieho súdu, tekovským a nitrianskym županom i ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska. Patril medzi zakladateľov Slovenskej ľudovej strany, no nesúhlasil s tým, aby strana prijala do svojho názvu Hlinkovo meno. Ľudí, ktorí sa stotožnili s jeho názorom, hlinkovci posmešne prezývali „mičuráci“. Počas SNP žil v Bytči. Z tamojšej nemocnice ho sovietski vojaci odviezli do Moskvy, kde zahynul za neznámych okolností.

Ako kaplán pôsobil v Dlhom Poli Andrej Majer, ktorý sa pod svoje lyrické básne – vydané vo dvoch zväzkoch – podpisoval pseudonymom Dlhomír Poľský. Niektoré z jeho básní zhudobnil Mikuláš Schneider – Trnavský. Ľudovýchovnej spisbe sa venoval Ľudovít Gašpar Zaosek.

 

O všetkých osobnostiach Dlhého Poľa sa môžete dozvedieť základné informácie vďaka expozíciám pamätnej izby. V knihe návštev nájdeme aj meno ďalšieho slovenského prezidenta Ivana Gašparoviča.

 

Vzácne spomienky

 

V obci doteraz stojí rodný dom Jozefa Holánika – Bakeľa. Pravda, drevenica dlhé roky chátrala, až kým sa jej nechytila ruka Jakuba Šeríka, pravnuka slávneho drotárskeho majstra. Dnes je národnou kultúrnou pamiatkou a do nej uvažujú premiestniť drotárske zbierky i ďalšie pamiatky na históriu Dlhého Poľa. Peknú reportáž o drevenici prináša vlaňajšie januárové číslo obecného periodika Dlhopoľ. Jej autorka Magdaléna Lacková prináša vzácne spomienky pokračovateľa rodu, drotárskeho majstra Jakuba Šeríka. „Tu spával dedko Šerík s babkou,“ hovorí v reportáži o malej izbe, pristavanej k drevenici v roku 1901. „Vedľa bola skriňa, kde mali oblečenie, v rohu bola piecka, tu hneď vedľa dverí mal dedko truhlicu, ktorú mal ešte po pradedovi Bakeľovi z Varšavy a tam mal v kotúčoch poukladané drôty. Pri okne, z ktorého vidno na susedovu chalupu, bola stolička, v ďalšom rohu mal dedo uložené svoje papiere a pod oknom pri hlavnej ceste drôtoval, tam mal svoj pracovný stôl a ja som ako chlapec sedával vedľa neho. Tam to všetko vznikalo. V rohu naľavo od okna na priečke mal vystavené všetky medaily, ktoré Bakeľ získal na svetových výstavách. Mal tu rôzne sklenené poháriky a mištičky, kde si dával drôtiky, v pracovnom stole mal šuflík s náradím. V tejto izbe bolo najteplejšie, lebo tu kúril, keď pracoval, aby mu nebola zima. Tie spomienky vo mne pretrvali dodnes.“

 

Vianočná omša pre vlasovcov i partizánov

 

Už krátke nahliadnutie do obecného periodika nás presviedča, že prináša nielen aktuálne informácie o dianí v dedine, ale aj pohľady do jej histórie a trúfam si ho zaradiť medzi najkvalitnejšie z tých, ktoré som z takých či onakých dôvodov mal v rukách, alebo som sa k nim „pregoogloval“. Rušno bolo v Dlhom Poli v zime 1944 – 45, keď tamojšie kopanice poskytli prístrešie partizánskym skupinám. V augustovom čísle v roku 2015 Magdaléna Lacková spomína aj tzv. Vianočný mier: „Odohral sa v miestnom kostole sv. Martina. 6. januára 1945 tu bola odslúžená pravoslávna omša pre Vlasovovu ukrajinskú armádu, ktorá bola pod vedením nemeckej armády. To všetko so súhlasom miestneho kňaza dekana Fančoviča a za účasti Dlhopoľčanov aj partizánov. Asi 200 ukrajinských vojakov stálo pred oltárom bez zbraní a čapíc. Partizáni

stáli vzadu pod chórom a hoci pod kabátmi ukrývali zbrane, nepoužili ich. Omšu odslúžil pravoslávny pop a po obrade sa všetci v mieri rozišli. Po tejto udalosti sa však bojovalo ďalej.“

 

Nielen drotári…

 

Magdaléna Lacková v obecných novinách Dlhopoľ pripomína, že v dedine boli nielen šikovní drotári, ale aj ďalší remeselníci, ktorých práca úzko súvisela s každodenným životom. V roku 1887 sa spomína päť mlynov a valcha na súkno. Prvý kováč v obci sa v historických záznamom uvádza v roku 1735, ale toto remeslo tu má určite hlbšie tradície, veď furmani i jazdci potrebovali kvalitné obutie pre svojich štvornohých pomocníkov. Kováčska vyhňa bola však zároveň dielňa, z ktorej vychádzali najrôznejšie železiarske výrobky: od klincov cez reťaze, motyky, sekery až po ozdobné mreže, ohrady, svietniky… Na staré tradície nadviazali umeleckí kováči bratia Kršiakovci. Furmani prepravovali najmä drevo, ale i kože, soľ a iné potraviny a svojimi záprahmi pomáhali pri obrábaní horských polí. V spomínanom roku 1735 pracovali v Dlhom Poli deviati kolári. Posledného Ignáca Maceášika pripomína koleso na jeho rodnom dome. Na prácu drevorubačov nadväzovali stolári, tesári, debnári, ale i umeleckí rezbári. Štefan Veveričík – odchovanec známeho rezbárskeho centra v Rajci – získal cenné skúsenosti pri žilinskom sochárovi Ladislavovi Berákovi. Ani košikárstvo v Dlhom Poli nevyhynulo, však brehy Dlhopoľky sú bohaté na vŕby a okolité stráne na liesky. Šindliarski majstri z Dlhého Poľa sa podieľali na obnove striech Oravského, Budatínskeho a Zvolenského zámku. S prácou pokrývačov úzko súvisí klampiarstvo, ktoré tiež môže prerásť do umeleckej tvorby, ako svedčí plechová loď miestneho majstra Valentína Mičuru – Valienta. Z troch exemplárov sa jeden dostal do Technického múzea v Prahe, druhý do Budatínskeho zámku a tretí môžeme vidieť v dlhopoľskej pamätnej sieni.

 

Úspešné spolky

 

Ako sme sa dočítali v Dlhopoli, v dedine sú aktívne aj mnohé ďalšie spolky. Nechýba folklórna skupina Drotár. Jej člen, drotársky majster Jozef Polka, zhromaždil bohatú zbierku zvoncov, z nich najstarší má viac ako 200 rokov. Od minulého roka pôsobí v obci občianske združenie Dlhopoľci, ktoré pripravuje najmä športovo-zábavné podujatia pre rodiny a deti. Úspešní sú aj chovatelia poštových holubov. Na ilustrovanie si dovolím odcitovať z prvého tohtoročného čísla Dlhopoľa slová predsedu miestnej organizácie Milana Letku, ktorého holuby sa dostali aj na najvýznamnejšiu medzinárodnú súťaž – holubiarsku olympiádu do Londýna: „S holubárstvom som začínal ako 11-ročný chlapec, „košovať“ sme chodili do Žiliny na perón a raz som bol aj sprievodcom v poštárskom vozni. Keď sa začínalo so súťažením, konštatovacie hodiny mal len Rudolf Forbak na Forbakoch, potom sme kúpili hodiny spolkové, ktoré boli u Martina Guláša a každý holubár mal svojich jazdcov. Ja som mal napríklad Pala a Jožka Mičurovcov – z povaly u Letkov som im zhodil gumičku a oni na bicykli išli hodiť krúžok do hodín, vtedy to bolo veľmi napínavé, išlo naozaj o každú minútu. Kvôli holubom som sa vzdal rôznych iných záľub. Ja som nielen chovateľ, ale aj veterinár či chirurg v jednej osobe, už som zašíval jastrabom zraneného holuba. Keď sú vtáky prechladnuté, dávam im med, cesnak, kvapky. Ak je o holuba dobre postarané, podáva lepšie výkony. Ja si doteraz do knihy zapisujem, aké poveternostné podmienky vyhovujú tomu – ktorému holubovi, to je ako s ľuďmi športovcami. Ak ku mne priletí stratený holub, postarám sa oňho a potom pošlem majiteľovi správu. Takto mám aj medzinárodné kontakty, niekedy je to však úsmevné, najmä keď mi príde list s poďakovaním v reči, ktorej nerozumiem. Ja už by som holuby nevymenil za nič na svete a keď raz umriem, nech mi ich vypustia pri truhle.“

 

Dlhé Pole turisticky

 

Prvá písomná zmienka o Dlhom Poli (pod latinským Longus Campus) pochádza z roku 1320, keď tunajší poddaní patrili do Hričovského feudálneho panstva a do územia, ktoré až do svojho úmrtia držal pevne v rukách „pán Váhu a Tatier“ Matúš Čák – Trenčiansky. Domy vyrastali po oboch brehoch Dlhopoľky, ktorej pramene sú pod hlavným hrebeňom Javorníkov. Celá dedina patrí medzi najdlhšie u nás, meria až okolo 9 km, pričom v bočných údoliach, na svahoch a chrbtoch sú ďalšie kopaničiarske osady a samoty.

 

Celkom dnes žije v Dlhom Poli okolo 2 000 ľudí (v roku 1828 sa spomína až 3 114 obyvateľov). Najrušnejšie tu býva počas hodov, ktoré sa vzťahujú k sviatku sv. Martina. Jemu je zasvätený miestny rímsko-katolícky kostol, ktorý si Dlhopoľčania postavili v polovici 19. storočia a na ktorého výzdobe sa podieľal aj liptovský maliar Jozef Hanula.

 

Pri turistickej návšteve Dlhého Poľa, v ktorom pôsobí agilný Klub slovenských turistov s asi 70 členmi, sa podľa značených ciest môžeme vybrať na nenáročný výlet krajom lesov, horských lúk a polí. Najpriamejší výstup na hlavný hrebeň Javorníkov vedie údolím Dlhopoľky do sedla pod Grapou. Budeme naň potrebovať asi 2 h chôdze (z centra obce po žltej, neskôr po zelenej značke). Asi 2 ½ h treba na výstup po žltej značke do osady Bielovci, odkiaľ sa po červenej hrebeňovke dostaneme za ďalšie dve hodiny k rázcestiu so spomínanou zelenou značkou, takže sa nám ponúka nenáročný asi 6-hodinový okruh. Ďalšou alternatívou je výstup po zelenej značke a návrat po červenej a modrej značke cez najvyšší bod dlhopoľského chotára Kazícku Kýčeru (910 m n. m.) nad obec Divina a odtiaľ po žltej do východiska túry (celkom asi 5 ¼ h chôdze). Tretím variantom môže byť veľký okruh (žltá – červená – modrá – žltá), čo je však už skôr pre zdatnejšieho turistu (asi 8 h chôdze). Napokon sa môžeme prejsť cez kopec do susednej dediny Veľké Rovné, ktorá sa takisto môže pýšiť bohatou drotárskou tradíciou. V každom prípade ide o príjemné putovanie, na ktorom sa môžeme v čase dozrievania malín či iných lesných plodov občerstviť nielen na duchu.

Pri tvorbe blogu boli použité internetové vydania obecného periodika Dlhopoľ a fotografie z  obecnej stránky.