Narodil sa 18. októbra 1888. Jeho rodiskom je Vrbica, vtedy samostatná dedina, od roku 1923 súčasť Liptovského Mikuláša. V rodine garbiara pribudla neskôr sestra Mária, ktorá takisto vyrástla na kvalitnú spisovateľku.

 

Po teologických štúdiách bol krátko kaplánom v Modre a v roku 1911 s pomocou známeho podporovateľa slovenských emancipačných snáh Roberta Williama Setona – Watsona, ktorý je známy aj pod menom Scotus Viator, mohol pokračovať v štúdiách na univerzite v škótskom Edinburghu. Sám si s odstupom času zaspomínal: „Už trojročný som dobre rečnil Chalupkovho Valibuka. Niekedy zobrali ma chlapi i do mikulášskej krčmy na Rohu, postavili na sud a ja za trochu sladkého a hrubý medenák, groš, zarečnil som im, čo som vedel. Prisahali, že musím byť kňazom. Kde však, aký kňaz? Otec tichý, trpezlivý sedliak, pracovitý do úmoru, ale skoro bez rolí…. Detí na žive šestoro a ja z nich najstarší. Hľadel som na najtvrdšiu borbu o chlieb od malička. Chystal som sa na remeslo a chcel som byť zámočníkom alebo kováčom. Vtedy, kde sa vzal, tu sa vzal pán Ján Borbis, evanjelický farár v nemeckom Hamelne, založil pri evanjelickej cirkvi v Liptovskom Svätom Mikuláši štipendium pre chlapca z príbuzenstva, aby sa vyučil za kňaza. Tým študentom stal som sa ja. Keď som skončil v Bratislave, zas –  kde sa vzal, tu sa vzal – pán Seton-Watson a umožnil mi vidieť šíry, vzdelaný svet. Nuž, dosť podivné, pravda? Tí chlapi v krčme sa márne nedušili. Miesto kováča alebo zámočníka stal som sa kňazom, trochu i spisovateľom a politikom.“

 

(Spomínaný Ján Borbis sa narodil takisto vo Vrbici 24. júna 1832. Bol učiteľom v Mengusovciach a v poľskom Cieszyne a v rokoch 1863 – 65 evanjelickým farárom v Čáčove. V roku 1871 odišiel do Nemecka. Posledné roky prežil v Hamelne, kde zomrel 15. marca 1912. Publikoval v slovenských a nemeckých periodikách. Knižne vyšli jeho cirkevno-historické práce a etnografická štúdia svadobných zvykov Slovákov.)

 

Po návrate si Martina Rázusa zvolili za farára evanjelici v Pribyline, kde pobudol deväť rokov, rovnako, ako na fare v Moravskom Lieskovom. Poslednou zastávkou na jeho pastoračnej púti bolo Brezno, kde zomrel 8. augusta 1937 ako 48-ročný. Príčinou predčasného úmrtia bolo zlyhanie obličiek. Jeho pôsobenie v centre Horehronia pripomína od roku 2006 socha v mestskom parku. Jej autorom je akademický sochár Jozef Barinka a architektonické riešenie je dielom Viery Lichardovej, Rázusovej vnučky.

V jednej eseji sa Martin Rázus vyjadril: „Mojím osudovým číslom je osmička… Osmička nie je najnižším, ani najvyšším číslom a taká je i pečať na dosť podivnej púti môjho života.“ Mal tým na mysli dátum narodenia, v ktorom sa stretli štyri osmičky. Netušil, ako sa toto číslo osudovo zapíše do jeho života: zomrel 8. 8. Jeho pamiatke sa môžeme pokloniť na banskobystrickom evanjelickom cintoríne, kde na náhrobnom kameni čítame jeho epitaf:

 

Ja už pod mohylou budem sniť – no čujne,

chápuc, že čo mrelo – rastie, ženie, bujnie

a keď pôjdu vďační hrob môj polievať –

precítim to, že preds hodno bolo trpieť, hodno bolo spievať.

 

Zvolenský manifest

 

Do Slovenskej národnej strany vstúpil v roku 1920 a svojimi zásadnými postojmi predovšetkým v sociálnej a hospodárskej oblasti sa vypracoval na jej lídra. Za predsedu SNS ho zvolili v roku 1929, keď sa stal poslancom Národného zhromaždenia. 16. októbra 1932 sa stretol vo Zvolene s vodcom katolíckeho krídla slovenského politického spektra Andrejom Hlinkom. Na zhromaždení, ktorého sa zúčastnilo údajne až 20 000 ľudí, prehovoril okrem spomenutých politikov aj Jozef Tiso. Zvolenský manifest spojil oba konfesionálne rozdelené proslovenské prúdy, požadujúce autonómiu. Kamarátstvo však nemalo dlhé trvanie. Vo voľbách v roku 1935 získali len o jeden hlas viac ako predtým. Zo spojenectva vyťažili v podstate len hlinkovci, ktorí na konferencii v Žiline v roku 1938 dali svojim rivalom jasne na výber: buď budete podporovať nás, alebo zmiznete z politickej scény. Všetci – s výnimkou komunistov – sa tomuto diktátu podrobili! Výsledkom bol vznik Slovenskej republiky s vládou jednej strany a jednej ideológie podriadenej Hitlerovi. Ale to už Martin Rázus nemohol ovplyvniť.

Tzv. Zvolenský manifest bol bezpochyby historickou udalosťou, ale jeho sláva rýchlo pohasla. Napriek tomu Zvolenčanom nestačila pamätná tabuľa, ale pripomína ho aj pamätník, ktorý – podľa správy TASR – stál 332 000 €, čo je údajne viac, ako stála socha Svätopluka na Bratislavskom hrade! Poskytlo ich ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja, na ktorého čele bol vtedy nominant SNS. Pamätník, ktorého tvorcom je sochár, čo pred novembrom ´89 usilovne tvoril monumenty s kosákom a kladivom, stojí v parku, ktorý nesie meno Štefana Višňovského, obete besnenia gestapa a Hlinkovej gardy, ktorého život sa skončil v masovom hrobe na Kováčovej. Jeden zo zvolenských paradoxov alebo prejav zmierenia? Predtým tam stál pamätník povstaleckých generálov Viesta a Goliana. Keď mu nejaký hlupák odrazil ruku, opravený ho premiestnili pred vojenské veliteľstvo.

 

Rázusova literárna tvorba

 

Trúfam si napísať, že viac ako politickú aktivitu Martina Rázusa pozná väčšina Slovákov jeho literárne dielo. Talent prejavil už počas gymnaziálnych štúdií, keď svoje prvotiny uverejnil pod pseudonymom Mrazák v Dennici, Živene, Slovenských pohľadoch, Národných novinách a iných periodikách. V roku 1917 vydal prvú básnickú zbierku Z tichých a búrnych chvíľ, na ktorú nadviazal o dva roky neskôr zbierkou To je vojna. Ako názov napovedá, ostro v ňom odsúdil nezmyselné zabíjanie počas prvej svetovej vojny. Ďalšia zbierka Hoj, zem drahá je súborom lyrických vyznaní k Slovensku, jeho ľudu i prírodným, predovšetkým tatranským krásam. Úcta k vlasti a slovenskému ľudu a odmietanie čechoslovakistických tendencií sa odráža v jeho ďalších zbierkach Kameň na medzi, Kresby a hovory, Šípy duše, Cestou a Stretnutie, ktorá vyšla až po jeho smrti.

 

Ján Rob Poničan, hoci bol opačného svetonázoru ako Rázus, označil jeho poslednú báseň Stretnutie za „vierovyznanie proletárskeho básnika“:

 

Ó, mati drahá, verte mi,

raz inak bude na zemi:

nová jar v behu stávekom,

keď človek bude človekom.

A bude chleba, mieru hoj,

v ňom bude mať diel otec môj.

 

 

Ako dramatik sa Martin Rázus prezentoval prvýkrát v roku 1920 hrou Hana. Hlavnou postavou je v nej žena, podobne ako vo veršovanej dráme Ahashver. Počas štúdií v Edinburghu napísal hru Obrodenie a neskôr veselohru Malý detektív. Jeho hry sa však nedostali na scénu. Či za tým bola kvalita alebo politika, ťažko s odstupom rokov posúdiť.

 

V časopise Prúdy v roku 1910 vyšli Rázusove krátke mravoučné príbehy, ktoré neskôr zhrnul do zbierky Z drobnej prózy. V roku 1929 sa dostal k čitateľom štvordielny Rázusov román Svety, v ktorom podáva obraz slovenskej dediny v čase významných politických zmien pred a po prvej svetovej vojne. Pre román Júlia našiel námet v histórii Brezna, ktorého mešťania museli zápasiť so svojvôľou ľupčianskych pánov. Zrejme najznámejším literárnym dielom Martina Rázusa je autobiografický dvojromán Maroško a Maroško študuje. Hoci ho zvyknú zaradiť medzi diela určené deťom a mládeži, má čo povedať aj dospelému čitateľovi. V 60. rokoch sa dostal aj na televíznu obrazovku.

 

Románu Bača Putera dal Martin Rázus veršovanú podobu, čím podčiarkol romanticky ladený, zidealizovaný príbeh Slováka, ktorý sa za chlebom vybral – ako mnoho ďalších – až za Atlantik. V roku 1935 vyšiel Rázusov román Krčmársky kráľ, jeden z najúdernejších pohľadov na nadmerný alkoholizmus. Dostal sa aj k filmovým divákom. Historický román Odkaz mŕtvych sa stretol s nevôľou cirkevnej vrchnosti. Romantika znie z posledných próz Martina Rázusa, ktorými boli novely Bombura a Surovcovci.

 

Spod pera Martina Rázusa vyšli aj polemiky, úvahy, eseje, modlitby a piesne, ktoré zhrnul do knižných zbierok Z nášho chrámu, Pred tvárou božou a Argumenty.

 

Muzeálna expozícia v rodnom dome

 

Dielo Martina Rázusa bolo zhodnotené mnohými historikmi i literárnymi kritikmi. „Martin Rázus ako básnik je idylikom intímneho osudu a rodinného šťastia,“ napísal o ňom literárny vedec Stanislav Šmatlák, „skúmateľom vlastnej duše i svojho básnického poslania, prírodným lyrikom, veršujúcim epikom i baladikom, básnikom širokej mravno-filozofickej i aktuálnej polemickej vervy, patetickým žalmistom i úsečným epigramatikom.“

 

Rázusovie dom v mikulášskej Vrbici je označený pamätnou tabuľou. Vyhotovil ju sochár Fraňo Štefunko a osadili ju pri 5. výročí spisovateľovho úmrtia. V roku 1993 v ňom sprístupnili expozíciu, ktorá pripomína život a dielo Martina Rázusa i jeho sestry Márie Rázusovej – Martákovej a bratov Michala a Mateja, ktorí sa stali známymi mikulášskymi kníhtlačiarmi. Svoje miesto tu majú aj ďalší významní Vrbičania, ako je napríklad svetoznámy technik Aurel Stodola. O možnosti návštevy sa dozviete na stránke Múzea Janka Kráľa.

 

Foto: autor a Múzeum Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši