Denník N

Kontroverzný politik Vavro Šrobár

Pred 150 rokmi, 9. augusta 1867, sa narodil v Liskovej pri Ružomberku Vavro Šrobár. Lekár, ale predovšetkým politik, ktorý sa v medzivojnovom období upísal čechoslovakistickým ideám a na staré kolená po februári 1948 neváhal vstúpiť do komunistickej vlády.

Napriek tomu, že v rodine liskovského roľníka a obľúbeného richtára Štefana Šrobára bol až poltucet detí (ďalší piati súrodenci neprežili prvý rok života), otec dbal o výchovu svojich potomkov a z troch sa stal kňazi. Dal na radu učiteľov a aj bystrého syna Vavra poslal na štúdiá. Nadaný chlapec sa však príliš začal zaujímať o politiku a neváhal prezentovať svoju hrdosť na slovenský pôvod, čo viedlo k vylúčeniu zo všetkých uhorských škôl pre šírenie panslavistických ideí. Ale nezlomilo ho to. Zmaturoval v moravskom Přerove a vďaka podpore martinského novinára Ambra Pietora mohol študovať medicínu na Karlovej univerzite. V Prahe sa zaradil medzi najaktívnejších členov študentského spolku Detvan. Už vtedy sa v jeho filozofii udomácnili myšlienky jednotného československého národa.

 

V roku 1898 si v Ružomberku zriadil lekársku ambulanciu. Zároveň s Pavlom Blahom začal vydávať časopis Hlas, ktorého posledné dva ročníky po roztržke so svojím parťákom redigoval sám. Hlasisti vystupovali nielen proti uhorskej politike, ale aj proti aktivitám martinského centra Slovákov – Slovenskej národnej strane. Pred voľbami do uhorského parlamentu v roku 1906 agitoval v prospech Andreja Hlinku, za čo mu súd vymeral rok v segedínskej base. Po návrate začal intenzívnejšie spolupracovať s českými politikmi. Z tých čias pochádzajú aj Šrobárove výrazné antisemitské postoje, keď okrem iného napísal, že „Židia vnikli do ministerstiev, do úradov, do verejnej služby, do nemocníc, všade, kde sa dalo pred vojenskou povinnosťou ukryť a nejaký kšeft urobiť.“

 

Ku koncu prvej svetovej vojny politická aktivita Vavra Šrobára naberala na intenzite. Na prvomájovej manifestácii v Liptovskom Mikuláši v roku 1918 vystúpil s požiadavkou „samourčovacieho práva pre uhorskú vetvu československého kmeňa“. Otázne je, či táto požiadavka v takejto formulácii zaznela pred niekoľkotisícovým davom, alebo ju Šrobár neskôr upravil a tak poslal redakciám českých a slovenských periodík. Uverejnili ju aj Národné noviny, ale ich redaktor Jozef Škultéty namiesto slovného spojenia „československý kmeň“ napísal jednoznačnejšie „Slováci“ s poznámkou, že „v prijatej rezolúcii je toto pomenovanie ináč označené“. To len prilialo olej do ohňa v spore medzi Šrobárom a martinským slovenským centrom. „Po mojej reči čítal Kasenda rezolúciu, ktorú shromaždenie nadšene sklamovalo vetu za vetou, bod za bodom,“ ohradil sa Vavro Šrobár. „Robotníci vlastne dostali úpravu, aby tropili čo najväčší hluk, aby pozornosť slúžneho bola pripjatá k obecenstvu a nie k predčitateľovi rezolúcie, lebo sme sa obávali, že zarazí prečítanie rezolúcie a že sa nedostane do sveta… Je možno, že slúžny neuvedomil si obsahu rezolúcie, lebo po nočnej lumpačke bol hodne tupý a nepozorný, jeho mozog reagoval len na silné dojmy: na hluk a výkriky zástupcu… Pri mojom výsluchu tvrdil, že sa mu zdá, že rezolúcia vôbec nebola čítaná.“

 

Šrobárovo vystúpenie na prvomájovej manifestácii v Liptovskom Mikuláši viedlo k vyšetrovaniu a 14. augusta 1918 ho internovali v Cegléde, kde ako lekár ošetroval vojnových zajatcov. Ku koncu vojny dostal priepustku a už sa do Ceglédu nevrátil. Odišiel do Prahy a ako jediný Slovák sa zúčastnil 28. októbra 1918 vyhlásenia Československej republiky. Nečudo, že práve jeho poverili vedením ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska s prvým sídlom v Skalici, neskôr v Žiline a napokon v Bratislave. V podstate išlo o slovenskú vládu, pravda s oklieštenými právomocami, čo sa mnohým Slovákom a ich politickým vodcom nepáčilo. Uvedomoval si to aj sám Šrobár: „Už presťahovanie našej slovenskej vlády zo Žiliny do Bratislavy sa nedialo za pokojného ovzdušia… Vedomý si politickej a psychologickej dôležitosti usadenia vlády v Bratislave, trval som neústupne na presťahovaní a vlastne proti vojenskému veleniu previedol som 4. februára 1919 slovenskú vládu do Bratislavy. Bratislava prijala nás chladne a nepriateľsky. Skoro som videl, že maďarské obyvateľstvo chová pevné nádeje na návrat Slovenska k Maďarsku… Dňa 18. júna večer o 10. hod vstúpil do mojej izby gen. Mittelhausser a žiadal ma, aby som sa nevyzliekal a odišiel s vládou z Bratislavy do Trenčína alebo do Brna, pretože naši práve ustúpili od Nových Zámkov a cesta na Bratislavu je pre Maďarov voľná. Pýtal som sa: Či niet žiadnej pomoci zastaviť postupujúcich maďarských vojakov? – Nie!, odpovedal generál… – Ale však je tu posádka, pošlite ju na front! – A smiem ?, pýta sa generál. – Áno. Celá posádka bola rýchle pripravená do polnoci k odchodu a odišla na front. Uvažoval som o našej situácii v meste. Mal som k dispozícii len pár vojakov na stráži, ktorí stáli na moste cez Dunaj. Na druhom brehu v Petržalke stáli boľševici a v meste samom bolo 20 000 organizovaných robotníkov – boľševikov a boľševicky orientovaných maďarských a nemeckých sociálnych demokratov, ktorí očividne čakali na príchod Maďarov. Keby sa tí vzbúrili, bol by osud Bratislavy spečatený a celá vláda by visela na kandelábroch… Teraz som videl, že československá vláda je v Bratislave vydaná na milosť a nemilosť…. Viete čo?, hovoril som Brunnerovi, zoberte ihneď po Bratislave 1 000 ľudí, špičky spoločnosti a predné osobnosti mesta a pošlite ich ihneď s eskortami do Luhačovíc, Terezína a Josefova ako rukojemníkov. Začnite ihneď, do rána musí byť všetko prevedené. Brunner vykonal starostlivo môj rozkaz. A keď som ráno išiel prechádzkou cez mesto, všade bol mŕtvy pokoj.“

 

V roku 1921 si Vavro Šrobár sadol v československej vláde do kresla ministra školstva a národnej osvety, no už po roku dal prednosť prednášaniu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Do ťažkej situácie sa dostal v roku 1930, keď spolu s Gabrielom Kuchtom kúpil vo Viedni 180 obrazov v úmysle ich ďalšieho predaja, čo im vynieslo okolo tri a štvrť milióna korún. Bol by to býval výborný kšeft, keby nevyšiel na svetlo sveta fakt, že išlo o falzifikáty. Pod hrozbou exekúcie vraj vtedy uvažoval o samovražde. Pomohol mu prezident Masaryk, ktorý mu dal zo svojho fondu rovný milión. Redaktor Pravdy Vladimír Jancura pred piatimi rokmi v článku s príznačným titulkom „Gorily sa vyskytovali aj za prvej republiky“ spomína Vavra Šrobára aj v súvislosti s podivným krachom poisťovne Phönix. V jej rade sedel aj Šrobár a do roku 1930 bol jej predsedom Andrej Hlinka, ktorého vystriedal agrárnický senátor Kornel Stodola. Vyšetrovanie viedlo dostratena. Zrejme to nebola náhoda, keďže ministrom vnútra bol Šrobárov kamarát Juraj Slávik a prvý Slovák Milan Hodža na čele československej vlády mal iné starosti, ako sa zaoberať krachom nejakej poisťovne, hoci dvaja z jej čelných predstaviteľov spáchali kvôli tomu samovraždu.

 

V rokoch 1925 – 35 bol Vavro Šrobár senátorom, no ani medzi slovenskými poslancami, ani medzi svojimi agrárnikmi, nenachádzal spoločnú reč. Keď ho v roku 1937 nenapísali na kandidátku, rezignoval a utiahol sa do Trenčianskych Teplíc. Napriek tomu, že v čase vzniku slovenského štátu mal už 71 rokov, zapojil sa do odbojovej činnosti a stal sa spolupredsedom povstaleckej Slovenskej národnej rady, ktorú zastupoval aj na rokovaniach v Moskve. V apríli 1945 predsedal zasadaniu československej vlády v Košiciach, na ktorom bol vyhlásený program politického usporiadania povojnovej Československej republiky.

 

V prvej povojnovej vláde poverili Vavra Šrobára vedením dôležitého ministerstva financií. V roku 1946 sa však dostal opäť do sporu s vedením svojej Demokratickej strany a založil si vlastnú Stranu slobody. Po februári 1948 sa už ako osemdesiatnik stal ministrom pre zjednotenie zákonov v komunistickej vláde. „Po voľbách v roku 1948 chcel Široký v slovenskom predsedníctve schváliť kandidátku Slovákov do pražskej vlády a za ministra navrhoval aj nekomunistu Vavra Šrobára,“ napísal o tomto jeho poslednom politickom kroku Ladislav Holdoš. „Husák s tým nesúhlasil a namietal, že sa dá vybrať niekto iný. Prečo má Slovensko v novej vláde reprezentovať starý človek, ktorý už mnoho nezmôže a iba sa pocikáva? Širokému sa to samozrejme nepáčilo. Sľúbil, že vec prejedná vo vedení strany v Prahe. O týždeň, počas ďalšej schôdze predsedníctva, nás informoval o výsledku svojho jednania. A povedal okrem iného: Vieš, Gusto, ako sa vyjadril súdruh Kopecký? Je dobre, že Šrobár nič nemôže a iba sa pocikuje. A ešte lepšie by bolo, keby sa aj posieral.“

 

Napriek kontroverzným postojom patrí Vavro Šrobár medzi významné osobnosti slovenskej histórie. Bol aj aktívnym publicistom a v roku 1946 vydal biografickú knihu Z môjho života. Zomrel v Olomouci 6. decembra 1952 a jeho telesné pozostatky boli uložené na Ondrejskom cintoríne v Bratislave. Šrobárov rodný dom v Liskovej označuje pamätná tabuľa. Jeho politickú lojalitu ocenili komunisti v roku 1969 udelením Radu republiky in memoriam.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Jozef Sliacky

Ročník 1953. Od roku 1975 amatérsky, od roku 1992 profesionálny publicista (teda ako redaktor alebo SZČO), teraz penzista so socialistickým dôchodkom.