Denník N

Láska podľa Zygmunta Baumana

Zygmunt Bauman ponúka trpký pohľad na lásku a medziľudské vzťahy cez optiku tekutej modernity.

Zygmunt Bauman, britský sociológ poľského pôvodu sa za svoj dlhý život stal jedným z hŕstky autorov, ktorých meno sa automaticky spája so sociológiou. Bauman aktívne publikoval a prednášal až do posledných mesiacov svojho života. Témy jeho prác sa rôznili od problematiky moderny a postmoderny až po paradoxy konzumnej spoločnosti. V prvej polovici minulého desaťročia vydal dielo s pútavým názvom Tekutá láska. V tak pokročilom veku sa takmer 80 ročný Zygmunt Bauman vydal na náročnú cestu opísať medziľudské vzťahy mladých ľudí. Stále vysoko aktuálny obsah jeho myšlienok svedčí o tom, že Bauman si svoju úlohu splnil bezchybne, a kniha by sa minimálne mala dostať do vašej pozornosti.

Centrálnou ideou okolo ktorej sa sústreďovalo Baumanovo myslenie je teória tekutej moderny. Tekutá moderna podľa Baumana zasiahla moderné západné civilizácie a prejavuje sa úplným vykorenením jednotlivca z inak stabilných myšlienkových konceptov, tradícií a spoločenských štruktúr. Pojem tekutej moderny sa najlepšie dá ilustrovať na zmenách na pracovnom trhu. Od pevne zadefinovaných pracovných miest, na ktorých ľudia zväčša pracovali celý život, alebo aspoň jeho podstatnú časť sa pracovný trh postupne menil k krátkodobým pracovným úväzkom, až po formy home-office, kde sa stiera rozdiel medzi prácou a voľným časom. Človek často meniaci zamestnania, v minulosti vnímaný ako neschopný a neúspešný človek, sa stal bežný jav. Slovo, ktoré najlepšie charakterizuje tekutú modernu je neistota.

Neistota tekutej moderny sa podľa Baumana prelieva aj do medziľudských vzťahov. Tekutá moderna teda nepraje idealizovanej láske, ktorá bude trvať večne. Autor je voči myšlienke večnej lásky v kontexte dnešného sveta veľmi kritický, a miestami z jeho slov môžeme vyčítať za ako naivnú túto myšlienku považuje. Baumanove úvahy môžu niektorým čitateľom prísť cynické, no každým rokom sa potvrdzuje ich chladná pravdivosť. Len na Slovensku sa v roku 2013 rozviedlo takmer 11 000 manželských párov, čo je v príkrom rozpore so sľubmi, ktoré odznejú pri sobáši.

Zygmunt Bauman neodsudzuje lásku, práve naopak, veľmi vyzdvihuje silu medziľudského kontaktu, no nezabúda dodať, že láska je veľmi úzko prepojená s túžbou, a tá môže rovnako rýchlo zhasnúť ako vzplanúť. Z dôvody nestálosti samotnej lásky a našej ľudskej prirodzenosti je teda nemožné udržať večnú lásku.

Autor pokladá pokrvné vzťahy za dôležitejšie, vďaka ich sile a trvácnosti. Pokrvné vzťahy sú teda jedným z posledných ostrovčekov istoty vo svete tekutej moderny. Bauman však opomína skutočnosť, že rodinné vzťahy bývajú často zdrojom tých najväčších bolestí a sklamaní v živote, o to viac, že človeka, ktorý nás sklamal, alebo ponížil nemôžeme vymazať z nášho života, kvôli neprerušiteľnému pokrvnému spojeniu.

Baumanov názor na lásku a jej pozíciu vo svete tekutej moderny je zhrnutý v tomto brilantnom odseku.

„Láska môže byť, a často býva, rovnako hrozivá ako smrť; až na to, že rozdiel od smrti skrýva pravdu prívalom túžby a vzrušenia. Rozdiel medzi láskou a smrťou možno chápať ako rozdiel medzi príťažlivosťou a odporom. Ale tak istí si tým byť tiež nemôžeme. Prísľuby lásky sú spravidla menej určité ako jej dary. Pokušenie zamilovať sa je tak veľké a neodbytné, ale rovnako tak je i pôvab úniku. Opodiaľ vždy býva pokušenie vydať sa hľadať ružu bez tŕňov a nie je ľahké mu odolať.“

Bauman vo svojej knihe nepíše len o láske, venuje jej necelú polovicu práce. Autor veľmi dobre píše o podobe dnešných miest a ich vývoji, vďaka čomu sa práca od podstaty medziľudských vzťahov dostáva ku štúdiu modernej architektúry a urbanizácie. Sídla, ktoré človek budoval na ochranu pred predátormi a pre vytvorenie komunity sa postupom času delia na čoraz viac autonómnejšie a do seba uzavretejšie komunity, medzi ktorými sa šanca spoločenského posunu postupne minimalizuje. Bauman vidí jedno z riešení v posilňovaní celospoločenskej súdržnosti cez spoločné verejné priestory využívané všetkými skupinami obyvateľstva konkrétneho mesta.

S autorom by sme mohli nesúhlasiť v jeho ráznom odmietaní riešení globálnych problémov na lokálnej úrovni. Baumanove tvrdenie je podložené dobrými argumentmi hovoriacimi v jeho prospech, no osobne si myslím, že Bauman podceňuje silu lokálnych riešení, o to viac, že množstvo globálnych problémov vychádza z lokálnych problémov. Ak existuje takýto vzťah vzniku problému, rovnako môže existovať opačný vzťah o riešení problému.

Menšie výhrady by sme mohli mať v Baumanovom písaní o ľudskom odpade, čo je v rozpore s inak myšlienkovo veľmi humanisticky zameraným zvyškom knihy. Za ľudský odpad pejoratívne označuje ľudské nadbytky, pre ktoré neostalo miesto v spoločenskej štruktúre a pracovnom trhu. Ľudská história si doposiaľ vždy našla spôsob ako zamestnať týchto ľudí, napríklad v období kolonizácie krajinami západnej Európy, či rastúcou štátnou administratívou. Bauman vyjadruje obavy nad tým, že pre dnešný „ľudský odpad“  spoločnosť a pracovný trh nedokážu nájsť miesto, čo môže spôsobiť množstvo problémov.

Jeden z nich môžeme vidieť na ešte väčšom spoločenskom vykorenení jednotlivcov vyspelého sveta. Katastrofálne vysoká nezamestnanosť mladých ľudí naprieč štátmi Európskej únie prispieva k pocitom odlúčenia, straty miesta v spoločnosti a životného smeru. Ignorovanie problémov mladých ľudí sa v udalostiach dnešného sveta vykryštalizovalo v ich zvýšenú podporu extrémnych politických zoskupení a hnutí na oboch stranách politického spektra. Ak mladý človek plný života nenájde smer a zmysel svojej existencie, stane sa palivom politických ideológií, ktoré mu rovnako ako spoločnosť neponúkajú zamestnanie, ale cieľ a zmysel existencie, najčastejšie spočívajúci vo zvrhnutí súčasného systému.

Ďalšie moje texty a vlastnú tvorbu nájdete tu.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie