Denník N

Vládna koalícia – neotrasiteľný pilier úpadku krajinky

Žiadne krízy, žiadne kauzy, tie ani len nepohnú s navzájom poprepletanou spleťou zlých, horších, či najhorších rozhodnutí na všetkých úrovniach nášho verejného života. To čo vyschne, na novom mieste vyrastie a vyplní prázdne miesto.

Rozkrádanie, alebo, stále v reči veľkej väčšiny pospolitého ľudu, vládnutie, nie je dômyselne prepracovaný systém. Je to len produkt osobnej pažravosti, udomácnený po ´89 roku, povýšený nad zákony a právo. Je možné ho vnímať ako test demokracie, alebo dorastanie „slováčikov“ do nohavíc pre dospelých.

Teoreticky, aj keby zajtra odstúpila celá vláda, systém zostane a bude žiť ďalej, bez výraznejšieho dopadu naň. Neprehľadnosť, vzájomné vydieranie, previazanosť všetkými možnými smermi, ho maximálne prinúti na chvíľu zniesť menšie straty, preskupiť sily, ľudí, rozpracovať nové formy. Teraz populárny Plavčan. Aj dvadsať takých „plavčanov“ vyrobí, keď to bude vyžadovať záujem. To isté platí pre Fica, Danka, Bugára, tí tiež len slúžia s hlavami strčenými do chomútov pažravosti. Ergo, nemajú ani najmenšiu šancu na veciach niečo zmeniť, ak by aj chceli, ale nechcú. Zomlelo by ich to. Tak ako každého, kto vystrčí hlavu.

Prevaha deštrukcie vo verejných vzťahoch je taká dominantná, že je stále schopná v zárodku eliminovať pokusy, či snahy ojedinelých zúfalcov vybočiť z cesty, na ktorú sa dali a ďalej nevládzu. Ale aj tých, ktorí sa snažia na deformácie politického, čiže verejného života poukazovať.

Ak by sme zo dňa na deň kompletne vyhynuli, nebola by nás žiadna škoda, ako tvory na vrchole reťazca, či už potravinového, alebo druhového, nestojíme za nič, nie sme prínosom ani pre seba. Všetci, nielen tí čo tvrdia muziku, aj my, čo im drukujeme aktívne, alebo pasivitou, nezáujmom, strachom. Pár dní dozadu jeden bloger napísal, že najlepšie vidieť ako sa Slovensko mení, na starých fotografiách. Žije vonku, a keď príde, teší sa. Najskôr som myslel, že takto žartuje, ale veru nie. V tej súvislosti mi prvá myšlienka smerovala do Saudskej Arábie. Keby bol chlapec odtiaľ, a vracal sa tam domov, to by vari od úžasu aj život položil po prvej návšteve domoviny.

Že sa z tejto šlamastiky nedostaneme pokojnou cestou ani za 50 rokov, je každému, kto má oči a hľadí nimi, kto má uši a načúva, kto má srdce a nechá sa ním viesť, úplne jasné. Ale ani násilie zmenu nezaručuje. Z môjho pohľadu by sa ním čas zmeny len oddialil. Tak ako na to? Nechať ich po únosnú hranicu, nech vystrájajú? Ale kde je tá hranica? Kto ju určí. U každého bude iná. V každom prípade, ak nám niekto z pozície sily ubližuje, mali by sme úder vrátiť. Individuálne. Za každou špinavosťou je konkrétny človek, ktorý má slabých miest neúrekom, ak vedome koná zlo. A je veľmi ľahko zraniteľný. Určite to nie je systémová zmena, nevyhnutná k posunu k občianskej spoločnosti, ale upozorní gaunerov, že nie sú nedotknuteľní. Lebo u nás je to už v takom štádiu, máme nedotknuteľných, viď najväčší slovenský gágaj, táraj, „prďús“, zločinec každým cólom, po ekvilibristikách okolo zrušovania jeho amnestií, „sa premlčalo“, očakávane.

Zaráža ma, že strácame schopnosť veci a deje pomenovať. Príčiny sú dôležité, sú v nás, nie vo vonkajších okolnostiach. Nosíme ich v sebe, nimi formujeme svoje potomstvo. Tam je ukrytá naša bieda. My sa musíme zmeniť, ak chceme kvalitnejšie žiť, len tak sa zmení aj spoločnosť. Darmo budeme tárať o elitách, smotánkach, vyšších spoločenských vrstvách, či vyrábať krásne, drahé obaly, na zanedbateľnú hodnotu obsahu, v tomto prípade človeka.

Teraz najčítanejšie