Denník N

Jadro Slnka

Dystopická vízia totalitného Fínska od Johanny Sinisalo

Skvelá, osviežujúca a skľučujúca dystopická vízia totalitného Fínska z roku 2013 od fínskej autorky Johanny Sinisalo. S dvadsaťročnou praxou v marketingu a s literárnym talentom uspela hneď svojim debutom Nie pred západom slnka, ktorý vyhral cenu Finlandia a v roku 2008 bola nominovaná na prestížnu cenu Nebula. Za svoj antiutopický román, čo je vo Fínsku stále ešte neoťukaný žáner, Jadro Slnka, získala Prometheus Award, ktorý pred tým vyhrali takí majstri žánru ako Larry Niven, Philip K. Dick, či Neal Stephenson.

Fínsko je v roku 2017 Fínskou eusistokratickou republikou. „Tzv. spoločnosť blahobytu“.  Totalitná spoločnosť, kde najvyššiu moc má Národný úrad zdravia, ktorý má svojich udavačov a kamery a odposluchy na tých najneočakávanejších miestach. Takmer všetko, čo spôsobuje opojenie a podľa názoru Úradu ľudom škodí je zakázané – ako alkohol, nikotín, kofeín, cukor je prísne regulovaný a trebárs aj chilli – kapsaicin…

„Eusistokracia je jediná Spoločnosť, kde sa majú všetci ľudia naozaj dobre. Jej najvyšším orgánom je Národný úrad zdravia. Eusistokracia znamená, že ľudia vždy nevedia, čo je pre nich dobré a čo majú robiť, aby boli zdraví a dlhovekí. A preto tu je Národný úrad zdravia, aby im povedal, čo majú jesť a čo majú robiť.“ (Jádro Slunce, Odeon 2015)

Ľudia síce majú „štandardné veci“, ale tie sú zastarané a všetky moderné technológie sa im vyhýbajú, kvôli uzavretým hraniciam. Je tam scéna, kde dvaja hlavní protagonisti hovoria o tom, že „vonku“ v tzv. hedonistických štátoch, majú inteligentné telefónysiete, kde sa dá zistiť všetko, a že tam majú všetky zakázané veci dovolené a že ženy sú rovnoprávne s mužmi. Ako u Orwella sa ľudia kvôli nejakej štátnej propagande musia uskromniť a nepýtať sa prečo niečo nemôžu. Oveľa viac mi to však pripomínalo Margaret Atwoodovú a jej Príbeh služobníčky, kde náboženskí ultrakonzervatívci prevezmú vládu a zbavia žien akýchkoľvek práv. Jadro Slnka na to ide pomalšie, chladnejšie a pragmatickejšie – postupne sa veci zakazovali až napokon sa toho zakázalo toľko, že štát zrazu bol úplne iný a ľudia sa už nemohli dostať von a ženy sa degenerovali na prostriedok stimulovania mužského ega. Asi tak v polke príbehu to začalo mať nádych švédskej autorky Karin Boye a jej diela Kallocain z 1940, kde o svetovládu bojujú dva superštáty alegorizujúce Nacistické Nemecko a Stalinov Sovietsky zväz. Fínska blahobytná republika má istý nacisticko-eugenický nádych. Snažia sa o ideálnu spoločnosť ideálnych stereotypizovaných ľudí, ktorí majú byť „zdravou rasou“. Muži pracujú a ženy sú tu na to, aby spríjemňovali mužom život. Istým spôsobom to je ako Fight Club, len s tým rozdielom, že namiesto deštruktívnej revolúcie, sa nešťastní muži, ktorí sa cítia byť v modernom svete nepotrební a zbavení „svojej mužnosti“ rozhodnú zobrať opraty dejín do rúk iným spôsobom a pokúšajú sa degradovať ženy na automaty na šťastie, na cvičené opice, domácich maznáčikov. Je vždy jednoduchšie vlastnú neschopnosť dávať za vinu niekomu inému.

„Napriek tomu, že by sa dala prohibícia vnímať ako jav priamo nesúvisiaci s domestikovaním ženy, tieto dva oporné piliere eusistokratickej spoločnosti sú od seba neoddeliteľné. Pokiaľ štát chráni zdravie svojich občanov obmedzovaním dostupnosti škodlivých látok, je nutné zároveň priznať, že na vyrovnaný a spokojný život majú vplyv tiež rôzne zdroje potešenia. Týmito zdrojmi látok dôležitých pre chémiu mozgu sú fyzický pohyb, pravidelný a uspokojujúci sexuálny život, rola hlavy rodiny a – pre jemnejšie pohlavie – požehnané materstvo.

Povinnosťou eusistokratickej spoločnosti je všetkými možnými spôsobmi podporovať snahu o takýto kvalitný život a neustále usilovať o znižovanie prahu pre jeho dosiahnutie.“

Je tu istá dosť do oči bijúca rasistická doktrína, ktorá v podstate ženy degeneruje na podľudí, ktorí sú pod mužmi, ktorí sa tiež delia prakticky na „tých správnych chlapov“ a „mínusových mužov“, čo sú postihnutí, neinteligentní, často nemanželskí, neúspešní nýmandi, ktorí keď zmiznú rovnako ako neutriženy – ženy, ktoré sa správajú ako muži – tak si to nikto ani nevšimne a nikto to nebude ani riešiť. Ženy sú odmalička vychovávané v domácich prácach a vo všetkom, čo je „typicky ženské“ – podobne ako v Príbehu služobníčky. Sú tu testy osobnosti ako napr. v Tom báječnom dni od Ira Levina, kedy sa chlapci a dievčatá v rannom veku testujú, či sú praví chlapci (maskulovia), ktorí sa hrajú s legom a či sú to tie správne dievčatá (eloje), ktoré sa hrajú s bábikami. Ak nie sú, sú to mínusoví muži a morloci, občania druhej kategórie, ktorí môžu robiť všelijaké podradné manuálne alebo kancelárske práce. Ale keď zmiznú, alebo ich niekto nedajbože zabije, nič sa nedeje. Takíto ľudia musia podľa Národného úradu zdravia geneticky vymrieť. Treba párovať správne ženy so správnymi mužmi, aby sme mali správnych občanov.

Hlavná protagonistka Vanna (Vera) sa spolu so svojou sestrou Mannou (Marou) narodili v Španielsku, ale po smrti rodičov ich dali najbližšiemu príbuznému a to ich babke Aulikki vo Fínskej eusistokratickej republike. Vanna je morlok, neutrižena (neutrálna žena), ktora sa vydáva za eloj, zatiaľ sa jej darí nepútať na seba pozornosť, čo je dobré, pretože morloci sú povinne sterilizovaní. Jej sestra Manna je zasa správna eloj ako sa patrí. Pripravená splniť mužovi akékoľvek prianie a rodiť mu deti. Manna sa rýchlo vydá. Ale potom sa po nej zľahne zem. Manžela napokon odsúdia na dva roky, lebo indície naznačovali, že ju zabil a zakopal. Ale Vanna neverí oficiálnej verzii. Vnútorne sa zožiera, pretože nevie, čo sa stalo s jej milovanou sestrou. Kvôli hlbokým depresiám sa stane závislou na chilli, najnovšej droge na čiernom trhu. Spolu s priateľom Jarem začnú sami chilli predávať. Jare sa ešte k tomu zapletie s podivnou sektou, ktorá sa snaží vyšľachtiť dokonalé chilli, mýtickú odrodu juhoamerických šamanov, ktoré má mať nevídané následky na ľudské vnímanie.

Podarí sa Vanne vypátrať, čo sa stalo jej sestre? Dokáže Jare vďaka úplatkom emigrovať do zahraničia, keďže sa mu plán skomplikoval tým, že sa do Vanny zamiloval? Aké následky bude mať činnosť podivnej sekty hľadajúcej Jadro Slnka, najštipľavejšie chilli rozširujúce ľudské vedomie? Dokážu sa ukryť pred všadeprítomným pohľadom všemocného Národného úradu zdravia? Jadro Slnka prináša čerstvý vietor do antiutopického sci-fi žánru. Ale ponúka aj veľa milovníkom škandinávskej literatúry, ale aj ľuďom, ktorí majú radi spoločensko-kritické alegorické diela, ktoré riešia aktuálne problémy premietnuté do fiktívneho sveta, ktorý sa často ukazuje byť menej nereálny, než sa na prvý pohľad môže zdať.

Vo Fínsku prebieha prílivová vlna sci-fi a fantasy literatúry, i keď často ešte ako aj v Jadre Slnka ovplyvnená fínskou literárnou tradíciou, ktorá sa mnohé roky drží viac realistickej línii v písaní. Ale zdá sa, že dystópie sa dokonale hodia pre fínskych autorov. Škandinávska chladnosť lesov a hôr a studeného vetra od fjordov tvorí dokonalú kulisu pre rôzne diktátorské a totalitné spoločnosti príznačné pre dystópie. Aj Jadro Slnka dokonale vystihuje stiesnenú atmosféru všemocného Úradu. Vy viete, že vás nesledujú stále a nechcete byť paranoidný, ale keďže neviete, kedy vás sledujú, stále sa obzeráte a ste v strehu, či nevyskočíte zo svojej úlohy správneho občana, ktorý vie, kde je jeho miesto.

„Pochopil som, najprv nejasne, ale postupom času čím ďalej zreteľnejšie, že existujú ľudia, ktorí vedia toho viac než ja. Že zo svojich vysokých postov vidia skutočnosti, ktoré obyčajný občan nevidí. A nielen vidia, ale na pozadí robia veci, ktoré nepredvídaným spôsobom ovplyvňujú aj môj život. Že eusistokratická spoločnost možno nie je len veľký brat, ktorý ochraňuje a sa stará. Že v krajinách úpadku sa možno predsa len skrýva niečo, čo stojí za to úsilie. Začal som stále viac načúvať zvestiam, ktoré som do tej doby považoval za obyčajné klebety. Napríklad príbehy, ako sa niekomu podarilo z Fínska vycestovať do zahraničia.“

Jadro Slnka je klasické a zároveň moderné dielo novej vlny vo fínskej literatúre a svetového sci-fi žánru. Kontroverzné, mrazivé, satirické, štipľavé.

 

 

Teraz najčítanejšie