Ničivá kalamita, pár metrov od zrážky s horiacim stromom a až 8-hodinové meškanie. Ľudí na železnici nemôže rozhodiť ani to

“Upozornenie na meškanie vlaku!“ Jedna z mála hlášok, ku ktorej sme si vypestovali až takú alergiu, že sa nám po jej odznení zježia všetky chlpy na rukách. Asi každý z nás pozná ten bezradný pocit, keď sa nie a nie dočkať svojho spoja, meškanie sa navyšuje a my zostávame bezradne trčať na stanici, a nevieme do kedy. Málokto si však uvedomí, čím všetkým si asi v tej chvíli prechádzajú ľudia na železnici – dispečeri, rušňovodiči, vlakový personál, ale aj napr. operátori call centra a zákaznícky servis. V takejto situácii totiž nezáleží na tom, ktorý zákazník si vo vlaku zaplatil akú vozňovú triedu a ani na farbe dopravcu. Všetci musíme spolupracovať a snažiť sa urobiť všetko preto, aby sa cestujúci bezpečne a čím skôr dostali do cieľa svojej cesty.

Toto je príbeh zamestnancov a cestujúcich z vlaku RJ 1031 spoločnosti RegioJet, ktorí smerovali vo štvrtok 10. augusta 2017 z Prahy do Bratislavy. Jazda sa nám predĺžila z pôvodných štyroch hodín na viac ako dvanásť. Cestou sme dvakrát vymenili dopravný prostriedok, s vlakom sme sa len tak vyhli zrážke s horiacim stromom a extrémne počasie sa postaralo o to, aby sme ani následne nemali vyhrané a zatarasilo nám všetky trate v okolí. Na svete snáď neexistuje horšieho pocitu, ako bezmocnosť, keď sa vám všetka vynaložená snaha rúti pred očami. Aj napriek problémom, ktoré nás po celý čas sprevádzali a noci strávenej vo vlaku, si vlakový personál od cestujúcich vyslúžil za všetku snahu potlesk, ktorý niektoré stevardky dojal až k slzám.

Vlak RJ 1031 prichádza krátko po 18. hodine do Břeclavi. Unavení stevardi si dnes už jednu mimoriadnosť zažili, keď skoro ráno zastavili ich vlak z Návsí a Ostravy do Prahy popadané stromy neďaleko Olomouca. Meškali viac ako 2 hodiny. Všetci sa už tešia na koniec náročnej zmeny a odpočinok v služobnom byte v Bratislave. Vozeň č. 3 je plný detí, ktoré sa vracajú z tábora, a v hlavnom meste na nich čakajú rodičia, iní cestujúci sa zasa ponáhľajú na letisko.

Tesne pred príchodom do stanice Břeclav však dostávame správu z dispečingu, že veterná spúšť ešte nepovedala svoje posledné slovo a zvalila strom v úseku medzi Břeclavou a Kútmi. A aby toho nebolo málo, vlak EuroCity, idúci pred nami, do spadnutého stromu vrazil. Trolejové vedenie popadalo a trať bude niekoľko hodín neprejazdná.

Po príchode do Břeclavi sa lúčime s vystupujúcimi cestujúcimi, a tým, ktorí pokračujú ďalej na Slovensko, oznamujeme, čo sa stalo. Ľuďom, ktorí sa veľmi ponáhľajú, odporúčame spred stanice využiť taxík do slovenských Kútov a následne osobný vlak ZSSK, ostatným sa snažíme zabezpečiť náhradné autobusy. Pokým prídu, môžu si u našich stevardov zadarmo objednávať nápoje alebo zakúpiť občerstvenie. Cez vlakový rozhlas všetkých neustále informujeme o priebehu mimoriadnosti, vybraní členovia personálu na nástupišti pomáhajú ľuďom s vyhľadávaním taxíkov a poskytujú ďalšie informácie.

Po necelej hodine dostávame od dispečera informáciu, že aj napriek tomu, že robil všetko čo mohol, podarilo sa mu zohnať iba 2 autobusy. Veľa ľudí síce už odišlo taxíkmi alebo po nich prišli známi, no vo vlaku sa v tejto chvíli nachádza ešte stále asi 250-300 cestujúcich. Všetci zostávajú zatiaľ pokojní, no uvidíme ako dlho, postupne sa nám totiž míňajú zásoby občerstvenia. Pre nedostatok autobusov odvezieme na niekoľkokrát všetkých cestujúcich iba do Kútov, dispečer zatiaľ zháňa rušňovodiča, ktorý by tam priviezol z Bratislavy náhradnú vlakovú súpravu a odviezol všetkých do cieľa. Ono zohnať takto večer voľného človeka, ktorý má absolvované poznanie trate a má oprávnenie riadiť vlaky na trati do Kútov, tiež nie je len tak.

Keďže vidíme, že situácia bude dnes ešte veľmi rušná a budeme potrebovať veľa síl, objednali sme si na stanicu aspoň veľkú pizzu. Keď sme do pizzerie nahlásili, že nám ju majú priniesť k vlaku na 4. nástupište, brali to spočiatku ako vtip. :-)

O hodinu prichádzajú náhradné autobusy pred budovu stanice. Bežíme zistiť počet miest a postupne z vlaku presúvame prvých približne 120 cestujúcich. Deti si sadajú rodičom na kolená – musí sa ich tam zmestiť čo najviac. Aby sme mali prehľad o presune a zostali v spojení, do každého autobusu nasadzujeme aj jednu stevardku.

Po odchode autobusov začíname z vlaku na zastávku pomaly presúvať aj zostávajúcich cestujúcich. Berieme so sebou aj stovky fľašiek s pitím, ktoré vo vlaku zostali. Keďže na návrat autobusov budeme čakať ešte trištvrte hodinu, postupne ich rozdávame smädným cestujúcim a informujeme ich o aktuálnom dianí. Niektorí začínajú byť síce nervózni, no aj tak sa nám našťastie darí udržiavať pomerne pokojnú atmosféru a snažíme sa im vysvetliť situáciu. O pol desiatej sa autobusy konečne vracajú z Kútov a všetci sme sa do nich akurát pomestili.

V tom k autobusom prichádzajú aj ďalší ľudia, ktorí cestovali vlakmi iných dopravcov a tiež uviazli v Břeclave. Potrebujú sa súrne dostať na Slovensko, no už nie je ako. Aj keď nemali zakúpené lístky na RegioJet, chceli sme im v tejto napätej situácii pomôcť. Deti si teda opäť posadali dospelým na kolená a nakoniec sme sa do autobusov všetci spoločne zmestili. Atmosféra je prekvapivo stále veľmi príjemná, cestujúci si dokonca začali spoločne spievať.

Dispečeri medzitým riešia ďalší problém. Rušňovodič v pražskej súprave už prekročil svoj maximálny denný limit, počas ktorého môže riadiť vlak a po sprejazdnení trate nemá súpravu do Bratislavy kto odviezť. Tá je pritom už o 5:31 ráno potrebná na zajtrajší spoj z Bratislavy do Prahy. Rušňovodič nočnej zmeny sa nemá k súprave do Českej republiky ako dostať, a preto jeden z našich dispečerov Michal, ihneď po skončení služby, štartuje svoje auto a priváža ho z Bratislavy k súprave do Břeclavi. Súčasne pôvodného rušňovodiča odváža domov.

Krátko po 22. hodine prichádzame s autobusmi do Kútov a vystupujeme v blízkosti železničnej stanice. Vzadu už svieti pristavená náhradná motorová súprava radu 628, ktorú inak vypravujeme na regionálnu linku z Bratislavy do Komárna. Cestujúcim, a najmä starším dámam, sa snažíme pomôcť s ťažkými kuframi cez všetky koľaje, a rovnako nastúpiť z nízkeho perónu do vysokopodlažného vlaku. Z autobusov vláčime aj ťažké balenia nápojov – ešte ani netušíme, ako veľmi nám prídu vhod.

Síce už so štvorhodinovým meškaním, no konečne sme sa znovu pohli. Cestujúcim sme popriali šťastnú cestu a do vlakového rozhlasu sme s jemnou iróniou ohlásili, že nás už čaká posledná etapa cesty a pokiaľ niekde nespadne most alebo nás nezmetie tornádo, prídeme do Bratislavy ešte pred 23:30, tak, aby stihli prestup na rozjazd nočných autobusov MHD na hlavnej stanici. Náš dispečing bude v prípade väčšieho meškania kontaktovať ZSSK s prosbou o počkanie nočného rýchlika do Košíc. Všetci sa musia dostať domov.

Súčasne sme cez vlakový rozhlas poďakovali ochotnému rušňovodičovi Marekovi, ktorý nás aj napriek svojmu voľnu s rodinou nenechal v štichu a prišiel v noci promptne zachrániť. Ako v americkom filme sa zrazu celou súpravou ozval hlasný potlesk všetkých vďačných cestujúcich. Bolo to niečo krásne. Ani si neviete predstaviť, čo to pre nás v tej chvíli znamenalo a koľko energie nám to dodalo do riešenia ďalších nepredvídaných prekážok. Cestujúcim opäť rozdávame nápoje a na stanovišti rušňovodiča sme našli aj niekoľko balíkov s časopismi. Tým, ktorým sa vybil mobil, požičiavame vlastné externé nabíjačky.

V tom momente osvietil nočnú oblohu silný blesk, vyhodil prúd a zrazu absolútne všetko navôkol zhaslo. Zároveň vypadlo zabezpečovacie zariadenie trate a spustila sa taká prietrž mračien, že nebolo vidno ani na krok a nebolo jasné, čo sa bude diať ďalej. Ihneď sme s vlakom zastavili, našťastie sa to nestalo na šírej trati, ale na stanici v obci Sekule. Od zamestnancov správcu infraštuktúry ŽSR dostávame informáciu, že z Kútov vypravia kontrolnú súpravu, ktorá prejde pred nami a preverí, či je trať vôbec prejazdná. Bude to však trvať dlhšie, nakoľko sa pre výpadok prúdu nedajú elektricky ovládať výhybky a všetko sa musí robiť ručne.

Zatiaľ sme v celom vlaku pozatvárali okná, aby nám do súpravy nenapršalo a informovali zúfalých cestujúcich o aktuálnom dianí. Úprimne sme radi, že teraz nemusíme byť vonku. Okrem lejaku sa totiž začala aj silná víchrica. Vietor dosahuje rýchlosť 130 km/h a je počuť, ako nám vráža do vlaku. Nie je to veľmi príjemné.

Kontrolný vlak ŽSR okolo nás prešiel do polhodiny a na naše šťastie je trať prejazdná. Hurá! Od výpravcu dostávame povolenie pokračovať v jazde, avšak za odporúčanej rýchlosti iba 30 km/h. Opäť sa pohýname smerom na Bratislavu a cestujúcich informujeme o predpokladanom príchode. Následne im ideme priniesť z kabíny rušňovodiča ďalšie nápoje.

Rušňovodič zrazu skríkne: „Vlak! Oproti nám ide vlak!“ Pred nami sa zjavilo silné svetlo a ihneď sme začali brzdiť, zastavili sme na konci oblúka. Vtedy sa ukázalo, že to nie je vlak, ale horiaci strom. Víchrica ho tesne pred nami zvalila do trate a vplyvom vysokého napätia v trolejovom vedení sa vznietil. Naše jediné šťastie bolo, že sme išli tak hrozne pomaly, inak by sme boli už dávno v ňom. A pokiaľ by nezačal horieť, v tej tme by si ho rušňovodič tesne za oblúkom všimol len veľmi ťažko.

V takejto chvíli si uvedomujete, aký malý kúsok ste boli od možnej tragédie. Na rozdiel od predošlej zrážky EC vlaku so stromom za Břeclavou, pri ktorej sa nikomu nič nestalo, by sme rovnaké šťastie mať nemuseli. Neboli sme totiž chránení mohutnou lokomotívou, o tom, že by mohol náš motoráčik naplnený naftou v prípade silnej zrážky vzbĺknuť, radšej ani nehovoriac.

Tešíme sa, že všetci žijeme, no trať do Bratislavy sa stala opäť neprejazdnou a nemáme ako pokračovať v ceste. Ihneď sme kontaktovali ŽSR, aby vypli elektrický prúd, tí následne hasičov. Z dispečingu nám chodia rad za radom informačné SMS o popadaných stromoch a uviaznutých vlakoch na ďalších tratiach. V tomto počasí majú naozaj všetci plné ruky práce.

V danej chvíli sme začínali byť zúfalí aj my. Kolegovia padali od únavy a kolegyne mali plač na krajíčku. Meškali sme už viac ako päť hodín, bola takmer polnoc a skúste v takejto chvíli oznámiť stovkám cestujúcim vo vlaku, vrátane detí, ktorých v Bratislave čakajú rodičia, že sa dnes už nedostanú domov a že sme v podstate v rovnakej situácii, ako na začiatku. Napriek zúfalému stavu si ale všetci musíme zachovať chladnú hlavu, byť profesionálni a nedať na sebe najavo pred cestujúcimi znepokojenie. Keď im na mobile ukazujeme fotku horiaceho stromu, všetci to našťastie v rámci možností chápu a väčšina sa nad tým už len pousmeje. Niektorí si dokonca idú strom cez kabínu rušňovodiča fotiť a posielajú svojim známym ako dobrodružnú zážitkovú príhodu.

Víchrica však silnie a kedykoľvek môže ďalší strom spadnúť rovno na náš vlak. Urýchlene sa preto potrebujeme dostať do bezpečia. Pomalou rýchlosťou sa začíname vracať späť do stanice Sekule. Rušňovodič musí byť poriadne obozretný, na trati hrozia stále ďalšie popadané stromy. Prísť do Bratislavy po trati cez Kúty, Jablonicu a Trnavu, bolo vylúčené, keďže aj tá bola kvôli kalamite neprejazdná. V Sekuliach sme preto zostali stáť a keď sa počasie umúdrilo, cestujúcim sme aspoň umožnili vybehnúť si na “zdravotnú” cigaretu, čo s radosťou využila snáď polovica vlaku.

Náš dispečer sa zatiaľ snažil zabezpečiť náhradnú autobusovú dopravu. Obvolal naše autobusové oddelenie, všetkých zazmluvnených dopravcov, dokonca hľadal po internete kontakty na kohokoľvek ďalšieho, no aj tak nebol úspešný. Všetci už buď spali, nevedeli takto v noci zohnať žiadnych šoférov, zabezpečovali náhradnú dopravu na iných tratiach, nechceli za takéhoto počasia riskovať, alebo sa k nám nemali cez popadané stromy ako dostať.

Medzitým nám vo vlaku došli všetky nápoje a naopak, nádrž na jediné WC v motoráčiku sa naplnila a to zostalo nefunkčné. Je treba zabezpečiť náhradu. S malou dušičkou a neobvyklou prosbou vchádzame do kancelárie výpravcu stanice. Víta nás veľký nápis „Zákaz vstupu“. Zamestnancom ŽSR vysvetľujeme našu zúfalú situáciu a tí nám, na naše prekvapenie, okamžite vyhovujú a sú ochotní poskytnúť WC vo svojej kancelárii stovkám našich zákazníkov. Hneď, ako to vo vlaku vyhlasujeme, vystupuje z neho aj druhá polovica ľudí.

V tom za nami prichádza bezradná cestujúca, ktorá potrebuje byť o hodinu na letisku v Bratislave. Jej známa pre ňu síce prichádza autom, na stanicu však nevie za tmy trafiť a potrebuje navigovať. Ani za pomoci Google máp jej však nevieme poradiť, nakoľko Sekule nikto nepoznáme a nemáme predstavu, kde sa môže nachádzať. V núdzi však poznáš priateľa, a tak sa zachováva aj dozorkyňa stanice Emília, ktorá ako správna domáca, pani po telefóne nielen naviguje, ale rovno vychádza zo svojej kancelárie na cestu pred staničnú budovu a začne mávať reflektorom do diaľky, aby nás pani s autom našla. Vďaka dozorkyni stanice si to naša cestujúca už o 5 minút mieri na letisko a ďalej za vytúženou letnou dovolenkou. Veríme, že sa jej lietadlo napriek situácii na cestách a následkoch orkánu, podarí stihnúť.

Vedľa našej súpravy zastavil už aj vyslobodený vlak EC 173, ktorý predtým nabúral do stromu za Břeclavou. V jeho reštauračnom vozni chceme pre našich cestujúcich zabezpečiť ďalšie pitie, no žiaľ, aj tu sú zásoby vyčerpané. Našťastie úplne o hlade a smäde neostávame. Cestujúci, ktorým sa podaril zabezpečiť osobný odvoz, nám na rozlúčku nechávajú všetko svoje jedlo a pitie, ktoré majú v batohoch. Kofolu, minerálky, keksíky, koláče, bagety… ich spolupatričnosť je neuveriteľná a s vďakou ju oceňujeme.

Vieme, že cesta do Bratislavy je nemožná, a tak skoro sa tam ani nedostaneme. Preto skúšame možnosť, vrátiť sa 7 km späť do Kútov, kde by mohli cestujúci aspoň prestúpiť do pôvodnej, komfortnejšej súpravy, ktorá sa medzičasom vyslobodila z Břeclavi. Sedadlá vo vozňoch by sme im tam rozložili na postele, vo vlaku tiež zostáva nejaké občerstvenie. Keď sa nášmu dispečerovi konečne podarí dovolať na ŽSR, musí nás sklamať. Stanica v Kútoch je zaplnená inými vlakmi a žiaľ nás do nej nemôžu vpustiť. Dokonca ani pôvodná súprava z Prahy sa tam nezmestila a musí čakať na vchode do stanice.

Nedá sa robiť už nič viac, než čakať. V motoráčiku aspoň zhasíname svetlá v interiéri, nech sa deti vyspia. Cestujúcim s nadsádzkou ďakujeme za to, že nám pomáhajú napĺňať hodnoty našej spoločnosti, robiť zo zákazníkov priateľov, nakoľko tu dnes všetci spoločne prespíme a zaželali im dobrú noc.

Personál ZSSK z vedľajšieho EC vlaku nám spomenul, že vezú asi 75-ročnú babičku, ktorá sa už žiaľ nedostane domov do Zohoru a v Bratislave bude musieť čakať až na prvý regionálny spoj. Prišlo nám jej ľúto a rozhodli sme sa jej pomôcť. Vzali sme ju na palubu do RegioJetu a s dispečingom dohodli, že jej tam mimoriadne zastavíme, veď obec Zohor máme po trase. Vďaku, radosť a úľavu v jej očiach by som vám naozaj doprial vidieť.

Spadnutý strom sa z trate podarilo odstrániť nakoniec až niekedy po druhej ráno. To bolo radosti, keď sme sa konečne pohli. Do Bratislavy prichádzame okolo tretej a keďže je o takomto čase s dopravou po meste problém, vlak mimoriadne zastavujeme aj v stanici v mestskej časti Devínska Nová Ves, v Lamači a na Železnej studienke, pričom cestujúcich zakaždým informujeme o možnostiach prestupu a prípojoch na nočné autobusy MHD do jednotlivých častí mesta.

Na záver na hlavnej stanici tlieska na oplátku cestujúcim celý vlakový personál, za to, že to s nami tak dobre zvládli. Aj napriek 8-hodinovému meškaniu vládla vo vlaku po celý čas pozitívna, ba priam až rodinná atmosféra. Takmer všetci cestujúci nám pri výstupe ďakujú za snahu a naše stevardky tentokrát slzy už skutočne neudržali, teraz však od dojatia. Sme radi, že to malo celé zmysel a aj napriek neskutočnej únave vychádzame z vlaku s pozitívnymi emóciami a zážitkom na celý život.

Hoci situácia nebola zavinená našou vinou, cestujúcich budeme finančne kompenzovať a vrátime im až polovicu cestovného. Personálu z kalamitného vlaku sa prišiel za všetko poďakovať aj generálny riaditeľ RegioJetu.

Mimoriadnosti sa však netýkali len nás, ale desiatok ďalších spojov všetkých dopravcov a ich cestujúcich. Niekedy sa podaria vyriešiť rýchlejšie, no niekedy to žiaľ nejde tak, akoby sme chceli. Príbehov o nich by sa dali napísať stovky. Určite však ide všetkým zakaždým o to, aby vzniknuté problémy pocítili cestujúci v čo najmenšej možnej miere.

Napríklad naša stevardka Františka z linky Bratislava – Dunajská Streda, ktorá mala zmenu vo vlaku, ktorému cestu tiež zablokoval strom a meškal hodinu a pól, vyriešila pomerne neobvyklú situáciu. Nakoľko bola už neskorá noc a vo vlaku sa viezla aj naľahko oblečená cestujúca, ktorej začala byť zima, ochotne jej požičala bundu z uniformy. Aj v tomto vlaku museli všetci čakať na príchod hasičov a rozpílenie spadnutého stromu.

Krásnou ukážkou extrémnej snahy by mohol byť pokojne aj príklad u štátneho dopravcu ZSSK. Pred pár dňami poškodil kamión trolejové vedenie na trati medzi Žilinou a Skalitým-Serafínom. Kým po Skalité bola zabezpečená klasická náhradná autobusová doprava, do poslednej staničky zvážala ZSSK ľudí osobným automobilom. Takéto riešenia síce môžu vyzerať trochu komicky, no je to opäť len dôkazom toho, že dopravca musí byť pripravený aj na krajné možnosti.

Týmto článkom by som chcel poďakovať všetkým ľuďom, ktorí museli čeliť minulotýždňovým kalamitám. Vlakový personál, rušňovodiči, dispečeri, šoféri náhradných autobusov a najmä hasiči a zamestnanci správcov infraštruktúry ŽSR a SŽDC museli počas uplynulých dní predvádzať nadľudské výkony. Špeciálne by som chcel ešte poďakovať personálu ŽSR v stanici Sekule za maximálnu ochotu pomôcť nám a našim cestujúcim.