Miništátik Lichtenštajnsko patrí k unikátom, ktorý našinec spozná zväčša len z krátkej zastávky pri ceste Alpami, zo známok alebo vďaka futbalu, keďže aj Slovensko malo príležitosť stretnúť sa s ním v bojoch o postup na vrcholné podujatia.

 

Najstaršie stopy človeka na území Lichtenštajnska sa spájajú so stredným paleolitom. Rímsky cisár Július Cézar obsadili svojimi vojskami alpské krajiny a územie na strednom Rýne sa stalo súčasťou rímskej provincie Rétia. V stredoveku bolo súčasťou Franskej ríše a neskôr – asi od roku 1000 – Svätej rímskej ríše.

 

Korene vládnuceho rodu

 

Hrad Liechtenstein, kde má kniežací rod svoje korene, sa nachádza na okraji Viedenského lesa v Rakúsku. Prvá zmienka o ňom pochádza z roku 1136, no už na prelome 13. a 14. stor. ho Liechtensteinovci opustili, keďže sa do ich rúk dostali solventnejšie majetky. Postupne sa zaradili medzi najbohatšie rakúske rody. Územie na hornom Rýne, panstvo Schellenberg a grófstvo Vaduz, ktoré tvoria dnešné Lichtenštajnsko, kúpili na začiatku 18. stor. za vyše 400 tisíc guldenov. V roku 1718 nemecký cisár súhlasil so samostatnosťou Lichtenštajnského kniežactva, ktoré si udržalo suverenitu aj počas napoleonských vojen v úzkom spojenectve s nemeckými porýnskymi štátmi. Od roku 1852 sa orientovalo na Rakúsko, kde žila kniežacia rodina, po rozpade Rakúsko-Uhorska sa ekonomicky primklo k druhému susedovi, ku Švajčiarsku, ktoré ho zastupuje aj na medzinárodnej úrovni a aj menou je švajčiarsky frank.

 

Po Hitlerovom anšluse Rakúska lichtenštajnská kniežacia rodina zostala na hrade Vaduz. Udržala sa tam aj napriek tomu, že nacisti s nevôľou brali fakt, že matka kniežaťa Františka Jozefa pochádzala z bohatej moravskej židovskej krajiny.

 

Výrazným zásahom do majetkových pomerov kniežacieho rodu boli Benešove dekréty po 2. svetovej vojne, keďže podľa nich Liechtensteinovci prišli o obrovské majetky najmä v Čechách a na Morave. Išlo asi o 1 600 km² územia (čo je vlastne desaťnásobok vlastného Lichtenštajnska) s mnohými zámkami (napr. Lednice, Slavonice, Valtice, Kroměříž a iné), ktoré tento rod v minulosti získal najmä podporou Habsburgovcov v ich boji proti odbojnej českej šľachty na začiatku 17. stor. Tento fakt má doteraz vplyv na vzťahy Lichtenštajnska s Českou republikou, keďže reštitúcia po novembri 1989 sa na ich majetky nevzťahovala, pretože o ne prišli ešte pred februárom 1948. K nadviazaniu diplomatických vzťahov medzi Českou republikou a Lichtenštajnským kniežactvom došlo až 13. júla 2009 a so Slovenskom až o pol roka neskôr, 9. decembra 2009. Hoci Lichtenštajnsko nie je členom Európskej únie, od 19. decembra 2011 je však súčasťou Schengenského priestoru.

 

Knieža s právom veta

 

Hoci je veľa krajín na starom kontinente, ktorých hlavou štátu je kráľ, obyčajne je to iba reprezentatívna figúra bez výraznejšieho dopadu na politiku. Lichtenštajnsko je vlastne posledné, kde si knieža udržalo svoju moc. Potvrdilo to aj referendum v roku 2012, ku ktorému prišlo potom, čo panovník nepripustil povolenie potratov. Na 25-členný parlament, ale aj na obyvateľov krajiny zatlačil vyhlásením, že ak stratí svoje právomoci, presťahuje sa do Rakúska so všetkým svojím obrovským majetkom, ktorého hodnota sa dnes odhaduje na viac ako 11,5 bilióna USD (rodinný i osobný majetok). A keďže ekonomicky je Lichtenštajnsko na úrovni svojho suseda Švajčiarska, životná úroveň „poddaného” obyvateľstva je na takej výške, že snahy aktivistov o demokratické zmeny nemali a nemajú šancu na úspech. HDP na 1 obyvateľa tu totiž dosahuje 98 432 USD, čím sa Lichtenštajnsko zaraďuje na 2. miesto na svete! Krajina každoročne hospodári s výrazným prebytkom.

 

Hans – Adam II., ktorého celé meno znie Johannes Hans Adam Ferdinand Alois Josef Maria Marko d’Aviano Pius von und zu Liechtenstein, si už užíva dôchodok. V roku 2004 formálne odovzdal vládu najstaršiemu synovi Aloisovi, ktorý so svojou manželkou, bavorskou vojvodkyňou Sophiou, má dcéru a troch synov, z nich najstarší Joseph je následníkom trónu. Ako perličku môžeme spomenúť, že dnes 40-ročný syn Constantin mal cirkevný sobáš so svojou manželkou grófkou Máriou Kálnoky 14. mája 1999 v Číčove na juhu Slovenska.

 

Malebná alpská krajina

 

Lichtenštajnsko svojou rozlohou 160 km² a počtom obyvateľov (asi 36 500, z nich asi tretina pochádza zo susedných germánskych krajín) nedosahuje ani parametre väčšiny slovenských okresov. Jeho územie sa zdvíha od brehov Rýna (zo 430 m n. m.), ktorý tvorí západnú hranicu, na alpské hrebene (pohorie Rätikon), v ktorých dosahuje horou Grauspitz 2 599 m n. m. V zime sú tu návštevníkom k dispozícii dobre vybavené lyžiarske strediská, v teplejšej časti roka si tu môžu prísť na svoje milovníci horskej i vysokohorskej turistiky.

V hlavnom meste Vaduz môžeme navštíviť viaceré múzeá. Krajinské múzeum (Landesmuseum) bolo po rekonštrukcii znova otvorené pred 14 rokmi a približuje nám prírodu i historické fakty o tejto miniatúrnej alpskej krajine. Okrem neho je vyhľadávané aj Múzeum umenia, Múzeum lyžiarstva, Poštové múzeum a niekoľko ďalších múzeí a galérií špecializujúcich sa najmä na moderné umenie.

 

Okrem futbalu, ktorý na medzinárodnej scéne väčšinou reprezentuje FC Vaduz, v Lichtenštajnsku ako v alpskej krajine sa teší veľkému záujmu najmä zjazdové lyžovanie. Jeho reprezentanti stáli deväťkrát na medailovom stupni zimných olympijských hier, v čom – keď si to prerátame na počet obyvateľov – mu nemá šancu konkurovať žiadna krajina sveta.

 

Foto: www.lichtenstein.li