Denník N

Krásne mesto, kde sa asfalt lial a peniaze sypali

Bratislava prežije. Vďaka „svojim“ ľuďom. Napriek tonám asfaltu vyliatych na jej cesty a predraženým tendrom.

Amfiteáter.

Sedím na drevenom schodíku starého „amfíka“ a sledujem, čo sa deje okolo mňa, kým sa začne premietať. Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou a davy ľudí prúdia na kopec. Stupne na sedenie sú pôvodné, drevené, burina medzi nimi vytrhaná, plátno zapožičané.  Po koľkých rokoch starý prírodný amfiteáter v areáli Mičurinu ožíva? Nikto to presne nevie, ale niektorí ľudia si to ešte pamätajú.

Padajúca tma milosrdne zakrýva obrovský kamenný múr, ktorý sa týči za našimi chrbátmi na novej hranici so susedným, dnes už súkromným pozemkom. Donedávna patril do areálu bývalej „detskej stanice Mičurin“, deti sa v nej učili pestovať rastliny a chovať zvieratá. Ani sa to nechce veriť.  Toto územie voľakedy tvorilo prirodzenú hranicu medzi mestským lesoparkom a areálom. Dnes už k Mičurinu nepatrí. Amfiteáter sa takmer celý zapĺňa, premietanie sa začína.

V bájnej krajine starých Keltov žije na osamelom majáku otec so synom a malou dcérkou, ktorá môže piesňou zachrániť zakliate rozprávkové bytosti, ktoré premenila na kameň čarodejnica Macha. Oživený svet keltských mýtov a silné rozprávanie o sile lásky vyniesol film Pieseň mora do nominácií na Oscara. Žiaden iný film by nebol vhodnejší pre dnešný večer. Paralely súboja lásky a zatvrdilosti, keď sa všetko, čo má citlivú dušu, mení na kameň, oživujú nedávne spomienky, čo všetko predchádzalo dnešnému večeru.

Predstavy.

Na začiatku bola snaha ovládnuť najkrajší výhľad v Bratislave pochybnými reštitúciami a následnými predajmi pozemkov. Ľudia s pamäťou sa ozývajú, tí, čo prežili detstvo v Mičurine, spomínajú. Nestačí to. Aktivizačná kampaň „Druhý dych pre Mičurin” bola prvým pazúrikom zachyteným v sieti nádejí. Chvíľami sa zdalo, že to nebude stačiť, nič nebolo isté. V hre sa dokonca objavil návrh, že sa Mičurin zruší a obnoví sa dávno zdevastované kúpalisko na Žižkovej ulici, ktoré bolo medzitým mestu ukradnuté pod nosom aj s celým pozemkom. Doslova v poslednej chvíli sa spustila vtedy snáď jediná možná  obrana – vyhlásiť budovu a jej okolie za národnú kultúrnu pamiatku. Spomienka na nedávno zbúraného PKO bola príliš živá.

Ticho, bez svetiel mediálnych reflektorov, bol Mestským ústavom ochrany pamiatok spracovaný nepriestrelný materiál. Pokus nových majiteľov „mičurinských“ pozemkov o jeho anulovanie sa dostal až na súdy, kde je dodnes prípad otvorený. Národnú kultúrnu pamiatku Mičurin s priľahlými pozemkami sa však v roku 2016 podarilo vyhlásiť. „Budova je významnou stavbou architektúry socialistického realizmu 50. rokov 20. storočia na území Slovenska, je dokladom tejto etapy vývoja slovenskej architektúry. Jej hmota, pôdorys, fasády a základné dispozičné väzby sú zachované v autentickom, pôvodnom stave,“ konštatuje sa v argumentačnom materiáli.

Dnes už aj noví majitelia doposiaľ nezastavaných pozemkov musia rešpektovať jej ochranné pásmo.

Dobre. Čo však môže urobiť partia nadšencov s budovou a jej zdevastovaným a zanedbaným okolím, rozpadávajúcim sa bazénom a skleníkmi? Ktorá navyše nemá žiadne zdroje? Aj keby sa jej hneď podarilo dostať budovu do prenájmu, kde vziať na rekonštrukciu a prevádzku? A ešte je to aj pamiatka! Nekonečné diskusie ako by mal „biznis model“ vyzerať boli vyčerpávajúce.

Gábor.

Existujú budovy, iniciatívy, podujatia, ktoré v tomto meste fungujú napriek všetkému a všetkým. Nestojí za nimi jeden človek, sú ich stovky. Jeden človek je však významnou inšpiráciou pre mnohých.  Jeho spôsob žitia v meste našiel ďalších nasledovníkov. Skrátka, Gábor nečaká na to, kým sa Bratislava dotiahne na Paríž, svoj „Paríž“ si urobí v Bratislave. KC Dunaj Stará tržnica a mnohé iné iniciatívy sú odlišné a v niečom podobné.

Ľudia z občianskeho združenia Hrad-Slavín si osvojili spôsob „na  Gábora“:

„Je to iné, je to štátny majetok“.

„Čo na tom“, vraví Gábor. „Začnite, vymyslite, organizujte, spolupracujte s nimi a pozývajte ľudí. Začnite robiť to, čo tam chcete mať v budúcnosti. Ľudia budú vaša pridaná hodnota. Ukážte im, čo chcete vy, pýtajte sa ich, čo chcú oni. Hovorte o svojich hodnotách a neprekročiteľných hraniciach, ukážte im to.“

Naši ľudia sú všade.

Ideme do toho. Napečieme koláče, dáme dokopy dotazník a pýtame sa. Kúpalisko, jasné, veď to tam bolo ešte nedávno. Čo ďalej? Včely, deti, krúžky, kino…

Malo to byť dobré PR pre ministra, ktorý práve dnes skončil. Asi sa už nedozvieme, čo si od toho sľuboval naozaj. Je to neuveriteľné, ale nadšenie z budúceho obrazu, ktorý nadšenci nosili na ministerstvo, našlo aj tam svojho človeka. Normálny človek vo svojom úrade.  Akosi automaticky sa tým „štátnym“ zdráhame uveriť. Napriek tomu spolu premýšľame, pretláčame, stretávame sa, rešpektujeme, plánujeme, kontrolujeme… áno, niekedy aj mlčíme, aby sa veci nepokazili….a tŕpneme. Nechce sa veriť.

Len začiatok.

Naplánuje sa suma do štátneho (!) rozpočtu. Dokonca sa podarí dodržať plánovaný termín a v júni 2017 sa kúpalisko Mičurin otvára. Vyrieši sa prevádzka, okolie aj prístup. Návštevníci možno ani nevedia, že prichádzajú po ceste, ktorá ministerstvu nepatrí a jej používanie nášvtevníkmi kúpaliska je malý zázrak. Mičurin sa odklína a žije.

Dnes večer teda bolo premietanie, v septembri majú začať svoju činnosť krúžky pre deti. Aké jednoduché. Kto žije v Bratislave však vie, že takmer nemožné v meste, v ktorom sa každý deň deje niečo, čo vám zdvíha tlak – v tomto mikrokozme a zmenšenine našej krajinky.

Skutočne sa to nedá inak prežiť, ako si ten svoj „Paríž“ stvoriť tu. Pravda je však taká, že Bratislava naozaj môže byť ako Paríž, ako svojho času sľuboval istý politik. Nebude to však jeho zásluhou. Svoju Bratislavu „a´la Paríž“ si tu urobíme bez ohľadu na to, či máme alebo nemáme stanovené strategické ciele a dokumenty. Bez ohľadu na to, či mesto má dostatok peňazí na asfaltovanie rozbitých ciest alebo nemá.  Ľudia v tomto meste skrátka už nemajú čas čakať, kedy bude vybudované dokonalé mesto. Ľudia tu potrebujú žiť a dýchať, chodiť do letného kina a na kúpalisko, mať svoj tržnicu a dizajnérske trhy.

Že sa niekde popri tom všetkom za scénou podpisujú zmluvy o predaji mestských budov za jedno euro, aby sa následne mohli zbúrať, či rámcové zmluvy za viac ako poldruha milióna euro za konzultácie, že sa zrealizuje projekt elektronizácie služieb bratislavskej samosprávy za tri milióny eur s takmer neviditeľnými výsledkami, že sa vypíše tender, v ktorom za ušetrenú energiu zaplatí mesto jeho dodávateľovi presne toľko, koľko sa má ušetriť a že najväčší vlastník pozemkov si dohaduje výnimku zo zákonného poplatku pre mesto s vládou tejto krajiny, je tiež pravda.

Naši ľudia si však už berú svoje mesto späť. Bez veľkých rečí ale o to urputnejšie. Zmysluplne. Zatiaľ to nestačí na to, aby rozhodovali o tom, či je celoplošné asfaltovanie potrebné alebo naopak, či je nedostatočné. Nevadí.

Tak, ako si nedajú zobrať svoje mesto a nenechajú sa vyhnať do Kitsee, tak si nedajú vziať ani svoju krajinu.  Pridajte sa k nim a tí z vás, ktorí máte silu, zoberte to na seba už v najbližších voľbách. Sme len na začiatku, ale nepoľavíme. 

 

Teraz najčítanejšie

Lucia Štasselová

Som členka predsedníctva strany Spolu. Od roku 2014 pôsobím v komunálnej politike, som poslankyňa v Ružinove aj v hlavnom meste za Ružinov. V roku 2018 som bola druhýkrát zvolená do mestského zastupiteľstva Bratislavy, stala som sa viceprimátorkou hlavného mesta Bratislava, pre oblasť sociálnych vecí a rozvoj dostupného nájomného bývania. Som tiež členka predsedníctva Slovenského centra fundraisingu.  Spoluiniciovala som založenie Kolégia pamäti národa pri občianskom združení Post Bellum. Spoluzakladala som Nadáciu pre deti Slovenska, projekt Hodina deťom. Som vydatá, manžel je riaditeľom Mestského ústavu ochrany pamiatok v Bratislave,  máme spolu 5 detí a desať vnúčat.