O prvej, druhej, tretej a štvrtej legitimite lídrov VPN

Podnetom k nášmu článku (Čo bolo pred Mečiarom a jeho amnestiami? Zajac, Gál, Flamik) sa stal rozhovor Milana Kňažka pre Český rozhlas Plus, v ktorom ho 1.7.2017 priviedla investigatívne naladená redaktorka Barbora Tachecí i k téme jeho zblíženia s Mečiarom. Tému uviedla starším Kňažkovým výrokom: „Predstavili mi ho (Mečiara) ako výnimočného človeka a niektorí dokonca tvrdili (vedenie VPN, pozn J.F.), že je génius. Veril som im a trvalo mi viac než rok, kým som zistil, že nemajú tak celkom pravdu.“ K tomu Kňažko pani Tachecí okrem iného doplnil: „ako predsedu vlády som ho videl raz týždenne. Bol absolútne perfektný, nič mu nebolo možné vyčítať. Viedol veľmi koncentrovane, profesionálne, tú vládu, bol výborný rečník, nebol žiadny dôvod…(Tachecí:  žiadne sklony k autoritárstvu, samovoľnému rozhodovaniu?), Kňažko: absolutne nič také som vtedy ja nezistil.“

Situáciu po odchode s Mečiarom, Kováčom, Filkusom a Húskom do opozičného HZDS opisuje takto:„…tam ja som zistil, že mnoho jeho výrokov nebolo pred tým konzultovaných s nami, že sa obklopuje ľuďmi, s ktorými som si vtedy myslel, že to nie je v poriadku… a začali postupne narastať isté  nedorozumenia… A už keď som sa stal ministrom zahraničia musel som korigovať doma i v zahraničí jeho výroky a už to bolo veľmi vážne. Čiže zmenil sa aj on, naozaj sa zmenil proste.“

Mýtus o nadradenej legitimite Mečiara

Mýtus, ktorý Milan Kňažko, ako herec zvyknutý na reprízy, znovu vyslal do rozhlasu, teda znie: Mečiara mi ako génia predstavilo vedenie VPN – to oni ho našli a oni vyrobili a viac než rok mi trvalo, kým som ho ako politika  odhalil a z HZDS som odišiel.

V skutočnosti bol priebeh udalostí nasledujúci: január 1990 – KV VPN vrátane Kňažka dostáva od Dubčeka, premiéra Číča i jediného člena VPN vo vláde, Vladimíra Ondruša, odporúčania na Mečiara do funkcie ministra vnútra; v apríli 1990 sa s ním Milan Kňažko, v roli poradcu prezidenta Havla pre Slovensko, stretáva na pôde VPN a zúčastňuje sa Mečiarovej  prezentácie, ktorú podáva ako kandidát na premiéra (o vnútre, národných výboroch a polícii vedel všetko); do júna 1990 sa obaja zúčastňujú predvolebných mítingov ako kandidáti VPN; po voľbách zasadá Kňažko ako minister v slovenskej vláde vedenej Vladimírom Mečiarom, a to na celých 10 mesiacov.

Od aféry vyrobenej Mečiarom pri odvolávaní ministra vnútra Andráša v októbri 1990 až do marca 1991 medzi vedením VPN a Vladimírom Mečiarom narastajú konflikty. Kňažko mu však verí až tak, že 3.marca 1991 v Slovenskej televízii osobne spúšťa kampaň proti „nelegitímnemu“ vedeniu VPN. Používa k tomu lož o tom, že vedenie VPN chcelo cenzurovať vystúpenie Vladimíra Mečiara.

Vzápätí, 5. marca 1991, sa Kňažko stáva spoluzakladateľom a podpredsedom HZDS. Do opozície bol poslaný  formou odvolania z vlády Slovensku národnou radou dňa 23.4.1991 a to spolu s Vladimírom Mečiarom a ďalšími piatimi ministrami. Ako tvár HZDS hneď na druhý deň moderuje mohutné zhromaždenie na námestí SNP proti odvolaniu Mečiara a jeho samotného z vlády. Od toho dňa sa Milan Kňažko podieľa na raste volebného potenciálu hnutia a spolu s Mečiarom vedú Slovensko k rozpadu spoločného štátu a k hegemónii HZDS.

Po víťazných voľbách v júni roku 1992 je do vlády Vladimíra Mečiara menovaný ako jej podpredseda a minister zahraničných vecí. Po ďalších 13 mesiacoch je 19. marca 1993 Kňažko na návrh premiéra Vladimíra Mečiara odvolaný. O týždeň si snem HZDS volí nové vedenie a až potom z neho odvolaný minister Milan Kňažko vystupuje. Odchádza teda po 36 mesiacoch spolupráce s Vladimírom Mečiarom a jeho ľuďmi.

Po celú dobu tak Kňažko svojou autoritou lídra VPN vedome a cielene legitimizoval HZDS ako ponovembrovú politickú silu, ktorá vraj mala „vrátiť zmysel a obsah pôvodným myšlienkam hnutia“ z novembra 1989. To, že sa tak rozhodol, však nemá s oným mýtickým konfliktom legitimity medzi vedením VPN a premiérom vlády Mečiarom, nič spoločné. Jeho motivácia nevyplývala z toho, že premiér získal legitimitu voľbami a ľudia vo vedení VPN nemali ústavné funkcie, ale výlučne z toho, aké politické ciele sa rozhodol s Mečiarom sdieľať. O nich Milan Kňažko však nikdy nič nepublikoval ani nepovedal. Jeho ohliadnutia sa späť za rozchodom s Mečiarom, sú vždy len ospravedlnením sa, že neskoro „odhalil Mečiarov štýl a pracovné nástroje“. Na akom konflikte legitimity teda stavia svoj mýtus?

Legitimita prvá – prednovembrová – tá najdôležitejšia     

Legitimita osobností, ktoré sa mohli v novembri 89 postaviť na improvizované revolučné pódiá, je odvodená od ich predošlých postojov a má neformálny, ale historicky platný, čisto občiansky a morálny základ. Tento mandát je neodňateľný a zo všetkých ďalších legitimít najsilnejší. Niet pochýb, že študenti, výtvarníci, ochranári, divadelníci, akademici, veriaci a literáti, mali právo na tribúnach vidieť a ako elitu, s poslaním nastolenia pluralitnej demokracie aj akceptovať ľudí ako: Ján Budaj, Fedor Gál, Peter Zajac, Martin Bútora, Peter Tatár, Milan Šimečka i Ferko Mikloško či Agnes Snopko. Tento mandát však Vladimír Mečiar nikdy nemal.

Nepochybne ho mal i Milan Kňažko – prvý a jediný herec, ktorý v októbri 89 komunistom vrátil titul Zaslúžilého umelca. V publikácii „VPN – svedectvá a dokumenty“ však vraví, že by ho možno nevrátil, ak by ho vtedajšia moc po podpísaní  Několik vět (jún 1989) a Petície za prepustenie politických väzňov (august 1989) pustila na festival do zahraničia. Doslova: „keby ma boli pustili na ten festival do Barcelony a do Madridu, asi by som ten titul nebol vrátil a vôbec by som nemal isté oprávnenie vystúpiť na tribúnu“. To je ohľadne prednovembrovej legitimity chlapské priznanie.

Legitimita druhá – mandát politického hnutia

Od prvého, stretnutia predstaviteľov VPN s Koordinačnými výbormi VPN v Športovej hale na Pasienkoch (9.12.1989) je nesporné, že vedenie VPN malo legitimitu predstaviteľov hnutia. Riadnymi voľbami boli potom potvrdení na prvom celoslovenskom Sneme VPN (27.1.1990 v Bratislave) a nasledujúcich. Za člena Koordinačného výboru VPN tak bol opakovane volený i Milan Kňažko, nikdy však Vladimír Mečiar.

Fakt, že Mečiar nebol členom žiadneho orgánu VPN, mu však nebránil na poslednom sneme hnutia istým spôsobom kandidovať na post predsedu proti Fedorovi Gálovi. Snem (23. a 24.2.1991) však kompetenciu voľby predsedu VPN hlasovaním v pomere 160 za, 100 proti a 30 zdržaných, ponechal Rade VPN, ktorá potvrdila vo funkcii Gála. Ten bol v diskusii najčastejšie kritizovaný za podceňovanie „národného pilieru“ programu Šanca pre Slovensko, a to v tých istých hodinách, kedy na námestí v Topoľčanoch, kde sa snem konal, demonštrovali skupiny ľudí s heslami: Preč s ČSFR! Vládnime si sami! Oproti krehkej legitimite Fedora Gála na čele VPN, dosahovala v tejto atmosfére popularita Vladimíra Mečiara vo verejnosti masívnych 89%. Ktorú z týchto legitimít a politických ciest si vtedy zvolil Milan Kňažko?

Legitimita tretia – volebný mandát a ústavná zodpovednosť

Desať mesiacov po voľbách, bol na návrh VPN premiér Mečiar poslancami SNR odvolaný. Milan Kňažko k tomu aj vtedy aj dnes – v roku 2017 – píše, že on na to nevidel žiadny dôvod (Výroba histórie). A stále znovu, i v texte z júla 2017, opakuje: „…členovia vedenia VPN, ktorí nekandidovali vo voľbách, a teda nemali volebnú legitimitu, neprijali žiadnu funkciu, nemali ústavnú zodpovednosť, riadili tých, ktorí túto legitimitu mali, vrátane ústavnej zodpovednosti. Takto to predsa nemohlo fungovať.“  Sugestívne sa nás pýta: „Bol som svedkom, že Mečiar ponúkal svoju funkciu. Škoda, že nikto z vedenia VPN nemal gule zobrať tú zodpovednosť. Nemuseli ste ho neskôr odvolávať.“

No dobre Milan, ale ty, ako politik, dobre vieš, že za prvé: za politiku strany sú zodpovední jej predstavitelia a nie nimi nominovaný člen vlády, navyše ak porušuje dohodnuté pravidlá, ciele a hodnoty. A za druhé: človeka v ústavnej funkcii nie je možné vymeniť inak, ako ústavnou cestou. Áno, chceli sme napraviť chybu a aj sa nám podarilo Mečiara ústavnou cestou odvolať. Takže sme mali nielen gule, ktoré ti tak na politikoch imponujú, ale aj politickú zodpovednosť a konali sme v súlade s našim politickým mandátom a podľa pravidiel právneho štátu. V takejto legitímnej VPN si mohol zostať, ale zvolil si Mečiara.

Legitimita štvrtá – vernosť faktom

S odstupom času, po piatich, pätnástich a dnes už skoro tridsiatich rokoch, sme konfrontovaní so štvrtou legitimitou: so zodpovednosťou zostať presní vo faktoch a ctiť pravdu. Je to legitimita našej pamäte a svedomia a je zo všetkých najťažšia.

Milan Kňažko, skvelý  herec, riskoval všetko: kariéru, prácu, peniaze, rodinu, aby vrátením titulu Zaslúžilého umelca protestoval proti moci komunistického režimu. Nevedel, že o pár týždňov príde November. Vložil sa naplno do služieb revolúcie. Keď však prišiel jeho čas, pocítil, že Mečiar je muž činu podľa jeho predstáv, že si rozumejú v otázke zvrchovanosti Slovenska, aj v tom, že Česi nás chcú navždy ovládať, spolu živili lož, že VPN chce odovzdať vládu Federálu, že robí tajné dohody s Maďarmi a spolu chceli začať  Slovensku vládnuť pevnou rukou.

Vladimír Ondruš, minister a kolega Milana Kňažka vo vláde Vladimíra Mečiara v knihe „VPN – svedectvá a dokumenty“ spomína: „…sedel (Kňažko) na rokovaniach vlády a podrobne poznal vystupovanie Mečiara, zažil až do konca apríla (1991) ako vyčíňal, ako psychopat, ale stále ho podporoval… bol posadnutý nacionalizmom. Však on bol úplne zaľúbený do toho Mečiara! Tí ľudia (Kňažko, Kováč, Filkus, pozn. J.F.) stratili doslova súdnosť. Pretože tie kroky, čo Mečiar robil, tie už mohol vidieť každý. To jeho primitívne klamanie, tie provokácie, ktoré pripravoval, tie jeho vystúpenia v televízii a rozhlase… a to ten Milan videl, lenže bol úplne zaslepený.“

V mene svojprávnej slovenskej politiky

Rozbuškou vo vrcholiacom konflikte vedenia VPN, premiéra Mečiara a po jeho boku i Milana Kňažka a Jána Budaja, sa stal jeden z pravidelných týždenných príhovorov, ktoré mal mať predseda vlády v Slovenskej televízii. V nedeľu  3.marca 1991 vznikla situácia, kedy sme ako vedenie VPN zvažovali, či  riaditeľa STV nepožiadať o kópiu kazety s predtočeným vystúpením Vladimíra Mečiara. Vedeli sme, že opäť na divákov emotívne vychrlí prekrútené či nepravdivé informácie. O kazetu sme nakoniec nepožiadali, ale premiérovi a jeho poručníkom ktosi o našej diskusii v politickom klube dal správu. Dôkazom ako to bolo, je záznam z TV vystúpenia Ferka Mikloška s riaditeľom televízie Petrom Zemanom, kde obaja potvrdzujú, že nikto z VPN o kazetu nepožiadal. Vec však bola medializovaná ako pokus o cenzúru premiéra.

Miesto Mečiara vystúpil v priamom prenose Milan Kňažko a prečítal prehlásenie, ktoré vzniklo krátko predtým v kancelárii premiéra vlády. Originálny text je zložený z niekoľkých častí: odsek 1 napísal Kňažko, odsek 2 Mečiar, ďalšie 4 odseky Kňažko a zostávajúcich 5 odsekov Ján Budaj. O dva dni nato je založené HZDS.

Kľúčové slová prehlásením, napísaným menovaným kolektívom autorov vravia jasnou rečou. Kňažko píše: VPN je rozštiepená; KC VP sa stavia do pozície bývalého Ústredného výboru Komunistickej strany a osobuje si právo rozhodovať a neniesť pritom ústavnú a politickú zodpovednosť; dnes sa pokúsili o cenzúru premiérovho prejavu, vyžadujú od neho stranícku disciplínu. Budaj doplňuje: existujú vplyvné sily, ktoré majú snahu urobiť z VPN i z vlády Slovenska nástroj svojich záujmov (myslí Federál, pozn J.F.); uprostred VPN k tomu vzniklo politbyro z osôb, ktoré nemajú ústavnú zodpovednosť ani mandát voličov Slovenska; začala kampaň s cieľom nasadiť premiérovi psiu hlavu; je čoraz častejšie vykresľovaný ako príliš silný, hovorí sa o akýchsi tendenciách kumulovať moc, o jeho údajne nekoordinovanom postupe a podobne; tieto demagogické argumenty sa sústavne opakujú.

K podstate sporu potom kolektív autorov píše; Kňažko: zásadný spor v hnutí VPN spočíva v prístupe k suverénnej slovenskej politike. Premiér Mečiar je zástancom svojprávnej slovenskej politiky; toto je prívržencami vnútorného prúdu vo VPN demagogicky označované ako nacionálny populizmus. Budaj k tomu dodáva: náš politický vývoj sa ocitá na križovatke… či bude  dôsledne riešiť problémy Slovenskej republiky a obhajovať jej záujmy, alebo či bude tak, ako už toľkokrát v histórii, len odrazom cudzích záujmov.

Zrod mečiarizmu ako „lži, ktorá sa stala pracovným nástrojom“, čo neskôr v konflikte s Mečiarom rád  používal samotný Kňažko, treba datovať práve týmto manipulatívnym a lživým prehlásením v STV. V oveľa väčšej miere ho potom rozvinulo HZDS po voľbách v roku 1992, najmä v televíznych  manipuláciách, konšpiráciách, v zmene pravidiel privatizácie a v odvrátení Slovenska od proeurópskej  cesty. Do dokonalosti ho zavedením štátnej korupcie a mafiánskymi praktikami priviedol Mečiar v rokoch 1994 – 1998.

O osude štátu vždy rozhodujú osobné postoje

Bolo chybou dať Mečiarovi funkciu, ale táto chyba sa dala napraviť. Jeho zločinecké ambície bolo v roku 1990 ťažké predvídať. Vedenie VPN spravilo, čo bolo v jeho silách, Mečiar bol v roku 1991 odvolaný.

Prečo potom Kňažko Mečiarovi osobne pomáhal k popularite a moci a tým i Slovensku k mečiarizmu, o tom by mal svedectvo podať Milan Kňažko sám a už bez mýtov o legitimite.

Slovensko to stálo najmenej 14 rokov politickej biedy (1993 – 2004) s následkami na politickú kultúru do dnešných dní. V zlomových chvíľach o tom svojím osobným postojom rozhodli aj lídri nežnej revolúcie – Milan Kňažko a Ján Budaj. To je fakt, na ktorom nič nezmení ani to, že 1 148 625 voličských hlasov pre HZDS ich vo voľbách v roku 1992 za to ocenilo.

Spomienky a nielen na vlastné chyby, si rady pomáhajú dodatočnou intuíciou, vykonštruovanými súvislosťami, ktoré nás majú ospravedlniť, novými vysvetleniami o tom, čo všetko sme vtedy nemohli vedieť, čo všetko bolo inak a nie tak, ako sme verili. Spomienky si pomáhajú výmyslami, vytesňovaním, vstupuje do nich fantázia, seba očisťovanie aj účelové lži a prekrúcanie. Triediť historické fakty a ilúzie osobnej pamäte, je niekedy ako preberanie hrachu a šošovice, ale veľmi často skôr popola a maku. Musíme sa však k tomu vracať. Nie preto, aby sme sa hrabali v minulosti, ale preto, že máme svoj osobný dielik zodpovednosti za dnešok i zajtrajšok.