Denník N

Politická korektnosť a pripisovanie zlých úmyslov úprimným vyjadreniam

Kresba – Flickr/Dave Kleinschmidt (CC BY-SA 2.0)
Kresba – Flickr/Dave Kleinschmidt (CC BY-SA 2.0)

K najnovšiemu rozruchu s neonacistami v Amerike.

Obsah článku
  1. Internetové diskusie s Američanmi
  2. „Liberál“ ako nadávka
  3. Slovo „liberál“ stratilo význam?
  4. My bežní občania nemáme čas podrobne sledovať správy
  5. Všetci (nie) sme vinníci?
  6. Bičovanie hystérie ako skratka k občianskej vojne
  7. CNN: cirkus a telenovela – alebo spravodajstvo?
  8. CNN: kašlime na oddeľovanie spravodajstva od názorov… a late‑night komikov!
  9. Rozdúchavajme konflikty… vynáša to!
  10. Moderátori ako milionárske hviezdy, dôležitejšie než správy
  11. USA vždy tolerovali neonacistov
  12. Weimarské blažené pokrochkávanie?

Že nie som fanúšikom Donalda Trumpa, je zrejmé z mnohých blogových článkov, ktoré som napísal za posledné dva roky. No svet nie je čierno-biely a v niektorých ohľadoch má iste Trump pravdu. Z môjho pohľadu najmä v kampani proti politickej korektnosti.

1. Internetové diskusie s Američanmi

Koncom 90. rokov – keď ešte neexistoval Google ani Facebook – som podľahol čaru emailových diskusných skupín: dalo sa v nich na literárne témy debatovať s nefalšovanými Američanmi a inými cudzincami!

V online diskusiách s Američanmi sa mi však pravidelne stávalo niečo, čo som si sprvu nevedel vysvetliť. Mal som v takých prípadoch nutkanie sa uštipnúť či prefackať, pretierať si oči, skontrolovať päťkrát políčko „Adresát“ doručeného emailu, aby som sa uistil, že email bol skutočne určený mne a že sa mi to celé nesníva.

Išlo o to, že v reakcii na niektoré mnou vyjadrené „nekonformné“ názory (typicky na literárne témy!) mi prišli okrem relevantných aj odpovede obsahujúce osobné útoky, plné rozhorčenia, ktoré vzniklo z dezinterpretácie toho, čo som napísal. V prvých chvíľach som sa vždy domnieval, že musí ísť o omyl… vari len nie je možné niečie vyjadrenia takto divoko dezinterpretovať, vzápätí sa nad tými (vlastnými!) dezinterpretáciami rozčúliť a dokonca požadovať vylúčenie autora oných domnelých vyjadrení z diskusnej skupiny?

2. „Liberál“ ako nadávka

Nešlo mi to do hlavy: ak si nie som istý, čo presne mal iný účastník diskusie na mysli, prečo sa ho najprv nespýtam, ako svoje vyjadrenie myslel; prečo ho predtým, než naňho začnem osobne útočiť, nepožiadam o spresnenie výroku? (A prečo by sa vlastne na kohokoľvek v diskusiách malo útočiť osobne? Na internetových diskusiách – aj na Slovensku – je najžalostnejšie, že väčšina ľudí nevie odlíšiť rovinu diskusie vecnej, teda ad rem, od roviny osobnej, teda ad hominem. Štandardným úkazom internetovej diskusie je, že na nepopulárny názor na rovine vecnej, ad rem, sa odpovie spŕškou osobných útokov, ad hominem, na pôvodcu názoru.) Prečo teda otáznemu vyjadreniu ihneď prisúdime tú najhoršiu možnú interpretáciu, najzlovestnejšiu, najbezohľadnejšiu voči ostatným, a na základe tejto (dez)intepretácie požadujeme vylúčenie danej osoby z diskusie?

Viacerí diskutujúci sa ma však v takýchto situáciách zastali a snažili sa mi – nováčikovi na internete a neznalému Európanovi, ešte k tomu z postkomunistickej krajiny – vysvetliť, o čo ide. Vraj ide o bežný americký jav politickej korektnosti a nemám si ho príliš brať k srdcu – podobne vraj na seba útočia v diskusiách aj Američania navzájom a snažia sa z diskusie vylúčiť osoby hlásajúce nepohodlné názory. „Politická korektnosť“ – to je vraj jav, keď sa niekto urazí na niečie tvrdenie bez toho, aby skúmal, ako to tvrdenie bolo myslené; bez zvažovania argumentov, či dané tvrdenie skutočne na kohokoľvek neprípustne útočí. „Politická korektnosť“ sa vraj prejavuje tým, že úprimne vyjadrenému názoru inej osoby, s ktorou nesúhlasíme, okamžite, bezmyšlienkovito a automaticky prisúdime najhoršiu možnú motiváciu; nie sme ani len ochotní o takom odlišnom názore uvažovať; ostro taký názor odsúdime a podľa možnosti nepripustíme, aby taký názor v diskusii vôbec zaznel.

A tí ľudia (vysvetľovali mi ďalej spriaznené duše), ktorí na mňa najviac útočili, boli vraj liberáli. To ma ohromilo najviac. Vyštudoval som jazyky a viem, že slovo liberál je odvodené od latinského slova znamenajúceho sloboda.

Nešlo mi to do hlavy: na slobodné vyjadrovanie názorov – hoci aj nepopulárnych – najviac útočia práve liberáli? Nemali by práve liberáli obhajovať právo každého účastníka diskusie slobodne sa vyjadriť? (Pokiaľ jeho vyjadrenie, samozrejme, neimplikuje narúšanie slobody iných osôb.) Takúto cenzúru slobodomyseľných vyjadrení by som – ako naivný človek – bol očakával skôr zo strany „konzervatívcov“, zubami-nechtami brániacich status quo.

Ale nie – najintenzívnejšie spŕšky útokov skutočne prichádzali od „liberálov“. Najviac mi v tomto smere otvoril oči americký vydavateľ indiánskeho pôvodu Jim Rock, ktorý vo svojich emailoch zvykol preklínať „liberálov“ od rána do večera, pričom sám seba – aby si ho nikto ani náhodou s „liberálom“ nepomýlil – nazýval krkolomným termínom „libertarián“, s ktorým som sa prvý raz stretol práve uňho a ktorý sa dodnes nenachádza v slovenských výkladových slovníkoch. Veľký anglicko-slovenský slovník od Lingey ho dokonca prekladá ako „liberál“, z čoho by Jima Rocka trafil šľak.

3. Slovo „liberál“ stratilo význam?

Na základe týchto zážitkov som pochopil, že slovo „liberál“ znamená niečo iné v USA (tam je to často „nadávka“) a iné v Európe (tam je to často „kompliment“). V posledných rokoch však už dochádza k „rozštiepenému vnímaniu“ termínu „liberál“ aj v Európe: veď predseda slovenskej liberálnej (?) strany SaS nedávno v Európskom parlamente vystúpil z frakcie liberálov (?). Očividne liberáli v Európskom parlamente nepovažujú Sulíka za „skutočného liberála“ – a Sulík zrejme nepovažuje za „skutočných liberálov“ ich.

Slovo „liberál“ sa nám tak pomaly začína rozplývať pred očami a je na najlepšej ceste pridať sa k slovám ako „Boh“ či „láska“ – teda k slovám, ktoré si každý interpretuje celkom ľubovoľne po svojom. (A svojou vlastnou interpretáciou týchto slov je schopný ospravedlňovať aj najopovrhnutiahodnejšie počínanie.)

4. My bežní občania nemáme čas podrobne sledovať správy

Jednou z hlavných výsad slobodnej spoločnosti je tá, že nikto nemá povinnosť zaujímať sa o politiku, sledovať správy „z domova a zo sveta“. Každý nech sa v živote zaoberá tým, čo považuje pre seba za najprínosnejšie.

V tom sa odlišuje slobodná spoločnosť napríklad od totalitného režimu v našej krajine do roku 1989. Komunisti automaticky očakávali a požadovali, že všetci občania budú „angažovaní“ a zapálení pre „spoločnú vec“.

Vo všeobecnosti všetky neslobodné spoločnosti zdôrazňujú úlohu kolektívu na úkor práv a želaní jednotlivca. Slobodné spoločnosti, naopak, chápu, že prvou podmienkou úspešnosti kolektívu je dať každému jednotlivcovi možnosť realizovať sa v živote podľa svojich vlastných predstáv. A „z nebies“ už je to zariadené tak, že jednotlivec aj tak nakoniec – no samostatne, na základe vlastných životných skúseností, nie pod nátlakom – pochopí, že jeho pravé šťastie spočíva v šťastí kolektívu (čo najširšieho: v ideálnom scenári celého ľudstva). Kruh sa uzatvára a protiklad jednotlivec – kolektív sa nakoniec rozplynie do vzduchu a ukáže falošným. Aby sa to však mohlo skončiť takýmto priam hollywoodským happyendom, prvým predpokladom a prvým krokom na začiatku celej cesty je práve zaručenie nedotknuteľnej slobody každého jednotlivca.

Slobodná spoločnosť teda žiadnu spoločenskú angažovanosť od nikoho nepožaduje a každému jednotlivcovi priznáva právo robiť si, čo sa mu len zachce – pokiaľ svojím konaním neobmedzuje nikoho iného.

5. Všetci (nie) sme vinníci?

V USA sa teraz strhla vlna (skutočná? alebo mediálna živená?) pobúrenia nad reakciami prezidenta Trumpa k udalostiam v meste Charlottesville, kde došlo k zrážkam medzi neonacistami a protidemonštrantmi. V ich závere jeden z neonacistov vrazil autom do davu protidemonštrantov – jedna osoba zahynula, desiatky boli zranené.

Trump na udalosti v Charlottesville zareagoval opakovanými výrokmi, že násilníci boli na oboch stranách, pričom násilie z oboch strán odsúdil.

Priznám sa, že patrím medzi tých ľudí, ktorí nestíhajú politiku sledovať podrobne. Uznávam, že ju registrujem len okrajovo a povrchne. Nerozumiem teda celkom, v čom spočíva najnovší Trumpov škandál. Je preto možné, že všetky nasledujúce odseky sú len nesprávnym pochopením toho, čo sa odohráva. Napriek tomu načrtnem, čo som o udalostiach v Charlottesville a reakciách na ne (útržkovito) pochytil.

Podľa CNN škandál (zrejme?) spočíva v tom, že Trump načrtol „morálnu ekvivalentnosť“ medzi neonacistami a protidemonštrantmi. Ja som síce počul Trumpa povedať, že v pôvodnom dave demonštrantov vraj boli „aj mnohí dobrí ľudia, ktorí nie sú žiadni neonacisti“, že na oboch stranách konfliktu boli aj mierumilovní demonštranti, aj násilníci, pričom všetkých násilníkov treba potrestať a násilie je neprijateľné z ktorejkoľvek strany… no CNN tieto Trumpove vyjadrenia očividne neberie do úvahy.

Nerozumiem tomu celkom: USA sa hrdia tým, že sú kresťanskou krajinou, a jedným zo základných kresťanských princípov je, že „všetci sme hriešnici“ („Moja vina! Moja vina! Moja preveľká vina!“).

Keď sa teda povie: previnenie je na jednej aj na druhej strane; každý z nás si musí dávať pozor, aby sa sám neprevinil – bolo by to v súlade s kresťanským videním sveta.

Podľa CNN (a zrejme aj podľa New York Times a ďalších „mainstreamových“ médií) je to však asi inak – čierno-bielo. Pôvodní demonštranti sú „všetci zlí“, všetko neonacisti – a protidemonštranti sú „všetci dobrí“, a ak sa nebodaj aj oni dopustili násilných prečinov, tak vraj oprávnene, lebo išlo v podstate o „sebaobranu“ pred útokom neonacistov na dnešné usporiadanie spoločnosti.

Trochu to pripomína stalinské „Kto nie je s nami, je proti nám“. Teda: akýkoľvek náznak vyjadrenia, že previnenie možno bolo aj na strane protidemonštrantov, sa okamžite interpretuje tak, že autor vyjadrenia musí sám byť neonacista, alebo že minimálne „obraňuje a povzbudzuje“ neonacistov, že neonacistov a protidemonštrantov vníma ako „morálne rovnocenných“, že obe skupiny dáva na morálne rovnakú úroveň.

Akékoľvek vyjadrenie názoru, že previnenie (hoci iste nerovnako veľké!) mohlo byť na oboch stranách, je okamžite interpretované pre autora názoru tým najhorším, spoločensky znemožňujúcim spôsobom: že zavádza „morálnu ekvivalentnosť“ medzi jednou a druhou stranou, hoci takýto záver z pôvodného výroku nevyplýva.

Či chcem, či nie, musím si pri takýchto reakciách na Trumpove výroky spomenúť na svoje zážitky z amerických emailových diskusných skupín v 90. rokoch. Modus operandi: „Nepýtajme sa, ako svoje tvrdenia myslel náš názorový protivník; neskúmajme ich bližšie, nezamýšľajme sa nad argumentmi; okamžite im prisúďme najhoršiu možnú a spoločensky neprijateľnú interpretáciu; a vzápätí požadujme odstránenie danej osoby z diskusie.“ (V prípade politika by ním bolo napríklad odstúpenie z funkcie.)

6. Bičovanie hystérie ako skratka k občianskej vojne

Po tragických udalostiach, aké sa udiali v Charlottesville, by zrejme bolo najrozumnejšie zachovať pokoj, nejatriť rany, ktoré spoločnosť utŕžila. Zo strany CNN však badať skôr opačnú tendenciu: odprezentovať Trumpove vyjadrenia k Charlottesville ako doteraz jeho najväčší škandál v role politika.

Anderson Cooper uviedol svoj utorkový večerný program (dostupný aj ako podcast) tým, že nie je ani len schopný v takýto večer pozdraviť divákov svojím obvyklým „Dobrý večer!“ – vraj ide o natoľko závažný deň pre Ameriku. (Nie je už reč o násilnom víkende, ale o utorku; pozdrav „Dobrý večer!“ teda údajne znemožnili Trumpove reakcie na Charlottesville počas utorkovej improvizovanej tlačovej konferencie – skôr prekrikovačky s novinármi – v gýčovo pozlátenom vestibule newyorskej Trumpovej veže.)

Je možné, že Anderson Cooper má na takéto pobúrenie dôvod; že je skutočne natoľko úprimne znechutený z Trumpa, že nie je ani schopný vysloviť pozdrav „Dobrý večer!“. Mne ako – uznávam, povrchnému – nezaujatému pozorovateľovi z Európy sa však zdá, že takýto postoj („dnes je v dôsledku prezidentových vyjadrení taký zlý deň, že sa nemôžeme ani normálne pozdraviť“) skôr prilieva olej do ohňa, namiesto aby hojil rany. Až takéto reakcie na Trumpove stanoviská sa mi zdajú byť prehnané – no keďže politiku (už slovenskú, nieto americkú) sledujem len okrajovo a povrchne, môžem sa mýliť.

Ak sa však bude takto (najmä mediálne?) bičovať hystéria (na oboch stranách), je to skratka k občianskej vojne – k ďalšej, lebo nepokoje v Charlottesville absurdne vznikli v súvislosti s odstraňovaním pomníkov aktérov tej predošlej americkej občianskej vojny z 19. storočia. Áno: v roku 2017 sú ľudia schopní sa vraždiť za postoje k tomu, čo sa udialo v rokoch 1861 až 1865. A ak dnešná situácia v Amerike, božechráň, dospeje k novej občianskej vojne, iste sa bude retroaktívne „prepisovať história“ a bude sa tvrdiť, že jej rozpútanie spôsobila „len jedna strana“, „tí zlí“; pozabudne sa na to, že obidve strany bičovali hystériu, rozdúchavali vášne namiesto snahy situáciu upokojiť.

(Keď som bol – v 20. storočí – mladší, naivne som sa domnieval, že Hitler a nacisti už v 21. storočí pre Európu nebudú témou; že stačí, keď vymrie aj posledná generácia, ktorá svetovú vojnu bezprostredne zažila, a traumatické udalosti upadnú do zabudnutia; že ich aktéri budú už len smiešnymi fúzatými figúrkami z učebníc dejepisu, nad ktorými sa nikto nebude rozrušovať. Udalosti v Charlottesville ukazujú, ako veľmi som sa mýlil. Hitler je tu s nami v Európe naďalej a podľa Charlottesville sa dá usudzovať, že Hitlerov duch zostane v Európe strašiť nielen v 21., ale dokonca aj v 22. storočí.)

7. CNN: cirkus a telenovela – alebo spravodajstvo?

Rád počúvam (povrchne, ako kulisu) podcasty od CNN – najmä „mediálny týždenník“ Reliable Sources (Spoľahlivé zdroje) od Briana Steltera, ako aj každovečerného (v Európe ranného) Andersona Coopera.

Sotva by som ich však označil za „spravodajstvo“. Áno, sú to zábavné relácie. Aj cirkus a telenovela sú zábavné. Sú nenáročnou zábavou, na ktorú sa netreba sústrediť. Ani vo sne by mi nenapadlo vnímať podcasty od CNN ako zdroje nepredpojatých informácií o tom, čo sa deje vo svete.

Povedať „vo svete“ v súvislosti s mainstreamovým americkým spravodajstvom je samo osebe sarkastické. Americká „sebastrednosť“ v televíznom spravodajstve má bizarné rozmery. V typických polhodinových televíznych správach v USA je 98 % času venovaných „domácim udalostiam“ – zvyšok planéty akoby neexistoval. (Na zahraničie typicky dôjde reč len vtedy, ak sa tam odohrajú spektakulárne katastrofy či vojnové udalosti; inak môže byť americkým divákom dianie za hranicami vlastnej krajiny očividne ukradnuté.) Lenže aj v rámci tých „domácich udalostí“ je možno vyše 90 % venovaných tomu, čo dnes zase „vyviedol“ prezident (Trump, Obama, Bush…) či iní príslušníci mocenských kruhov vo Washingtone. Je to až (smutne) humorné, ale mohli by sa prijímať stávky na to, koľkokrát sa americké televízne spravodajstvo hneď po úvodnom pozdrave divákom začína slovami „Prezident Trump dnes…“. Z pohľadu amerického televízneho spravodajstva akoby bol prezident USA bohom, okolo ktorého sa krúti celý vesmír; do posledného detailu sa zaznamenáva každé jeho vyjadrenie, pohyb ruky, mimika tváre, jeho každé (s prepáčením!) „grgnutie a prdnutie“.

Áno, uznávam: je to zábavné – ako cirkus a telenovely. Televízie ako CNN si očividne práve na takomto „spravodajstve“ odetom do šiat cirkusu či telenovely vybudovali svoj obchodný model. A nikdy nebol tento „infotainment“ zábavnejší ako práve v tomto roku – keď sa do Bieleho domu nešťastnou hrou osudu dostal bombasticky gýčový bývalý moderátor reality šou.

8. CNN: kašlime na oddeľovanie spravodajstva od názorov… a late-night komikov!

Očakávať od CNN (a spol.) nepredpojaté spravodajstvo by v tejto fáze zrejme už skutočne bolo vrcholom naivity. Obchodný model káže zmiešavať spravodajstvo s vyjadrovaním postojov (anti-trumpovských), takže: „Poďme do toho a poriadne to roztočme!“

Bizarné je to, že CNN na svojej titulnej webstránke (americkej) medzi hlavnými titulkami dňa (!) pravidelne uvádza článočky s nadpismi ako: „Late‑night komici si znova podali Trumpa!“ (príklad) Late-night komici z mainstreamových televízií stoja, pravdaže, v jednom šíku proti Trumpovi. Aj keby ich glosovanie babráckeho prezidenta bolo akokoľvek výstižné, musím sa naivne spýtať: čo robia také články na titulnej webstránke CNN, vtesnané medzi „spravodajské“ články?

Webstránka CNN síce má aj rubriku „Názory“, no v skutočnosti sú názory roztrúsené prakticky vo všetkých článkoch publikovaných CNN. Zo zdanlivo „spravodajských“ článkov je jasne citeľná politická orientácia autora článku – dokonca aj keď autor píše len o mediálnej oblasti. Príklad očividne predpojatého článku, v ktorom citované výroky od hlavnej Nemesis, teda z Fox News, čiastočne vyvracajú hodnotiace komentáre v podaní autora článku… ale nad tým sa už asi nikto nepozastavuje; predpojatosť sa už zrejme vníma ako „default“, automatické prednastavenie pisateľa článku.

Zaujímalo by ma, kde sa novinári „predpojaté nastavenie“ ako „default“ naučia. Vari len nie už na vysokej škole? Ide o automatické „prenastavenie“ na predpojatý štýl média po tom, ako v ňom novinár získa zamestnanie? Nikto vari nemusí dať novinárovi explicitný príkaz byť predpojatý – ale sám nováčik v redakcii „intuitívne a automaticky“ vycíti, že „tak to treba“; že predpojatí sú všetci kolegovia vôkol neho, a tak „budem aj ja“, lebo „inak by som si toto zamestnanie asi neudržal“? Asi je prirodzené, že sa človek automaticky chameleónovito prispôsobuje svojmu okoliu, aby doň nekonfliktne zapadol.

Čo by sa však stalo, keby sa niektorý novinár rozhodol predpojatý nebyť? Skutočne by z tieňov zákulisia vystúpila nejaká konšpiráciami opradená zlovestná postava („skrytého skutočného vlastníka média“) – alebo len potiahla nitkami zo zákulisia – a nepredpojatý novinár by zamestnanie v danom médiu stratil?

9. Rozdúchavajme konflikty… vynáša to!

Ďalšia bizarnosť spočíva v tom, že správy z mediálnej oblasti prináša CNN v sekcii CNN Money. Ach, takže o to ide v médiách „až v prvom rade“ – o to, aby ich produkcia vynášala tantiémy? Že sa tým prilieva olej do ohňa, že sa tým spoločnosť polarizuje, možno približuje k ďalšej občianskej vojne… čo na tom? Už to máme tak zabehané, že sme predpojatí; to sa nám finančne osvedčuje, to nám zabezpečuje pozornosť približne polovice obyvateľstva krajiny; tá „naša polovica“ s nami súhlasí – prečo by sme svoj prístup menili? Konflikty sú dramatické a zábavné, konflikty priťahujú pozornosť publika, diváci si vtedy neprepnú na iný kanál – a tak rozdúchavajme konflikty!

Tu si hneď spomenieme na legendárne vystúpenie komika Jona Stewarta v „debatnej (?) relácii“ Crossfire na CNN v októbri 2004. (Ako sa pri spätne nostalgickom pohľade zdá, Amerika vtedy ešte – napriek nedávnym teroristickým útokom na dvojičky – nebola v takom neporiadku ako dnes! Veď dokonca aj príslovečný drúk Bush mladší pôsobí oproti Trumpovi v mnohých ohľadoch ako rozvážny mudrc.) Moderátori Crossfire – „liberál“ Paul Begala a „konzervatívec“ Tucker Carlson (dnes jeden z najhlasnejších Trumpových obhajcov na Fox News) – od Stewarta ako komika očakávali, že obecenstvo bude rozosmievať. Stewart ich od prvých sekúnd vyviedol z omylu, povedal: „Nebudem vaša opička“ a reláciu podrobil takej zdrvujúcej kritike, že možno práve ona najviac prispela k jej zrušeniu (po 23 rokoch vysielania!) už v nasledujúcom roku 2005:

Stewartove výčitky z roku 2004 sa dajú aplikovať aj na dnešné CNN v roku 2017. Namiesto spravodajstva o starostiach našej planéty nám CNN prináša reality šou z Bieleho domu, golfových ihrísk a gýčovo pozlátených mrakodrapov, lietadiel a letovísk. Ako povedal Stewart do očí obom zdeseným moderátorom: „Nazvať túto reláciu debatnou reláciou je to isté, ako označiť wrestling za športové zápolenie.“ Je to divadlo – hráme sa na spravodajské médium, ale v skutočnosti nerobíme (nepredpojaté) spravodajstvo.

10. Moderátori ako milionárske hviezdy, dôležitejšie než správy

Pochybný je už ten trend, ktorý presadzuje predovšetkým konzervatívny televízny kanál Fox News: že v najsledovanejších časoch dňa neprináša klasické spravodajstvo, ale hodinové bloky, ktorým dominuje výrazná postava moderátora – hviezdy večera. Títo moderátori nie sú v USA len „čítači teleprompterov“ ako slovenskí, kedykoľvek zameniteľní hlásatelia, ale sami sú celebritami a ťažkými milionármi. Často sa celá hodinová relácia točí najmä okolo osoby moderátora, jej reakcií na udalosti dňa, ktoré sa tým dostávajú do úzadia.

Donedávna bol takouto hviezdou na Fox News Bill O’Reilly, no prepustili ho v súvislosti s obvineniami (zatiaľ nedokázanými) zo sexuálneho obťažovania. Dnes v „prime time“ na Fox News dominujú Sean Hannity či Tucker Carlson. Hannity sa otvorene vlastnými ústami zriekol označenia „novinár“ – je skrátka Trumpovým priaznivcom, ktorý každý večer moderuje hodinovú (!) reláciu na najsledovanejšom americkom televíznom spravodajskom (?!) kanáli. Carlsonova či Hannityho hodina už podľa vnímania Fox News nie sú „news shows“ (spravodajské relácie), ale „opinion shows“ („názorové“ relácie). Inými slovami: v najsledovanejší čas dňa, celé hodiny každý večer, nevysiela najsledovanejšia americká spravodajská (?) televízia spravodajstvo, ale názory na udalosti dňa v podaní moderátorských hviezd – milionárov.

CNN nechce zaostávať a ponúka niečo podobné, len v opačnom ideologickom garde: Anderson Cooper, Jake Tapper, Don Lemon… každý z nich je moderátorská hviezda pre „tú svoju polovicu americkej populácie“, tentoraz „liberálnu“, proti-trumpovskú. Všetci vedia, že tieto moderátorské hviezdy sú Trumpovými odporcami; nikto sa tým už netají.

Ako sa vlastne mohlo stať, že televízne spravodajské stanice, pôvodne založené – ešte v časoch, keď neexistoval internet – s cieľom prinášať spravodajstvo 24 hodín denne, aby divák nemusel čakať na polhodinové večerné správy, nám takto „zmutovali“? Že sa z nich spravodajstvo v podstate vytratilo a nahradili ho zábavné a úmyselne predpojaté hodinovky referujúce o udalostiach dňa, v ktorých je moderátorská hviezda viac v centre pozornosti ako udalosti, o ktorých sa referuje?

Cesta naspäť k aure nepredpojatého spravodajcu je pre moderátorské milionárske hviezdy zrejme už navždy zarúbaná. Treba sa zrejme už navždy zmieriť s tým, že nepredpojaté spravodajstvo divák na Fox News (a podobných na „pravej“ strane) ani na CNN (a podobných na „ľavej“ strane) nenájde. Neprispieva však aj toto k polarizácii spoločnosti a k jej postrkovaniu smerom k možnej občianskej vojne, keď sa „spravodajské“ televízne kanály na nepredpojaté spravodajstvo už iba hrajú, keď ho iba predstierajú?

11. USA vždy tolerovali neonacistov

Spojeným štátom sa teraz môže vypomstiť to, že na rozdiel od Európy vždy tolerovali existenciu a činnosť neonacistických skupín. Ak európskym neonacistom zablokovali webstránky v niektorej európskej krajine, stačilo ich premiestniť na americký server a prevádzka bežala nerušene ďalej. Je už teraz prineskoro, aby „hrdé USA“ zmenili kurz a po vzore Európy postavili hlásanie neonacistickej ideológie či jej verejné prejavy mimo zákona?

12. Weimarské blažené pokrochkávanie?

Človek je stvorenie, ktoré si neváži, čo má. Vážiť si to začne až vtedy, keď hrozí, že o to príde (alebo už o to – čiastočne, dočasne či natrvalo – prišlo). Ako príslušníci západnej civilizácie si nevážime to, čo máme. Od samej dobroty (nudy?) už poriadne nevieme, čo by sme povystrájali – a stratili tým to, čo krvopotne (či doslova krvou a vlastnými životmi) vybojovali predošlé generácie. Hovieme si, hovieme. Blogujeme si, blogujeme. Spravodajstvo vyrábame aj konzumujeme ako zábavnú reláciu – ako oddychový cirkus či telenovelu. Filozofujeme si v pohodlí, ako prasiatka v žite. Len aby nenastalo drsné prebudenie – ako keď priamo po slobodomyseľnej Weimarskej republike a v protireakcii na ňu sa oprát chopil Adolf.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.