Denník N

Ide o mladých    (III.časť, teror v Barcelone)

Toto je posledný z textov o vraždiacom islamizme: V prvej časti bola reč  o DNA vraždiaceho islamizmu, ktorá nie je náboženskou, ale politickou. V druhej o dôsledkoch rozpadu dvoch našich veľkých politických  ilúzií o ideálnom systéme.  V tretej časti bude reč o tom, akú môžu mať v Európe, ktorou sa dnes valí vlna návratov do „doby pred“, budúcnosť mladí ?    

 

 

V minulých častiach som dával klerikalizáciu na Blízkom východe a severnej Afrike do súvisu so sklamaním z pádu komunizmu aj ilúzií o  jeho premožiteľovi, demokratickom Západe. Tie dva pády vytvorili dávno nepoznané prázdno. Nepočuť už  sľuby „zářných zítřkú“, po stáročiach sa v Európe neskloňuje slovo  pokrok. Nie iba Blízkym východom , alebo severnou Afrikou, ale aj Európou sa valí vlna neznášanlivého nacionalizmu, ožívajú dávne xenofóbie. Spájajúcou témou európskej komunity sa stali opäť obavy a  strach. Kto by si dnes trúfol sľubovať budúcej generácii  bezpečnejší, sýtejší alebo spravodlivejší svet?

Lenže :  dokážu mladé generácie  žiť vo svete , v ktorom sa už nebude dať ujsť pred biedou svojho individuálneho  osudu pod krídla nejakého úžasného konceptu spásy? Zdá sa, že v európskych islamských komunitách sú mladí, čo radšej než život bez sna, volia smrť. Ale ideológie sa vracajú aj inde a medzi iných mladých. Napokon – prinajmenej od osvietenctva sa moderný človek odúčal  žiť život len pre život. Každý chcel od žitia  viac…a viac.

……………….

Zatiaľ ešte návrat zhubných ideológií v Európe brzdia spomienky na zločiny fašizmu aj komunizmu. Ale odstrašujú čoraz menej. Darmo sa, napr. aj  na Slovensku,  zakázala ich propagácia :  lákavá možnosť oddať sa nejakej spásonosnej ideológii, ktorá urobí aj malý  život veľkým a zložitý svet zrozumiteľným,  priťahuje.

Potreba  vízie a nádeje sa ukazuje byť pre mnohých mladých silnejšou kartou, než fádne reči starších o rizikách fanatizmu a totalitarizmu. Mladí potrebujú pochopiť svet tu a teraz, potrebujú niekam patriť, a mávať zástavou svojich vlastných „pravých hodnôt“. V postfaktuálnej Európe sa zdá byť súčasťou slobody, aby si každý mohol mávať , čím  chce : možno zástavou demokracie, ale aj georgievskou zástavou Putina, moslimskou čiernou zástavou teroru, alebo kotlebovskou tmavozelenou…

Kde sa podieť?

Hoci aj sa ideológie 20.storočia v očiach ich súčasníkov skompromitovali,   dnešní mladí si  nárokujú  zjednodušené výklady   zložitého sveta – práve tak, ako kedysi  ich otcovia a dedovia. Že sa také  zjednodušenia  ukázali byť v modernej dobe pekelne nebezpečné? Áno, ale tisíc krát omieľané tragédie 20.storočia sa mladým zdajú byť už také  vzdialené , ako Púnske vojny.

Jedným z pohodlných  riešení je návrat k už známym konceptom,  z „doby pred“  (tzn. pred nástupom tých dvoch konceptov pozemskej spásy, ktoré sklamali). Zrazu čelíme priam infekcii návratov do „doby pred“. Mladí radikálni islamisti sú toho len najvypuklejšou ukážkou. Návraty do „doby pred“, čiže pred  ilúziu socializmu made in  ZSSR aj pred časy „pax Americana“ sa dejú všade, aj  okolo nás.

Najdramatickejší comeback do „doby pred“ prežívajú Rusi… kedysi si zakladali na  diktatúre pokroku, kde malo zajtra znamenať včera. Po páde ich ideológie, aj ríše, sa cca dekádu nevedeli zorientovať : ak bol sovietsky komunizmus a nerušimyj Sojuz iba slepou uličkou ich národa,  kde sa vrátiť?  Prvou odpoveďou bol puč (1991), ktorý  bol vlastne  pokusom o návrat do éry pred Gorbačeva, ale ZSSR to už nezachránilo. Neskôr sa nespokojní Rusi upínali  ku Stalinovi, ale záchytný bod im objavil až Putin. Ponúkol Rusom identitu z „doby pred“ Leninom aj Stalinom, čiže  identitu mesianistického národa, bytostne spojeného so štátom aj vodcom,  posvätenom cirkvou , obeťami a hlavne – poslaním. Bolo to národné prebudenie? Alebo náboženské? Sotva, však tzv. Putinovi Rusi sú  konzumnejší  a cynickejší, než  ľudia na „skazenom“ Západe.  Putinovi obdivovatelia nežijú podľa hodnôt 19 storočia, skôr sa ozval dlhoročný návyk na ideologické drogy (za Sovietov  sa Rusi predsa považovali za predvoj ľudstva!) . Ťažko im bolo uspokojiť sa s „obyčajným životom“,  bez mesianistického poslania  a bez obrazu nepriateľa, ktorý to poslanie marí.  Putinov  koncept Moskvy ako „tretieho Ríma“  je  výpožičkou z  ideológie cárskeho režimu, ale komu  v Rusku to prekáža? Podstatné je to, že to zaberá! A zaberá to najmä na mladých.

……………………………

Návrat do „doby pred“ vanie aj naším, stredoeurópskym svetom. Niekde  má tvár nacionalizmu a iredenty  (Orbánovo Maďarsko). Inde tvár antiliberálneho, predkoncilového klerikalizmu (Kaczinského Poľsko). Na Ficovom Slovensku, a v Babišovom Česku je späť malosť, neznášanlivosť, späť je  strach z iných (nedajboh schopnejších), aj stará známa nedôvera ku Západu. Dôsledkom je väčšie či menšie  okliešťovanie  demokracie,  veď stredoeurópsky návrat do „doby pred“ nemôže byť nič iné, než posunom smerom  ku  autoritárstvu medzivojnových  rokov. Na našom poludníku sme vtedy ovenčovali slávou  mená  Pilsudský – Hlinka – Horthy.  Dnes sú to mená :  Kazcinský – Fico – Orbán.  Mená  znejú inak, ale chuť a vôňa ich politík až taká odlišná nie je.

………………………………

 Dôsledky z pádu ilúzií zasiahli aj komunity západnej Európy, aj tam sa dejú nevídané návraty  do  „doby pred“ :  Niekde akoby išli nadviazať   na začaté, no nedokončené koncepty komunizmu. Najviac to cítiť v politike Grécka (Syriza) a Španielska (Podemos). Radikálna ľavica bola desaťročia kompromitovaná práve našim rokom 1989, dnes to už neplatí.

Oživili sa aj predvojnové koncepty neznášanlivej, fašizoidnej pravice, ktoré na konci 30 rokov prerušila a skompromitovala  agresia nemeckých nacistov (takto na vlastné medzivojnové tendencie nadväzujú stúpenci Marie Le Pen cez  Národný front vo Francúzsku, Wildersovi Slobodní v Holandsku, UKIP v Anglicku, Salviniho Liga severu v Taliansku, Alternatíva pre Nemecko a NPD v Nemecku,  FPO v Rakúsku, V.Klaus v Česku, Švédski demokrati vo Švédsku, Praví Fíni vo Fínsku, atď.).

Najrukolapnejší skok  do  „doby pred“ sa podarilo predviesť  Anglicku.  Briti sa  prostredníctvom  Brexitu vrátili niekam dozadu tak razantne, až ostali neistí nad otázkou, kam až ? (V hre je už totiž  aj integrita  United Kingdom, vytvorená na konci stredoveku).

………………………………..

Tento príbeh dopíšu iní

Vraždiaci islamizmus je mladším bratrancom našich vraždiacich ideológii. Tie sú pochované, ale že by nedbali využiť demokraciu na vzkriesenie, to signalizujú  červené a hnedé zombies , strašiace v nejednom európskom parlamente.

Európske demokracie ale obstoja, ľudia, tí rozumnejší,  sú predsa len poučení dvomi totalitami. Preto sa nemožno  motať a ustupovať vraždiacemu  islamizmu, ako kedysi ustupovali demokratickí politici Hitlerovmu nacizmu. Už vieme, ako to končieva. Neslobodno ani ustupovať strachu a zaviesť zákazy a príkazy, ktorými by sme sa sami  obrali práve o to, o čo nás chcú obrať islamisti.

Východiskom je razantné odmietnutie zla , ako ho odmietol kedysi  W.Churchil, alebo vlastne aj také  SNP… alebo účastníci demonštrácií a generálneho štrajku voči komunistickej totalite v r. 89. Dá sa to,  a stalo sa to!    Ja hlasujem za aktívny odpor (aj vojenský) voči vraždiacim ideológiám, akou je napr. aj vraždiaci islamizmus  –  a za rázne potieranie jeho zdanlivo mŕtvych európskych príbuzných,  ako je  fašizmus  alebo komunizmus.

A chcem to dať verejne najavo (napr. aj týmto písaním). Nadišli totiž časy, kedy svet preberajú do svojich rúk nové, vojnou (ani tou studenou) nedotknuté  generácie. Títo „nevojnoví mladí“ sú kde kým a kde čím manipulovaní, aj neznalí… ale aj tak prichádzajú. Na nich – a len na nich – bude, či  potvrdia, alebo nepotvrdia lojalitu ku európskej kultúre a hodnotám, ako je  humanizmus, medziľudská solidarita, individuálna  sloboda alebo demokratická kontrola vlády, či odkaz kresťanstva… Preto je potrebné, aby videli a vedeli, akú váhu prikladáme týmto hodnotám my, vojnové generácie.

Vybrať si vyberú  sami, ale treba aby vedeli, medzi čím a čím. Nezabúdajme teda   : práve nastupuje  prvá európska generácia, narodená nie do vojny , ale do mieru a slobody. Na reči nedajú, informácie majú až až. Podporiť ich môžeme iba činmi, ktorými dáme jasne – a osobne –  najavo, čo považujeme  za dobro a čo za zlo.

 

Teraz najčítanejšie