Tma napoludnie

Maďarský  spisovateľ Arthur Koestler vo svojej krátkej anti-totalitárnej knihe Tma napoludnie z roku 1940 alegorizuje nielen politické procesy v Stalinovom Sovietskom zväze, ale ponúka aj psychologickú introspekciu do psychiky ľudí, ktorí bojovali pre ideály komunizmu, aby ich neskôr mašinéria a chladnokrvná logika revolúcie zomlela. A z hrdinov revolúcie sa tak neskôr stali nepriatelia štátu, zradcovia a odsúdenci na smrť.

Kniha predstavuje politicko-filozofický román, ktorého dej sa odohráva na pozadí moskovských procesov z rokov 1936-1938. Hlavnú postavu Rubašova, ktorý bojoval v občianskej vojne a bol presvedčeným boľševikom možno pokojne zameniť za reálnych ľudí, ktorí boli počas tzv. moskovských procesov popravení.

S týmito procesmi máme skúsenosti aj v ľudovodemokratickom Československu (hl. počas 1949-1953), ako príklad stačí uviesť napr. proces s Protištátnym sprisahaneckým centrom, na základe ktorého boli odsúdení a popravení napr. Rudolf Slánský (bývalý generálny tajomník KSČ), Vladimír Clementis (bývalý minister zahraničných vecí), Ludvík Frejka (bývalý zástupca generálneho tajomníka KSČ)…

Koestlerova kniha ukazuje ako sa bývalý revolucionár stal väzňom režimu, ktorý pomáhal vybudovať. Ktorému dopomáhal k moci. Vykresľuje dve taktiky zlomenia človeka, od ktorého chcú, aby sa priznal k niečomu čo nespáchal – prvý prístup zosobňuje Ivanov, riaditeľ väznice a Rubašovov priateľ, ktorý ho chce logickými argumentmi a nezvratnou dialektikov presvedčiť, aby sa dobrovoľne priznal a druhú stránku mince stelesňuje  vyšetrovateľ Gletkin, ktorý je zástancom praktiky: fyzicky a psychicky vyčerpať a následne zlomiť – ako sám hovorí: „po fyzickej bolesti, ktorú strieda nedostatok spánku, človek podpíše čokoľvek“.

Rubašov sa vnútorne trhá na kusy, spomienky z revolučného boja sú konfrontované s chladnou realitou väzenskej cely, za ktorej stenami čaká jedine smrť. Z nejakého divného dôvodu ho nechcú zabiť len tak. Z nejakého dôvodu si to cez jeho priznanie sami pred sebou môžu ospravedlniť. Potrebujú zámienku k jeho poprave. Potrebujú si nad tým potom umyť ruky.

Rubašov nakoniec uznáva svoju vinu, prizná sa takmer ku všetkému a všetko zrekapituluje pred veľkým divadlom súdneho procesu, v ktorom každý má predpísaný scenár, čo povedať a ako sa rozhodnúť.

Rozjímajúc a tušiac, že už sa blíži hodina jeho popravy predsa ešte spochybní nielen praktiky Strany, jej vodcu, ale spochybňuje celý prístup k revolúcii, ktorá nakoniec požiera svoje vlastné deti. Rubašov priznáva sám pred sebou, že oni, revolucionári, sa podobali veľkým inkvizítorom v tom, že prenasledovali v zárodku nielen ,,zlo“ v ľudských činoch, ale i v ľudských myšlienkach. Pochopí nakoniec, že chyba je v samotnom systéme, ktorý sa riadil zásadou, že účel svätí prostriedky. Boľševici zahodili všetky konvencie cez palubu, ich jediným princípom bola dôsledná logika bez etického balastu, ktorá bola nepriestrelnou ospravedlnenkou pre mocenské presadzovanie vlastných chúťok. A v tom tkvie koreň zla. Snáď nie je pre ľudstvo dobré plávať bez príťaží. A snáď rozum sám je chybným kompasom, že vedie človeka takými podivnými zákrutami, až ciel neskôr zmizne v hmle. rozjíma Rubašov v komornej tiesni v hodine svojej popravy.

Politický teror je v podstate len doslovnou realizáciou myšlienky radikálnej transformácie kapitalistickej spoločnosti na komunistickú. Marx a Engels o tom hovorili vo svojom Manifeste komunistickej strany jednoznačne: ,,Komunizmus odstraňuje večné pravdy a miesto toho, aby náboženstvo a morálku pretváral, odstraňuje ich. (…) V priebehu rozvoja komunistickej revolúcie sa najradikálnejšie zúčtuje so zachovanými ideami. (…) Ide o zrušenie buržoáznej osobnosti, buržoáznej samostatnosti a buržoáznej slobody.“

Tma napoludnie je stručnou knižkou s veľkou výpovednou hodnotou, ktorá na malej ploche popisuje desivú etapu ,,diktatúry proletariátu“ nielen v ZSSR, ale aj v celom východnom bloku a ďalších krajinách, ktoré si prešli komunistickým prevratom. Je to pomník a varovný prst, opis revolúcie, čo požiera vlastné deti, povinné čítanie pre každého, kto sa čudoval nad tým ako je možné, že sa súdruhovia dokázali pred súdom priznať k tomu, čo nespravili, aj keď vedeli, že ich to bude stáť život.

Tma napoludnie je o genéze strachu a straty viery. Prvotné nadšenie z budovania svetlých zajtrajškov vystrieda trpké vytriezvenie, katarzia, teror, len aby to celé nakoniec vyvrcholilo normalizáciou, kde po revolúcii nie je ani vidu ani slychu a kde sa nad pivom šušká o nedostatkoch a nahlas sa rozprávajú nevkusné vtipy.

Tma napoludnie je dobové svedectvo. Vojnová kniha, ktorá prežila svoju dobu. Zachytáva myšlienkové pochody pravoverných komunistov, morálku revolúcie, orwellovské dvojité myslenie a popieranie reality. Jedna z najrealistickejších dystopických kníh, ktoré zamrazia viacej ako Orwell, keďže podobné udalosti sa vo viac-menej identickej podobe skutočne stali. Koestler predvádza svoj rozprávačský talent, kde dokáže fikciu podať uveriteľne, utópiu premeniť v dystópiu a tú pretaviť do reality, keďže história napokon dala cez zločiny totalitných režimov knihe za pravdu.