O udatnom vojačikovi a dúhovej víle

Ako bolo, tak bolo, isté však bolo, že v strede krásnej starej dámy, nachádzala sa krajina malilinká ako slnečnicové semienko. Ficlandia. Bola krásna ako lúka pokrytá rosou za rána. Nádherné pohoria lemovali jej sever, úrodné polia vlnili sa ako čokoládová poleva juhom, rieky ako tancujúce modré stuhy prepletali nôžkami po celom jej území a nížiny striedajúce vysočiny, vykúkali zo zeme ako čerstvé, zelené jabĺčka.

Nie vždy sa táto prekrásna krajina nazývala Ficlandiou. Stalo sa tak, keď sa jej zmocnil mocný a zlý Ficuliak Veľký. Bol to hrozivý, nemilosrdný chlapík. Z očí mu šľahali ohnivé gule, z nozdier sa mu valila para ako z veľkého hrnca, plného variacich sa konských kopýt. Jeho verným pomocníkom bol Kalin Grimas. So svojou družinou svorne lúpili, plienili a drancovali. Ľudia v krajine boli zakliati, apatickí a znechutení. Z tvárí im zmizol smiech a z ich sŕdc sa vytrácala radosť. Vytrácala sa aj láska a hodnoty, ktoré z ľudí robia ľudí. Nik sa však Ficuliakovi nedokázal postaviť. A tak krajina upadala, chradla a pomaly sa ukladala k spánku. Večnému.

Ficuliak bol veľmi slizký, zákerný a prešibaný. Vedel, že musí zlikvidovať školy a otupiť ľuďom hlavy. Nemohol dopustiť, aby sa našiel v krajine čo i len jediný človiečik s fungujúcim mozgom. Školy, vedu a výskum musel teda pomaly, ale veľmi intenzívne rozleptávať. Na túto odpornú prácu nasadzoval tých najlepších rozleptávačov a likvidátorov. Darilo sa im znamenite. Vďaka lektvarom, ktoré po nociach tajne miešali vo svojich laboratóriách a cez deň ich prezlečení za potkanov, liali komínmi do škôl , začali sa tie podobať na jaskyne duchov. Rozleptávačov potkanov, menil často. Akonáhle zistil, že nejaký namiešal slabý lektvar, alebo spadol do komína a prezradil sa, vymenil ho.

Túto úlohu nezvládol hocikto. Posledný potkan sa tak potil, že sa v hlbokom, kalnom jazere svojho vlastného potu, utopil. Ficuliak zagánil, buchol do stola a poveril svojho kapitána, aby našiel nového potkana likvidátora. Pohrozil mu, že ak úlohu nezvládne, odtne mú tu jeho neschopnú gebulu a dosadí tam udatného vojačika Gajdošíka.

Vojačik Gajdošík bol veľmi obľúbený, lebo okrem toho, že vedel mávať šabľou, štedro rozdával  vojenské hodnosti. Napríklad taký kapitán. Ako to s ním bolo? Raz prišiel desiatnik ku Gajdošíkovi a tak mu vraví:,, Počuj Gajdošík, nemohol by som si ja skúsiť tieto kapitánske výložky?“ Gajdošík na to : ,, Veď skús.“ Desiatnik čo skúša, to skúša, v zrkadle sa prezerá. Výložky sa lesknú ako zlaté retiazky. Desiatnikovi sa zapáčia, a už ich Gajdošíkovi nikdy nevráti.

Vojak Gajdošík má hlavu v smútku. Má byť novým potkanom likvidátorom? On? Čo sa statočne oháňa šabľou, velí vojsku, robí drepy, kliky, zdolá opičiu dráhu, premôže protivníka? Zavelí :,, Pozor, pohov!“? Vie vyleštiť kanady, urobiť v skrini komíniky? Čo také spravil, že ho chce Ficuliak takto potrestať?

Ako tak sedí na pníku, hlava v dlaniach sklonená, pristúpi k nemu dúhová víla a takto mu vraví : ,, Gajdošík, Gajdošík, nezúfaj. Aj ja som dostala trest. Vyvesila som dúhovú zástavu na znak tolerancie a Paša mi to spočítal. Obvinil ma z toho, že som vulgárna a kázal mi zástavu ihneď zvesiť. Ako som ju však mohla zvesiť, keď ma rodičia vychovali k láske a pomoci ľuďom? Vždy mi vraveli, že Pánbožko je spravodlivý a miluje nás všetkých rovnako, lebo všetci sme dietky božie. Tiež mi hovorili, že nemám ľudí súdiť ani ich odsudzovať, lebo nikdy neviem, či zrovna mne sa nenarodí práve také dieťa, aké teraz odsudzujem. A vieš čo som urobila? Vzoprela som sa a nezvesila. “

Gajdošík pozrie na dúhovú vílu a presne vie čo urobí. Namieša dvojitú dávku lektvaru, školy budú zaraz rozleptané a on sa bude môcť vrátiť k svojej milovanej šabličke.

Rozprávky sú charakteristické tým, že dobro víťazí nad zlom. V tejto našej nie. Prečo? No, lebo v rozprávkach sa pustí dobro do boja so zlom. V našej chýba to odvážne dobro. Pokiaľ do nej nevstúpi, Ficuliak Veľký a Kalin Grimas budú bez väčšej námahy meniť Ficland na krajinu zabudnutia. Nejaká zmizla pod nánosmi lávy, iná spí na dne vodnej ríše a tá naša zrejme skončí pod ťarchou nezáujmu.

Ponaučenie: Každý kto má g..e, mal by to dokázať vstupom do rozprávky, lebo ťažko uveriť niečomu s čím sa vieme iba vystatovať, no na vlastné oči to nikto nevidel. Ak sa tak stane, mohla by aj naša rozprávka dopadnúť dobre.

Dovetok: Koaličná kríza naľavo, podvod s eurofondami napravo a ich trápi dúhová zástava.

Luc.

Illustračné foto: TASR