Blog
utorok

Obetný baránok, ktorý nikdy nebol vinný

Niekto je jednoducho zodpovedný za rozpad rodiny. Niekto musí byť zodpovedný za to, že nie sme takí bohatí, ako by sme chceli byť. Niekto musí byť zodpovedný za všetko to zlo, ktoré sa nám deje. Imaginárne aj reálne.

Preto vyžadujeme, aby ten niekto bol potrestaný. Voláme po treste, po pomste, voláme po obete. Odveta, reakcia, súd, trest sú následne ritualizované a atribúty našej potreby po odplate sú pripísané Bohu. Tak sa rodí sakrificiálne náboženstvo. Ábelova smrť je v ňom prítomná po dnes.

Cez túto prizmu čítame Písmo a vychádza nám, že Boh potrebuje obete. Zdôvodňujeme násilie páchané v Písme v mene nejakej božskej entity a prichádzame doslova s neuveriteľne bláznivými dôvodmi, prečo vraj Boh zoslal potopu, prečo vyhladil Sodomu a Gomoru, prečo vraždí novorodeniatka a malé deti, prečo je vraj vyžadovateľom genocíd a vrážd v starozákonných príbehoch. História sakrificiálneho náboženstva je históriou exklúzie, obviňovania iných národov, iných skupín ľudí, inak sexuálne orientovaných ľudí, inak veriacich alebo neveriacich. Obetný baránok je pojivom, ktoré udržiava civilizáciu a náboženstvo pri živote. Nevieme inak a tak aj Kristus je ultimátnou obeťou Bohu, ktorý ju vyžaduje, schvaľuje či dokonca má v nej zaľúbenie. Kríž nazeraný cez prizmu sakrificiálneho náboženstva je tu preto, aby zmenil názor, vzťah Boha k človeku.

Boh sakrificiálneho náboženstva však nie je ničím iným, iba krvilačným výplodom našej vlastnej pomýlenej potreby po odplate. Na kríži Boh hovorí náboženstvom pomätenému človeku, že naše obetné systémy od obiet ľudí, cez všetky obety starého zákona, cez každý výmenný systém, kde Boh je prijímateľom našich darov, modlitieb, pokánia, spovedí, prosieb, omší, rituálov, pútí, desiatkov, odpustkov, je mylný a že sa mu bridí.

Kríž je podmienkou Božieho odpustenia ale dôkazom, že Boh sa nikdy nehneval na človeka a vždy bol a navždy bude na jeho strane. Kríž kričí, aby sme opustili predstavu Boha vzdialeného a neúčastného na našej bolesti, ktorému je potrebné prinášať akúkoľvek obetu, ktorá ho prijme zmeniť názor, odpustiť, požehnať.

Ak náš Boh odpúšťa iba za určitých podmienok, iba určitým ľuďom, iba v určitom čase, tak aj naše vlastné odpustenie patrí iba niekomu, dávame ho, len keď urobia, čo chceme a raz príde čas, keď ho už nedáme vôbec.

Ak náš Boh súdi ľudí na základe nejakého kódexu, súborov príkazov a zákazov, aj my sami si vytvárame systémy a podmienky, na základe ktorých sa cítime oprávnení súdiť, odsudzovať, bojovať proti iným.

Ak náš Boh je výlučne prítomný iba na nejakých miestach, iba po nejakých aktivitách, aj my ľudí rozdeľujeme na hriešnikov a svätých a niektorým ľuďom sa budeme vyhýbať úplne.

Ak náš Boh požehnáva, uzdravuje, slúži výhradnejšie niektorej skupine ľudí, aj my sami tvoríme kmene, inštitúcie, zbory a cirkvi, ktoré sú nám blízke a kde si pomáhame viac ako ostatným.

Ak náš Boh je však Bohom inklúzie, porozumenia, bezpodmienečného prijatia, keď náš Boh nerobí rozdiely, nikomu nenadŕža, keď si myslíme, že Kristus je v každom z nás v každom momente a nikdy to nebolo a nebude inak, keď sa vzdáme našich sakrificiálnych predstav o Bohu a nás, keď Kristus umierajúci na kríži nie je obetou Bohu ale obeťou našeho vlastného nábožensky a nacionalisticky motivovaného násilia - ako sa asi takáto teológia prejaví v praxi? Kam bude viesť človeka takéto porozumenie Bohu?

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Na ceste odhaľovania, že človek je dôležitejší ako inštitúcia. Azda bude nápomocná sklamaným z inštitucionalizovaných foriem kresťanstva a spoločne sa pokúsime hľadať odpoveď na otázku, či neexistuje autentickejšie, nedogmatické, slobodné, organické prežívanie viery.

Blogy

|