Napriek desať rokov trvajúcej občianskej vojne sa v auguste 1572 Paríž odieval do slávnostného rúcha. Nečudo. Chystala sa veľká, kráľovská svadba. Sestra 22-ročného kráľa Karola IX. Margaréta sa vydávala za Henricha z rodu Bourbonovcov, ktorý bol dedičom navarrskej kráľovskej koruny.

 

Svadba – súčasť mierovej dohody

 

So sobášom sa spájali veľké očakávania, ale i obavy. Jedni verili, že po ňom medzi katolíkmi a hugenotmi – prívržencami Kalvínovho učenia – skutočne zavládne mier, dohodnutý v Saint-Germain dva roky predtým. Súčasťou mierovej zmluvy bol aj manželský zväzok Margaréty (uvádzanej aj ako Margot) a Henricha, iní sa naopak obávali, že sobáš zatiahne Francúzsko do vojny so Španielskom, keďže francúzski hugenoti pomáhali holandským protestantom v ich povstaní proti nadvláde španielskeho katolíckeho dvora.

 

Henrichova matka Jeanne d´Albret bola veľkou odporkyňou tohto manželského zväzku, no zdá sa, že sa nakoniec s ním zmierila a pricestovala do Paríža, aby osobne riadila prípravy na svadbu. 9. júna 1572 však náhle ako 43-ročná zomrela. V tejto súvislosti sa spomínajú otravou navoňavkované rukavičky, ktoré dostala ako dar od budúcej svatky. Nebol by to prvý a už vôbec nie posledný prípad násilného zúčtovania so svojimi odporcami z jednej či druhej strany.

 

18-ročný Henrich sa stal po matkinej smrti navarrským kráľom a zdalo sa, že už nič nebráni kráľovskej svadbe. Ale sobáš, ktorý sa konal 18. augusta, bol zvláštny. Ženích – hugenot – stál počas katolíckej omši pred kostolom a keď sa postavil pred oltár, ani sa na svoju nastávajúcu nepodíval a ona odmietla odpovedať na otázku kňaza, či si berie Henricha za manžela dobrovoľne. Až keď jej brat, kráľ Karol IX., rukou naznačil, čo sa od nej očakáva, neochotne prikývla hlavou. Napriek tomu hodovanie, ako tomu na kráľovských svadbách býva, pokračovalo dňom i nocou.

 

Keď strelec zlyhal…

 

Medzi najváženejšími svadobnými hosťami bol vojenský vodca hugenotov, admirál Gaspard de Coligny, ktorý dokázal nájsť spoločnú reč s mladým kráľom. Priamo na jednej z parížskych ulíc však naňho 22. augusta vystrelil muž menom Maurevel. Všeobecne sa predpokladá, že konal na príkaz Kataríny Medicejskej, Karolovej matky, no strelec trafil admirála len do ruky. Niektorí historici vidia za týmto atentátom pomstu Guiseovcov a ich mocenské ambície, iní vojvodu z Alby, ktorý spravoval Holandsko z poverenia španielskeho kráľa Filipa II. Kráľ Karol IX. sľúbil, že páchateľa chytia a potrestajú. Koľko bolo v jeho slovách úprimnosti? A nebol to práve on a jeho matka, kto mohli mať najväčšie obavy z rastúceho protestantského hnutia, ktoré otriasalo trónom? V súvislosti s Bartolomejskou nocou sa spomína aj kráľov ambiciózny mladší brat Henrich. Obyčajní Parížania mali veľký strach najmä zo 4-tisícovej hugenotskej armády, ktorá táborila pred bránami mesta. Nech je tomu tak alebo onak, pokus o vraždu de Colignyho vyvolal sled udalostí, ktoré vyvrcholili v bezuzdné vraždenie v noci z 23. na 24. augusta.

 

Kto je v pozadí Bartolomejskej noci, o tom sa názory historikov rôznia. Najviac sa spomína meno Kataríny Medicejskej, ktorá v intenciách svojej intrigánskej povahy súhlasila so svadbou, aby do Paríža prilákala hugenotskú honoráciu, a večer pred vražednou nocou sa stretla so svojím synom, francúzskym kráľom. Iní hovoria, že katolícky vojvoda Henrich de Guise (spomína sa ako jeden z Margarétiných milencov) s neuveriteľnou krutosťou konal na vlastnú päsť alebo na pokyn španielskeho kráľa Filipa II. De Coligny a jeho najbližší druhovia boli zavraždení v hostinci, v ktorom bývali, a ich telá boli povyhadzované na ulicu, kde sa na nich vyvŕšil sfanatizovaný dav. Vzápätí sa Guiseho vojaci, ku ktorým sa pridali aj mnohí civilisti, rozbehli po parížskych uliciach a námestiach a zabíjali všetkých kalvínov – od najstarších až po bábätká. Celkom išlo asi o 3 000 Parížanov. Pogrom sa preniesol do celého Francúzska a odhaduje sa, že v priebehu niekoľkých dní sa stalo jeho obeťou okolo 10-, možno až 30-tisíc, i viac ľudí. Okrem Paríža najviac v Lyone, Bordeaux, Toulouse, Orleánse… Niekde sa vraždilo na príkaz vrchnosti, niekde sa do vraždenia a rabovania vrhol zbedačený dav. Zachovala sa legenda, podľa ktorej boli rieky tak preplnené mŕtvymi telami, že rybári sa neodvážili vytiahnuť z nich ryby – svoju každodennú obživu.

 

Pápež oslávil masaker omšou

 

Legenda zároveň hovorí, že španielsky kráľ Filip II. sa po správe o masakre vraj prvý a posledný raz v živote zasmial. A ako sa zachoval Vatikán? Hoci oficiálna cirkevná historiografia sa snaží pápežov postoj zahmliť či ospravedlniť, nezávislí historici uvádzajú, že v pápežskom sídle sa rozozvučali zvony a delá na Anjelskom hrade vypálili salvu na oslavu tohto preventívneho úderu. Pápež Gregor XIII. (známy ako reformátor kalendára v roku 1582), ktorý bol proti tomuto „sobášu z rozumu“, celebroval slávnostnú svätú omšu, dal vyraziť pamätnú mincu, maliara Giorgia Vasariho poveril vytvorením fresiek, ktoré môžeme vidieť vo Vatikáne dodnes, a kráľa Karola IX. vyznamenal Zlatou ružou.

 

Chýr o Bartolomejskej noci doletel rýchlosťou najzdatnejších koní aj do palácov mocných všetkých európskych krajín, no väčšina z korunovaných hláv neprejavila výraznejší odpor voči tomuto krviprelievaniu, uspokojac sa s oficiálnym tvrdením, že išlo o zákonné potrestanie sprisahancov. Maximilián II. Habsburský, Karolov svokor, označil takýto zákrok proti hugenotom za hanebný a údajne bol zhrozený aj ruský cár Ivan Hrozný, ktorý určite neriešil vladárske problémy v rukavičkách.

 

Boje pokračujú

 

Bartolomejská noc, nech už bol jej iniciátorom ktokoľvek a nech bola rozbuška v rukách kohokoľvek, bola súčasťou dlhoročného mocenského boja, ktorý sa odel do náboženského, ideologického plášťa, čo je v histórii bežný fakt. V občianskej vojne vo Francúzsku v druhej polovici 16. storočia ani hugenoti neboli žiadni holúbkovia. Historici spomínajú napríklad masaker katolíckych duchovných v meste Nimes v roku 1567, takže hoci kresťanská náuka hovorí o odpúšťaní, za vraždením v Paríži o päť rokov neskôr mohla byť aj obyčajná pomsta. A ako svedčia aj početné atentáty, boj o moc bola v tom čase plná nenávisti a úkladov. Masaker v deň svätého Bartolomeja sa stal najvýrečnejším príkladom a symbolom tohto mocenského boja.

 

Napriek tvrdému úderu sa hugenoti nevzdali svojho presvedčenia. Sám Henrich unikol istej smrti len tým, že sa oficiálne vzdal kalvínskej viery a vrátil sa do lona katolíckej cirkvi v podstate ako väzeň na kráľovskom dvore. Po troch rokoch sa mu podarilo utiecť a postavil sa na čelo hugenotov bojujúcich na juhu Francúzska. V roku 1589 bol zavraždený kráľ Henrich III., posledný zo synov Kataríny Medicejskej, čím sa francúzsky trón uvoľnil pre jeho švagra, navarrského kráľa. Aby ho však mohol ako Henrich IV. zaujať, po ďalších bojových stretol považoval za rozumné, aby sa v roku 1593 opäť stal katolíkom. To už dávno nežil s krásnou Margarétou, ktorú na kráľovskom dvore nahradila Mária Medicejská.

 

Henrich IV.

 

Henrichom IV. začala Francúzom vládnuť dynastia Bourbonovcov. Na svojich spolubojovníkov nezabudol a Nantským ediktom v máji 1598 udelil hugenotom slobodu vyznania. K jeho menu zvyknú pridávať prímeno Veľký alebo Dobrý, ale pre veľký počet mileniek aj Galantný. Z početných atentátnikov bol napokon úspešný katolícky fanatik François Ravaillac, ktorý zabil kráľa Henricha IV. 14. mája 1610. Jeho nasledovníci sa pod tlakom katolíckej šľachty všetkými prostriedkami snažili umlčať myšlienky Jána Kalvína a postupne kalvínov vyhnali z Francúzska. Definitívnu bodku dal v roku 1685 Ľudovít XIV., ktorý Nantský edikt zrušil a protestantské náboženstvo prehlásil za protizákonné. Urobil tak napriek tomu, že to malo negatívny dopad na ekonomiku krajiny, keďže hugenoti boli zdatnými remeselníkmi a obchodníkmi, ktorí sa vďaka svojim schopnostiam uplatnili ako emigranti najmä v susednom Švajčiarsku, ale aj v iných krajinách Európy i sveta. Celkom opustilo svoju francúzsku vlasť okolo 200 000 hugenotov.

 

Udalosti v Paríži v roku 1572 si pripomínali revolucionári aj o dve storočia neskôr. Obrovský úspech mala vtedy hra Karol IX. alebo Škola kráľov z pera Marie-Josepha Chéniera, ktorá podporila v mysliach ľudu opodstatnenosť antimonarchistického a antináboženského boja, vrátane krvavého zúčtovania s predstaviteľmi vtedajšej moci.

 

Námet pre literátov i filmárov

 

Bartolomejská noc sa stala vďačným námetom nielen pre historikov a ideológov, ale aj pre spisovateľov, maliarov, filmárov… Ťažko sa mohli vyhnúť tomu, aby do príbehov nevložili vlastný názor. Tak napríklad anglický dramatik Christopher Marlowe vo svojej hre Masaker v Paríži vychádzal z rozprávania hugenotov, ktorí utiekli do Anglicka. Krvavé udalosti v Paríži v auguste 1572 zachytil Prosper Mérimée (Kronika vlády Karola IX.) i Alexander Dumas st., ktorého román Kráľovná Margot bol dvakrát sfilmovaný. Medzi najnovšie beletristické diela s námetom Bartolomejskej noci patrí historický román Tima Willocksa The Twelve Children of Paris, ktorý vyšiel v roku 2013. Z diela skladateľa Giacoma Meyerbeera je známa opera Hugenoti.

 

Slová o zmierení

 

V auguste 1997 sa v Paríži stretla kresťanská mládež z celého sveta. Pozdravil ju aj pápež Ján Pavel II., ktorý v predvečer 425. výročia Bartolomejskej noci nemohol vo svojich príhovoroch obísť ani túto tragickú udalosť. „Nemôžeme zabudnúť na smutný masaker v deň svätého Bartolomeja, udalosť veľmi nejasných príčin v politických a náboženských dejinách Francúzska,“ povedal. „Kresťania sa dopustili činov, ktoré evanjelium odsudzuje. Som presvedčený, že jedine odpustenie vedie kúsok po kúsku k plodnému dialógu a ku kresťanskému zmiereniu. Príslušnosť k rôznym náboženským tradíciám nesmie byť dnes zdrojom odporu a napätia, naopak, naša spoločná láska ku Kristovi nás núti neúnavne hľadať cestu k úplnej jednote.“

 

 

Ilustrácia: Maľba francúzskeho maliara Édouarda Debat-Ponsana