Ako už čitatelia tohto blogu vedia, naše doterajšie výhrady k PPP projektu novej nemocnice v Bratislave sa týkali najmä prapôvodu kľúčového predpokladu, z ktorého vyplynula finančná výhodnosť PPP variantu. Štúdia uskutočniteľnosti  predpokladala navýšenie investičných výdavkov v ostatných variantoch oproti PPP projektu o 37,8 %. Toto číslo bolo založené na neaktuálnej štúdii Mott MacDonald 2002, ktorá obsahovala malú vzorku PPP projektov a tie navyše nie sú porovnateľné s tradičnými verejnými zákazkami.

To všetko odznelo aj na pôde Národnej rady SR, samozrejme, bez reakcie protistrany.

Krásne to ilustruje táto tabuľka hanby č.1:

Informovali sme aj o podozrivých okolnostiach, za akých prebehla verejná súťaž na spracovateľa štúdie uskutočniteľnosti. Ak nerátame sťažnosť fyzickej osoby, ktorú úradníci interpretovali ako ponuku, súťažil iba jeden záujemca. Jediným záujemcom sa môže „pochváliť“ aj projekt bratislavského obchvatu. Nad tým rozhodne nemôžeme len tak mávnuť rukou. V týchto dvoch PPP projektoch sa totiž hrá o vyše 10 miliárd eur verejných prostriedkov, pričom PPP nemocnica z toho tvorí až 6 miliárd.

Poďme sa pozrieť, čo nové sme v tejto veci zistili.

Metodické PPPeklo

Pokiaľ ide o kvantifikovanie rizík, spracovatelia štúdie uskutočniteľnosti nesmú podľahnúť náporu svojej divotvornej fantázie a kreativity. Existujú totiž ustálené a overené postupy, ktorých použitie je základom ich profesie. Všimla si to aj vláda SR, ktorá v roku 2009 schválila niekoľko záväzných dokumentov k metodike PPP projektov. Jeden z nich, konkrétne dokument  s komplikovaným názvom –  „Obsah a požiadavky na štúdiu uskutočniteľnosti a komparátor verejného sektora (Public sector comparator)“  – podrobne popisuje, aké atribúty musí spĺňať štúdia uskutočniteľnosti a ako majú byť kvantifikované jednotlivé riziká. V dokumente sa o oceňovaní rizík píše (strana 95):

„Pre ocenenie rizík musí spracovateľ primárne použiť metódu Risk by Risk. Pokiaľ nie je spracovateľ schopný oceniť všetky jednotlivé riziká projektu použitím metódy Risk by Risk, zvolí pre ohodnotenie metódu Optimism Bias.“ (nadmerný sklon k optimizmu)

Z čoho je zrejmé, že preferovanou metódou je  „Risk by Risk“, ktorej podstata spočíva v samostatnom ohodnotení každého rizika panelom odborníkov. Spracovateľ štúdie uskutočniteľnosti, ktorá sa týka výstavby novej univerzitnej nemocnice, túto metódu nielen nepoužil, ale jej nepoužitie ani nevysvetlil. Správal sa tak, ako keby metodický dokument schválený vládou SR ani len nepoznal. V dokumente je však uvedené, že je záväzný pre všetky ústredné orgány štátnej správy (strana 12), teda aj pre Ministerstvo zdravotníctva SR. Práve pre toto ministerstvo spoločnosť Ernst & Young (EY)  štúdiu spracovávalo. Spracovateľ štúdie uskutočniteľnosti obchvatu D4/R7 (iná poradenská spoločnosť) sa ním napríklad poctivo riadil.

Ak nie je možné použiť metódu „Risk by Risk“, podľa vládou schváleného dokumentu, treba uplatniť metódu zvanú „nadmerný sklon k optimizmu“. Ide o metódu, ktorá kalkuluje s psychologickou tendenciou podhodnotiť plánované náklady projektov. Táto metóda sa spomína aj v často citovanej štúdii Mott MacDonald 2002. Ak odhliadneme od toho, že jej použitie v prípade univerzitnej nemocnice nie je vhodné (viď predchádzajúce články na tomto blogu), treba si položiť otázku, či táto metóda bola použitá správne? Odpoveď sa dá nájsť v nasledovnej tabuľke.

Konzultantom z EY sa táto metóda asi nezdala dosť jednoduchá, keďže z nej vynechali jeden podstatný krok, čím ju účinne zdeformovali. Už v roku 2002 si totiž autori štúdie Mott MacDonald všimli, že priemerné hodnoty navýšenia výdavkov u verejných zákaziek majú tendenciu klesať. Preto už vtedy odporučili použiť priemernú hodnotu navýšenia z rokov 1982-2002 ako hornú hranicu rizika pre nové projekty. Hornú hranicu treba následne znížiť, podľa toho, ako je štát schopný toto riziko efektívne riadiť. Tento prístup akceptoval aj záväzný metodický dokument schválený vládou SR (strana 98):

„Ako úvodnú hodnotu percentuálneho vyjadrenia nadmerného sklonu k optimizmu – t. j. faktora nadmerného sklonu k optimizmu použije spracovateľ hornú hranicu pre príslušný typ projektu podľa vyššie uvedenej tabuľky. Hornú hranicu spracovateľ ďalej zníži a to metódou popísanou v nasledovnom kroku 3.  Pokiaľ spracovateľ nemôže z akéhokoľvek dôvodu znižovať hornú hranicu sklonu k optimizmu podľa kroku 3 (nemá dostatočné informácie pre identifikáciu a efektívne riadenie kritických oblastí projektu), použije spracovateľ priemernú hodnotu odvodenú od dolnej a hornej hranice sklonu k optimizmu.    

Krok 3: Zváženie možnosti zníženia faktora nadmerného sklonu k optimizmu  

Spracovateľ identifikuje tie kritické oblasti,  ktoré sú citlivé na nadmerný sklon k optimizmu a ktoré je schopný efektívne riadiť. Efektívne riadenie týchto oblastí znižuje celkovú výšku faktora nadmerného sklonu k optimizmu určitým podielom v závislosti na tom, o akú oblasť a o aký typ projektu ide.“ 

Krok 3 však v štúdii uskutočniteľnosti našej „drahej“  PPP nemocnice úplne chýba. Všetky varianty okrem PPP projektu (!) dostali hendikep hornej hranice navýšenia investičných výdavkov, a to bez toho, aby spracovateľ akokoľvek zdokumentoval úvahu o možnosti či nemožnosti ich zníženia. Pritom by rozhodne bolo o čom uvažovať, lebo keď si rozmeníme riziko na jednotlivé faktory (strana 100 metodického dokumentu), tak vidíme, že veľkú časť z nich má zadávateľ projektu, teda štát, priamo vo svojich rukách.

Na čo sa ešte čaká?

Sumár nedostatkov štúdie uskutočniteľnosti tým ešte nie je ani zďaleka vyčerpaný. Ak si však  zhrnieme doteraz publikované zistenia, je toho viac než dosť, aby bol projekt zmetený zo stola, kým za ním nebude stáť dôveryhodná analýza.

V utorok sa ukáže, či sa vôbec našiel nejaký súkromný záujemca a či teda PPP projekt ešte žije. Je pripravená rozsiahla analýza chýb v štúdii uskutočniteľnosti a podľa vývoja projektu sa rozhodne, či bude jej cieľom iba samotná kvalita miliónového poradenstva, alebo aj z neho vyplývajúce, rádovo hodnotnejšie rozhodnutie – PPP projekt.

Ministerstvo zdravotníctva sa snaží celú polemiku uhrať do roviny súboja akýchsi subjektívnych názorov o nepodstatných detailoch. Pokiaľ ide o zamotávanie a zametanie problémov pod koberec, majú mimoriadny talent a iniciatívu.

Veľa šťastia. K dispozícii sú totiž desiatky iných štúdií zo zahraničia, ktoré dokumentujú ako sa správne oceňujú riziká dodatočných investičných výdavkov. Na rozdiel od nich, je postup spracovateľa štúdie uskutočniteľnosti doslova svetový unikát, neúmerne výhodný pre PPP variant. Ocenenie rizík o ktorom sa bavíme má vo finančnom vyjadrení hodnotu vyše 280 miliónov eur. Nepodstatnosť tohto „detailu“ teda vôbec nehrozí. Mimochodom o koľko sa to predražila oproti plánu stavba Nemocnice sv. Michala, kde bol investorom štát? K predraženiu vôbec nedošlo, ak sa chce, tak sa zjavne dá.

Údajná výhodnosť PPP nemocnice je postavená na predpoklade, ktorý pochádza z neaktuálnej štúdie s malou a neporovnateľnou vzorkou. Táto štúdia bola navyše použitá chybne, lebo došlo  k popleteniu čísiel. V tomto blogu sme ukázali, že sa vynechali aj kľúčové metodické kroky. Nikoho to však nevzrušuje, biznis ide pokojne ďalej, potoky eur tečú prúdom a zodpovední sa tvária, že o ničom nevedia.

Trhlín je však príliš veľa a skôr či neskôr všetko praskne. Optimisti na ministerstve zdravotníctva môžu len dúfať, že vedenie vládnej strany si vymyslí taký dôvod zastavenia projektu, ktorý bude pre nich čo najmilosrdnejší.

Za editorskú pomoc ďakujem Mariánovi Leškovi z Nadácie Zastavme korupciu