Veľký symbol alebo prešovská „Bustopia“

Keď niekto miestny, alebo cezpoľný vystúpi na autobusovej stanici v Prešove, obyčajne prejde týmto areálom, zamieri k zastávke MHD a nič zvláštne si nevšimne. Veď je to len jedna z mnohých fádnych autobusových staníc, tak typická kulisa väčšiny slovenských krajských miest. Stojí však za pozornosť podotknúť, že jedna jej architektonická časť ju predsa len zaraďuje medzi výnimočnejšie stavby.

Staničná parabola

Je to práve tá najmarkantnejšia časť budovy, vstupná hala. Jej neobvyklý parabolický tvar evokuje expresívne impulzy v svetovej architektúre prvej polovice 20. stor., ktoré boli v týchto časoch v našich luhoch a hájoch vzácnosťou.

Bolo tomu tak aj preto, že naším spoločným československým architektonickým dedičstvom bol v prevažnej miere funkcionalizmus, ktorý len výnimočne siahal po krivkách, či emocionálnom výraze. Mnohí si určite spomenú na podobné formy v tvorbe geniálneho Oscara Niemeyera, (v tomto prípade by našu vstupnú halu pripomínala forma projektu jeho kostola Svätého Františka v Pamphule).

Vnútorná hala v slnečných dňoch prináša pocit závrate, z ilúzie obrovského priestoru. Polkruhové lampy v geometrickom rastri lemujúce vrcholnú časť vnútornej strany parabolickej klenby vrhajú dlhokánske tiene. Navodzuje to dojem zastaveného času a meditatívnu atmosféru metafyzických malieb Georgia de Chirico. Rytmus spodných rámov striedajúcich sa okenných tabúľ vytvára dynamický efekt. Z oboch strán pôsobí táto hala monumentálne a reprezentatívne. Mohli by sme povedať, že v dobách vzniku bola určite dôstojným symbolom, vítajúcim všetkých tých, ktorí chceli toto dynamicky sa rozvíjajúce mesto bližšie spoznať.

Čaro nechceného?

V súčasnosti však môžeme naraziť na jeden zádrheľ, ktorý je aktuálny práve v našej viacjazyčnej prítomnosti. Niekto to pochopí ako čaro nechceného, nečakanú, ale vtipnú zhodu náhod. Ak sa zahraničný turista, ktorý vie priemerne po anglicky, zahľadí na priečelie stanice, určite zbadá na úpätí spomínanej paraboly vestibulu logo Slovenskej autobusovej dopravy a môže to čítať takto: „SAD“. Teda v predpokladanej súvislosti ako: „smútok, SMUTNÝ“ (Prešov?). Na autobusových staniciach na západ od nás je väčšinou napísané: „Welcome to…“ u nás: „Smutný“. Možno by pomohla bodka za každým písmenom, ktorá by cudzincov upozornila na fakt, že sa jedná o skratku.

Komunikačné symboly

Patrím k sympatizantom teórie, hoci ju beriem s odstupom, že mestá majú tak ako ľudia, svoje podvedomie a kolektívne nevedomie, ktoré s nami komunikuje prostredníctvom zdanlivo všedných a nenápadných symbolov okupujúcich verejný priestor. V tomto prípade k nám toto nevedomie prehovára pomocou veľkého symbolu „SAD“ loga, orámovaného originálnou parabolickou architektúrou. A to hovorí tým, ktorí sa o dušu tohto mesta hlbšie zaujímajú: „smutný Prešov“.

My, čo tu žijeme, vieme o tom svoje. Taktiež sa snažíme, aby to tak nebolo. Aby nebolo smutno. Akýsi odér smútku sa však črtá v podobe tušeného, škodoradostne sa chechtajúceho tieňa, vznášajúceho sa nad všetkými projektmi stále sa objavujúcich nových nadšencov. Lebo nane love, nane laska a ako hovoria naši susedia na južnom konci tej 20 km dlhej diaľnice: „Z Prešova ani krava nedobra!“… „Aľe kuň hej!“, odpovedáme my. A ešteže si to nemyslíme. Inak sa máme radi a vzájomne sa inšpirujeme. Teda tí, ktorí o to stoja.

Tajomstvá stanice

Autorom projektu autobusovej stanice v Prešove bol architekt Jozef Riják a pochádza zo 60. rokov. Bol to na tie časy veľkolepý projekt. Údajne sa vrámci ponúkaných služieb počítalo aj so suterénnym kinom.

Mal aj svoje tajomstvo, dlho nikým nepoznané. V priestore medzi autobusovou a železničnou stanicou, bližšie k areálu autobusky, bol situovaný podzemný CO-kryt, so železobetónovou valenou klenbou, postavený údajne tesne po skončení druhej svetovej vojny. Nebol však zaznačený v projektovej dokumentácii tejto stanice. Neskôr sa bagre a zbíjačky riadne zapotili, kým „vykuchali“ tento temný podzemný priestor, ktorý musel ustúpiť rampe.

Tá spojila obe stanice a vyrovnala terénny rozdiel. Bunker zároveň musel ustúpiť aj miestu pre predajné stánky. Ako pamiatka naň tam v tráve pod stromami dodnes čupí nemý svedok. Malý betónový domček-vetrák, ktorý bol pôvodne súčasťou ventilačného a únikového systému.

Podzemná chodba

Ďalším príspevkom k neviditeľným priestorom stanice je podzemná, pomerne priestranná chodba, spájajúca hlavnú halu a nástupištia na protiľahlej východnej strane.

Pri vchode do podzemia upúta našu pozornosť monumentálna mozaika, odkazujúca k motívom dobíjania kozmu. Na vedľajšej stene, nad spomínaným vchodom do podzemnej chodby, sa nachádza veľmi nenápadná (splýva totiž s podkladom), sochárska kompozícia. Objekt, alebo reliéf, netrúfam si jednoznačne povedať. Je to geometrizujúca abstraktná kompozícia, pozostávajúca z kovových tenkých tyčiek, vytvárajúcich asymetrický obrazec na seba navzájom kolmých úsečiek (materiál mosadz?).

Tie sú obalené v mastnej vrstve sčernetého prachu. Napriek tomu je to však jedno z najabstraktnejších a najprogresívnejších diel tých čias v prešovskom verejnom priestore. Verím, že aj ľudia, ktorí majú len letmý prehľad o umení 20. storočia, si určite vybavia abstraktné tendencie vo svetovom sochárstve a obzvlášť ruský konštruktivizmus alebo neoplasticizmus. Aká to zatúlaná, nepochopená a odvrhnutá sirota, medzi vtedajšími prešovskými sochami, plastikami a reliéfmi roľníkov, partizánov, pionierov, či politických a kultúrnych činovníkov.

Na konci „iniciačnej“ podzemnej cesty tunelom, nás čaká čelná zrážka s abstraktne ladenou mozaikou, z ktorej už doďaleka žiari červená päťcípa hviezdička… To aby nám boli jasné dobové súradnice: vytriezvieť, dosť bolo punku!

Lampáreň básnikov

Medzi nástupišťami a parkoviskom pre autobusy je pozdĺžna zelená zóna. Sú tam obyčajné stromy a vŕby. Medzi nimi sa nachádzajú dva zvláštne identické objekty: okachličkované stredne široké stĺpy, približne 5 metrov vysoké. Ukončené sú malou plošinkou na státie, obohnanou zábradlím. Sú zjavne dimenzované pre jednu stojacu ľudskú figúru. K týmto plošinkám vedú „námornícke“ kovové hrdzavé rebríky. Ich účel mi dodnes nie je jasný.

Možno sa odtiaľ kedysi podávali výnimočné hlásenia megafónom. Možno bola odtiaľ riadená doprava, ešte pred spustením systému svetelnej signalizácie. Možno…

Možno som sa na to mohol opýtať, ale nechcem. Chcel by som počuť, že to postavili pre skrachovaných básnikov a intelektuálov, ktorí môžu odtiaľ nikým nerušení vykrikovať svoje nepochopené manifesty. Podobne, ako to bolo kedysi na lampárni.

Ich útržky by mohol občas zachytiť bežný plebs, čakajúci na diaľkové spoje. Boli by tam napríklad koše s vajíčkami a paradajkami, aby si každý mohol hodiť.

Legérov plot

V bezprostrednej blízkosti stanice, zo strany, kde sa nachádza hlavný vchod, obieha po travertínovom múriku veľmi bizarné, ťažkotonážne zábradlie. V ďalšom úseku je tento industriálny had na chvíľu preseknutý a pokračuje ďalej poza vysokú osemposchodovú budovu až k učilišťu. Jeho masívne hranaté objemy pripomínajú robustné geometrické formy zo „strojových“ kompozícií francúzskeho maliara Fernanda Legéra, či mnohých ďalších modernistov. Tieto predimenzované objemy sú akcentované zvláštnym, fabricky studeným tónom modrej farby.

Je to vskutku solitérne dielo. Človek má chvíľami pocit, že ktosi vtedy vytvoril skôr nedocenenú inštaláciu či objekt, než funkčný plot reálne zladený s okolitým kontextom.

Pretože z čisto funkčného hľadiska sa jedná o zbytočné plytvanie materiálom. Viem si predstaviť, že tento záhadný „plot“ by bol dobrým pozadím pre klip alternatívnej skupiny Einstürzende Neubauten.

„Bustopia“

Celé verejné priestranstvo medzi železničnou a autobusovou stanicou je bojiskom protirečivých foriem. Na malej ploche tu vibrujú a kontrastujú „klasické“ kocky a kvádre, ktorých archetypálny vrodený pokoj ohrozujú a narúšajú parabolické a vlniace sa surférske krivky stánku na občerstvenie, a potom sú to ingrediencie, tvoriace esenciu tohto priestoru…

Kebaby, hamburgery, bezdomovci, neónové reklamy, zožltnuté nepotrebné časopisy, palimpsestové metatexty popretrhávaných starých plagátových vrstiev, vskutku výtvarné „pavučiny“ porozbíjaných okien, grafiti a kvílivé blues trolejbusov, v podvozku ktorých snáď vyludzujú avantgardné tóniny ukrytí skrachovaní huslisti. Prešovský Crossover, Prešovská post-post-post-moderna, šicko zo šickym skapčane a dajak to bavi… Bavi? Hádam jediná fungujúca utópia.

(Autor: Slavo Capek)

www.facebook.com/TaTakeTown