Denník N

Chcem úplne normálny život a normálne dni, chcem azda veľa?

Chalúpku v horách a záhradu so susedmi zdieľať. Piecť buchty deťom a vnučkám a kŕmiť všetky cudzie zvery. Mať plné srdce, nie vrecká a stále v prozreteľnosť veriť.

Text piesne mojej obľúbenej slovenskej autorky, ktorý, čuduj sa svete, oslovil mnoho ľudí túžiacich po tom istom. V dnešnej dobe, 20 rokov po revolúcií, kedy máme „všetko“. Obchody, tovar od výmyslu sveta, možnosti pre podnikanie, pre život v zahraničí, pre štúdium.. Máme však to, čo sme naozaj chceli a prečo sme bojovali? Máme slobodu? Máme normálny život?

Určite sa v mnohých ohľadoch máme lepšie a nechcem ani veľmi porovnávať politický systém vtedy a dnes.. Každý má svoje plusy a mínusy. Je mi však ľúto, že to odhodlanie, s ktorým sa mnohí vzopreli moci a bojovali za vlasť sa nenaplnilo podľa predstáv.

Nie sme i dnes otrokmi dnešnej doby? Zamyslite sa nad tým, ako trávite vaše dni, váš „voľný čas“. Každý deň vidím v uliciach zachmúrené tváre, vidím preplnené supermarkety a nervóznych ľudí. Vidím upchaté cesty a uponáhľaných šoférov. Väčšina z nás trávi veľa času aktivitami, ktoré neznášame. Je naozaj potrebné, aby sme mali každý deň žltučké banány dovezené bohvieodkiaľ? Je nutné, aby sme sa sťahovali, resp. cestovali za prácou kvôli pár stovkám eur navyše? Ako ľudia žili bez Kauflandu a Tesca, bez auta a perspektívnej práce?

Ja myslím, že žili pokojnejšie! Nemali síce prácu snov, nemali dostatok tovaru, ale ani nestrácali čas jeho výberom. Žili z toho, čo bolo a stačilo im to! Stačilo by to predsa aj nám! No sme už natoľko zvyknutí na tento systém a tak vtiahnutí do konzumného sveta, že zabúdame žiť jednoducho. Zabúdame, že na obed môžme mať aj krúpovú kašu, že na dovolenku môžme ísť aj stanovať k priehrade, že bývať môžme za čas i u rodičov.

Zabúdame, že život je vlastne jednoduchý! Len doba sa zmenila. Začalo byť moderné a hlavne normálne brať si hypotéky na 30 rokov, je bežné tráviť zavretí v plechovom supermarkete tri hodiny týždenne a kupovať veci za stovky eur, ktoré k životu vlastne nepotrebujeme! Doba a zvyk ostatných nás núti žiť tak. Núti nás nežiť slobodne. Musíme študovať, musíme hľadať perspektívnu prácu, musíme si obliekať obleky, musíme si zabezpečiť bývanie a kúpiť auto, v ktorom denne zabijeme 2 hodiny voľného času. Čo keby sme začali rozmýšľať inak? Čo keby sme s inžinierskym titulom začali robiť manuálnu prácu za menej peňazí, no s veľkým nadšením. Čo keby sme si kúpili malú nehnuteľnosť v rodnom meste, nasadili si ovocný sad v záhradke a nezrážali sa s ľuďmi pri váhe v Kauflande? Čo by na tom bolo zlé?

Je to staromódne? Neatraktívne? Myslím, že práve naopak. Myslím, že toto je to, po čom ľudia naozaj túžia, no majú strach povedať to nahlas a zmeniť svoj zaužívaný spôsob života.

Opustiť svoj 130 000 eurový byt v Bratislave, dať výpoveď v práci, ktorú nenávidia, no majú tam 1200 eur v čistom.. Titul pred menom, stabilná práca, pekný byt a nemecké auto, to sú veci, o ktorých si v dvadsiatich myslíme, že nás urobia šťastnými. Vedú nás k tomu rodičia a myslia to dobre. Pretože oni vyrástli v dobe, kedy titul pred menom mal skutočnú hodnotu. Kedy práca inžiniera bola ocenená a auto bolo raritou. Je to ale dnes skutočne tak? Robia nás tieto veci štastnými?

Myslím, že šťastnými nás veci urobiť nemôžu. Šťastní môžeme byť len vtedy, keď sme slobodní a spokojní sami so sebou. Sloboda však nie je možná pokiaľ nás utláča práca či hypotéka, jednoducho život dnešných mladých ľudí.

Zamyslime sa nad zmenou, začnime robiť veci inak, skúsme žiť normálny, jednoduchý život v malej kuchynke, no s vôňou buchiet a s džavotom detského smiechu. To by nám do života prinieslo určite viac šťastia ako vyleštená linka prázdneho bratislavského bytu vo vlastníctve Slovenskej sporiteľne.

 

Autor piesne: Sima Martausová

Foto: Lucka Chmelová

 

Teraz najčítanejšie

Hana Gálisová

Vyštudovala marketing, ktorý asi nebol pre ňu. Preto odišla do zahraničia aby sa cez prácu čašníčky a opatrovateľky našla v copywritingu. :) Večne snívajúca, hľadajúca a nazerajúca na svet cez ružové okuliare. "You may say I'm a dreamer, but I'm not the only one. I hope someday U'll join us and the world will be as one!" John Lennon a Hanka :)