Zemřít slunci za zády

-,,Sestro, otevřete okno, prosim. Nechci umřít slunci zády, chci vidět Krista.“

Recitoval starec v studenej nemocničnej izbe tak, až mi je ľúto, že vám to slovami neviem vyjadriť. Mal roky starého muža a dušu dieťaťa. Rozprával s vážnou tvárou, ale dôvtipne, precízne cedil slová a jeho reč bola naplnená múdrosťou. Ľahkosťou, životom, umením. Nebolo nič, čo by bolo smutné na tejto situácii. Zo sveta odchádzal človek. Zmierený so smrťou,

veď je to glória.

Nebol v tom ani strach, zdesenie, ľpenie na matérii. Naopak, pokora. Jeho oči boli čisté. A keďže srdce sa zračí v očiach, ďalej to poznáte… Odchádzal tak, ako by sme sa mali naučiť všetci. Bez strachu, čo po nás ostane, bez úzkostí, že by sme chceli veľa opraviť.

– ,,Plakal by som, ale nemám za čím.

Myslel by som, nemám na koho“, recitoval Váleka a svaly tváre sa mu napli v grimase, ako keď vravíte niečo šibalské.

– ,,Dedo, ale čo to, ešte máte nejedno ráno pred sebou“, štebotala mu sestra a pomohla starému bláznovi na posteli tak, aby videl za okná.

Bol pekný marcový deň. Ešte studený, ale krásny. Na stromoch pomaly rašili puky, ľudia v parku vzali na seba tenšie bundy.

Deň pred týmto sa za mestom zrútil most.

Popod most viedla promenáda a na nej žobral muž. Rozvodová právnička odchádzala z pojednávania, akési dievča malo namierené do parku za mostom. Právnička mala okolo štyridsať. Pomáhala ľudí oddeliť, pritom o láske nevedela nič. Žila sama. Krásnu tvár jej opaľovalo jarné slnko a ani nevnímala, že prešla popri chlapcovi. Keď jej oči rozoznali v diaľke kľačiaceho muža, v hlave sa jej vygúľal celý štós papierov, prečo takýchto darmožráčov nepodporovať, ďalej mu nevenovala pozornosť.

Karolína kráčala cez mesto do parku, v ktorom nikdy nebola, hoci tu už roky žije. Prišlo jej to hlúpe, a tak si vybrala práve túto stredu. V diaľke zbadala muža kľačiaceho na kocke kartónu a vysypala mu všetky drobné.

–,,Chlapče, prečo si v zlej finančnej situácii?“, spýtala sa s láskou v očiach. On mal oči upreté do zeme, no po jej slovách jej venoval dlhý pohľad. Strasti, ťažkosti, túžiaci po pochopení. Ona sa nepýtala ďalej, silno mu stisla rameno a odkráčala.

Tešilo ho to.

Karolína sa ešte pár minút modlila za chlapca, až mu peniaze pomôžu k dobrému, keď v tom obiehala starého muža s rukami za chrbtom. Vášnivo sa díval na vodu, ako malé dieťa na matkine dlane. V tej istej chvíli nad ňou po moste prechádzalo auto s dvoma mladými ľuďmi. Ľúbili sa už roky, no vyzerali, akoby prežívali prvý týždeň zaľúbenia. S pochopením sa zhovárali a bola v tom radosť. Iní ľudia im lásku závideli, lebo nevedeli, že takej istej sú schopní aj oni.

No a jednoducho sa to stalo. Už píšem ako Coelho, ale ten most ozaj spadol a oni tam ozaj zomreli.

Boh nás všetkých berie rovnako, v očiach Boha nemá väčšiu hodnotu vzdelaný právnik pred žobrákom. V jednej chvíli tu proste končíme a nemá zmysel o tom špekulovať. Nemá zmysel špekulovať o tom, kto je smrti hoden a kto bol tak výnimočný, že si nezaslúžil umrieť. Ak nám zomiera niekto blízky neberme to ako trest Boží. Seba ľutujeme a iným by sme to azda dopriali? Prečo ja? Prečo nie iné matky, iné deti? Akí sme pochabí rozhodovať, komu a koľko utrpenia. So všetkým nešťastím dovoľme si prijať raz toľko radosti z toho, že Boh v nás natoľko verí, že skúšku prekonáme, inak by nám ju nebol dal.

Boh je veľmi dobrý a uvedomujme si to, aj keď sa nám nebude diať iba to najlepšie. Vyberá nám také skúšky, na ktorých rastieme. On vie, čo potrebujeme. Preto sa dejú ťažké veci; a v tom spočíva všemohúcnosť Boha.

 

-,,Sestro, nelžete. Není tak pravda, že nevíme dne ani minuty. Věřte starému muži.“

A tak prežil iba starý muž, ale o dva dni zomrel. Neviem, či na následky, na starobu, alebo jednoducho preto, že už si z tohto sveta zobral všetko, čo mohol.

Netrápme sa cudzou smrťou a vlastnou smrteľnosťou, pomodlime sa dnes za život niekoho iného. Všímajme si svet zvonku. Nebuďme pasívni k životu, k druhým. Buďme naplnení nepretržite, obdivujme sa. Pomáhajme si, žime skutočne,

aby sme neumierali v tieni. Aby sme neumreli za zády Kristu.