Denník N

Život rovná sa presný súčet náhod.

Boxer. Schválny dvojzmysel. Viem, nie je to vtipné, no kto by odolal?
Boxer. Schválny dvojzmysel. Viem, nie je to vtipné, no kto by odolal?

Definícia podľa Miroslava Zikmunda. O tom, ako ma sled náhod vedie k boxu.

Box patrí k najstarším športom na svete, aj keď v čase jeho vzniku to bola životná nutnosť. Disciplína, ktorej znalosť zachraňovala holé životy otrokov a Hry o život, ako ich poznáme dnes z filmu, vyznievajú v pomere pravdepodobnosti úmrtia ako čajíček pre batoľatá. Nebezpečnosť a surovosť pästných súbojov skultúrnili asi najviac Angličania, zaviedli používanie rukavíc, základné pravidlá a ohraničený priestor pre zápasy. Inšpiráciou im bol šerm, keďže box považovali za súboj cti, bez použitia zbraní. Jedinou zbraňou boli päste. Šerm rukami. V 19.storočí šľachta zaviedla jednotlivé kolá a jedno minútové prestávky medzi nimi. Bojovalo sa dovtedy, kým súperi dokázali stáť na nohách a historicky najdlhší zápas mal neuveriteľných 106 kôl. Vo svetle dnešných podmienok sa 13 kôl pre profesionálov zdajú ako čajíček pre dojčatá, obzvlášť, keď vidíte oboch bojovníkov v závere zápasu na pokraji fyzických i psychických síl. V začiatkoch minulého storočia zápasy vyzerali o mnoho divokejšie ako dnes. Šampióni si často určovali pravidlá boja sami a veľakrát rozhodovala skôr fyzická zdatnosť. Boxovalo sa s tvrdými bandážami a o váhe rukavíc nikto nediskutoval. Dnes je nielen box podstatne civilizovanejší, úhľadnejší, atraktívnejší. Kultivácia spôsobila nielen vzostup tohto bojového umenia, ale dala mu punc kvality. Obdobia najväčšej slávy a popularity tohto športu medzi širokými masami siahajú do obdobia pred svetovými vojnami. S každou jednou vojnou sa bojová nálada strácala a samotný súboj strácal v širšom kontexte prirodzene na význame. Nedá sa však zabudnúť na rok 1936. Vtedy sa do ringu postavil Nemec Max Schmeling proti čiernemu Američanovi Joevi Luisovi. Triumf slávila Ríša a mal to byť dôkaz nadradenosti bielej rasy. Schmeling to tak však nebral a vraj Hitlerovi a Goebbelsovi pred zápasom povedal: „Pane, porazím len súpera, nie farbu pleti. Nech je trebárs modrý alebo fialový.“ O dva roky v odvete vyhral Luis a Schmeling bol rázom zatratený samotným vodcom. Príklad nevhodnej politickej angažovanosti v športe.

Prvé „naozajstné“ stretnutie s boxom u mňa prebehlo vďaka Quentinovi Taratntinovi a Bruceovi Willisovi. V Pulp Fiction Butch prehrá naschvál zápas a všetko dianie potom, má príchuť nie úplne úsmevnej historky z podsvetia. Srdce boxera a zmysel pre česť zachránilo zadok Marsellusovi Wallacovi a prinieslo spravodlivosť zadku deviantného policajta Zeda. Hláška „Zed’s dead baby, Zed’s Dead…“ za zvuku štartujúceho Zedovho choppera zľudovela naprieč generáciami a symbolizuje víťazstvo. Aj napriek pýche, ktorá sa s každým boxerom pohráva. Opäť sa mi vynára nezabudnuteľná scéna Butcha a neviditeľného Marsellusa. A nielen teraz. Slová mafiánskeho bosa mám na pamäti zakaždým, keď mi dochádza trpezlivosť a aj napriek tomu, že som žena a mám byť zosobnením nehy a pochopenia a mám sto chutí použiť jasnú a zrozumiteľnú cestu direktu alebo aspoň facky. Nedá mi nevložiť link pre zopakovanie. Na pozadí majstrovsky vybranej hudby sa zhruba v druhej minúte a dvadsiatej sekunde dozvedáme : „Fuck pride. Pride only hurts. It never helps.“ Nevadí, že český a slovenský preklad ignoruje vulgarizmy, posolstvo je každému jasné. Hrdosť nie je pýcha. Hrdosť bojovníka v ringu má mať predovšetkým animálny význam, ktorý motivuje k víťazstvu.

S plynúcim časom a počtom prečítaných kníh, som sa vďaka Charlesovi Bukowskému a Ernestovi Hemingwayovi dozvedela o boxe viac. Ernest bol precízne edukačný, Charles jednoducho nihilistický. Nie vždy som im rozumela. Vždy som však z ich textov vycítila veľký rešpekt a obdiv voči každému, kto sa odváži do ringu vstúpiť. V ringu sa už nebojuje o život, ale o prestíž muža. Schopnosť pobiť sa o titul najlepšieho bitkára.  Čestne, strategicky, vytrvalo, výbušne. Vo svete veľkých spisovateľov dostal box aj príchuť romantiky a vzrušujúceho hazardu. Krátko k vzrušeniu.

Celý koncept neohrozeného, čestného a ušľachtilého bojovníka narušil obraz Brada Pitta a Edwarda Nortona vo Fight Club. Páni herci hrali parádne. Ako o život. Tento film a prvé osobné sklamania v mužoch viedli v mojom mladom dospievajúcom mozočku k nelichotivým úvahám o zbytočnosti mužov vo všeobecnosti. Moja prítomnosť pri krčmovej bitke síce skončila bez fyzického zranenia, no na duši zanechala odpor. Vzrušenie, ktoré som mala možnosť vidieť z blízka počas bitky sa mi zdalo neprimerané, primitívne, ba až šialené. Aktéri sa počas nej dostali do tranzu a miestami som mala dojem, že keby som sa na jedného z nich čo i len odvážnejšie pozrela, obsiahnem. Vo vzduchu vtedy visela hmatateľná hrozba bolestnej skúsenosti, o ktorú nikto normálny stáť nemôže. V hlave som mala len filmový obraz bláznivého Edwarda, ktorý podľahol vlastným preludom a úplne zbytočne ohrozil seba a ostatných. Šialenstvo v očiach chorého človeka vedúce k nepochopiteľným akciám mimo rámec zákona a k vytvoreniu, v podstate chorého,  spolku bitkárov. Naplnenie túžby alebo iba prejav psychickej poruchy?

Opomeňme fakt, že v tom čase ukončil svoju vládu nad Slovenskom bývalý boxer a čo jeho vláda v skutočnosti pre Slovensko znamenala. Box bol u mňa aj tak v nemilosti a nepomáhali ani otcove intervencie. Spomínam na akýsi zápas, ktorý sme náhodou spoločne pozerali. Pokúšal sa vysvetľovať, ozrejmovať  a obhajovať. Nemal šancu. Nebola som schopná pochopiť, prijať a spracovať jeho životné zistenia a pravdy. So smiechom nado mnou mávol rukou a spokojne prijal moju ženskú neschopnosť, pochopiť určitý aspekt mužského sveta. Samozrejme, že som videla Rockyho a všetky tie bojové filmy, kde sa hralo o život až na druhom mieste. Patetickosť bojovej cti mi bola skôr na smiech. Každý kamarát, ktorý sa amatérsky venoval akémukoľvek bojovému športu, hovoril prevažne o obrane a všetci mali plnú hubu cti a odvahy. Cynik vo mne im prirodzene neveril. Každý, kto sa snažil o nácvik bojových zručností, mi pripadal ako zakomplexovaný jedinec túžiaci urobiť dojem na ženu. Zdalo sa mi to kontraproduktívne. Mňa to odpudzovalo a nedokázala som nájsť jedinú ženu v mojom okolí, ktorej by sa to páčilo. Predsa len, ženy život tvoria a chránia, muži svojou agresivitou spôsobujú boje, vojny a smrť. Intelektuálne som box odsúdila aj napriek Hemingwayovi a Tarantinovi.

Ťažko povedať, kedy došlo k zlomu. Pár mesiacov som navštevovala hodiny Kick Aerobicku, „atraktívne“ skríženie aerobicku a kickboxu. Smiešne kopy a údery do luftu ma však prekvapivo bavili. Prvý krát som si udrela do tlapy a fakt sa mi to páčilo. Som „Baba – pomník“ ako hovoril môj otec a Veronika na druhej strane tlapy by vám o tom vedela porozprávať. Dodatočne, ešte raz. Prepáč, Veru. Niekedy vtedy alebo potom vstúpil do hry Tom Hardy a jeho film Warrior. Tom Hardy je špeciálny herec. Radím ho do kategórie Hrušinský, Werich, Freeman. Rozpráva akoby mal rečovú vadu, mierne retardovane s výrazom majstra svetla a priľahlých dedín. Jeho postavy v sebe často nosia druh ťažko špecifikovateľnej rezistencie. Predstavuje prirodzeného bojovníka, neposedného nezbedníka, ktorý bitky vyhráva náhodou v ľahkom tréningovom tempe. Vo filme hrá Tommyho! Check it out. „You wanna be a hero?“

Aj vy ste zhíkli, keď prehodil Mad Doga ponad seba? Ja zhíknem vždy a pritom viem, že to príde. Áno, film je natočený profesorsky a áno, stavia na overenej schéme outsidera, ktorý potrebuje z nejakého vážneho dôvodu vyhrať. Kto ešte nevidel, nebudem spoilovať, no Mad Dog dostal v oficiálnom ringu rýchlu a brutálnu nakladačku. Pozrite si to celé, aj s bratovražedným zápasom, v ktorom pukajú kosti a šľachy, zúri sa, blázni sa, ignoruje sa prehra, bojuje sa jednou rukou a vy máte nekonečne vážny pocit bolesti. Nielen fyzickej. Adrenalín potláča bolesť, preto ženy dokážu porodiť vo veľkých bolestiach a hovoriť o transcendentnom zážitku, preto muži dokážu bojovať s animálnou silou deformovanou tvárou a hovoriť o cti a áno, v oboch prípadoch sa smie beztrestne plakať, kričať či nadávať. Pri filme som si aj poplakala, no hlavne pochopila veľa súvislostí. Ako to medzi nami chodí a ako si všetci bojujeme na vlastnom piesočku svoje vlastné boje podfarbené podobnými pohnútkami. Obvykle tými najvznešenejšími. Love of all kinds.

Odvtedy uplynulo už pár rokov a box mi nie raz skrížil cestu. Väčšinou vo forme športových správ. Suché informácie o tom, kto s kým, kedy a ako. Kličko medzi tým bojoval na Ukrajine s úplne inými súpermi a mimo ringu. Doteraz neviem, či vyhral alebo bude jeho osud nasledovať nášho Mečiara. Ondřej Pála, profi boxer od susedov a majster Európy z Berlína 2012 tvrdí, že box je o psychike a Vladimír Kličko ju má maximálne zvládnutú, čo ho robí najlepším v ringu. Neviem to posúdiť, no verím a prajem Kličkovi, aby to vedel využiť aj v politike. Ale späť k mojej ceste, ktorú pre krátkosť popíšem dosť povrchne a skratkovito.

Reprezentantka Miška mi o tom, že chodieva na box, aby sa vybúrila, povedala len tak medzi rečou. Dala mi aj vizitku osobného trénera s tým, že keď budem chcieť, mám sa mu ozvať.  Asi polroka som mala vizitku na očiach a zvažovala telefonát. Ubehli dva roky, kým som za ním osobne zašla, keďže som vizitku zapotrošila. Predchádzali tomu dve zásadné udalosti. Silná frustrácia z práce a ako inak, filmy.

V ten pondelok som mala pocit, že niekoho „zabijem“ a ak nie hneď „zabijem“, tak aspoň ručne stručne usmerním. Vrcholom bola pacientka, ktorá sa ma opýtala, pod akým názvom môže zohnať Algifen na Cypre. V ten moment do seba všetko zaklaplo. Ako slušne vychovaná slečna som jej odpovedala ako najlepšie viem, no v skrytu duše som jej dala facku na prebratie. Moja odpoveď bola neuspokojivá, vyslovila presvedčenie, že ako odborníčka na lieky by som to mala vedieť, ak nie hneď, tak aspoň po nejakom čase aktívneho hľadania a uspokojilo ju až to, že neovládam cyperský jazyk. To jediné jej dávalo zmysel a pochopila. Neodpustila si však uštipačný komentár, že som sa pri tom vysvetľovaní mohla usmievať, pretože ona predsa nemôže vedieť, že nemám prístup k cyperskému slovníku. V mojich predstavách som si navliekla boxerské rukavice a bezostyšne ju s úsmevom zmlátila. V skutočnosti som sa umelo usmiala a ponúkla jej svoju pomoc pri riešení nejakého ďalšieho problému. Deň na to som videla film Trumbo. Komunisticky zmýšľajúci scenárista hollywoodských filmov z povojnového obdobia sa dostal kvôli svojmu politickému presvedčeniu na čiernu listinu. Film pojednáva o ňom a jeho živote. Kľúčová bola jeho frustrovaná dcéra, ktorá sa sťažovala svojej mame, že si na ňu neurobí čas ani na narodeniny. Matka ju vzala do pivnice, sklopila boxovaciu hrušku, podala jej rukavice a povedala : „Skús, možno ti to pomôže tiež.“ Hneď na druhý deň som Tomáša vyhľadala a dohodla sa s ním na boxovacích sessions.

Vždy som tvrdila, že v živote si ma všetko našlo vtedy, keď som to najviac potrebovala. Ľudia, knihy, hudba, filmy, príležitosti, problémy. Všetko sa mi to vždy javilo ako náhody. Neskôr som zistila, že je to sled udalostí, ktoré ma ovplyvňujú a je zrejmé, že to nie je náhoda. Že to tak je a má to nejaký význam, pre mňa a moje okolie. Čím viac  znamenia vedúce moje kroky, ignorujem, tým intenzívnejšie sa mi do života implantujú. Pri včerajšom návrate z Bardejovského jarmoku som v rádiu počula o čudnom zápase, ktorý sa chystal dnes v noci. Technickým K.O. vyhral profesionál Mayweather. Včera večer som náhodou prepla na film The Cinderella man s Russellom Croweom a René Zellwegerovou, ktorý ma už raz stretol, ale v období, kedy bol box u mňa v nemilosti a teda, nemala som šancu ho prijať v celej svojej sile a kráse. Včera som ho dala síce v českom dabingu, no mal pre mňa jasné posolstvo. Nekráčam až tak úplne mimo svoj stred. Občas sa mi to tak ale zdá. Podobne ako Miroslavovi Zikmundovi, ktorý ma inšpiroval už veľakrát. Naposledy v dokumente Století Miroslava Zikmunda. Tiež bojoval. Nie v ringu s rukavicami, ale s osudom a s komunistami a sám so sebou. Asi ako každý. Veľký človek s noblesou a gráciou prvorepublikových čias, ktorých auru a silu tak postrádam vo svojom okolí dnes. Nedávno sme si pripomenuli okupáciu, blíži sa výročie SNP a verím, že vznikne veľa textov o tom, akí boli naši predkovia udatní a zároveň zbabelí. No spomeniem si na slová pána Zikmunda, ktorý až s odstupom časom poďakoval Husákovi za normalizáciu, pretože vďaka represiám mal čas na svoj archív a bez archivácie, by nikdy nenapísal knihy, nezorganizoval stretnutie širokej rozvetvenej rodiny a nezosmolil jej rodokmeň, nebol by sa zapojil do života dizidentov, nespoznal by Havla a Vaculíka a všetkých tých ľudí jeho srdcu blízkych a vôbec, jeho život by vyzeral inak. Krásny, citlivý dokument o storočí výnimočného Pána. Vrelé odporúčanie menej násilného charakteru.

A čo Vy? Boxujete reálne alebo len v hlave? A čo česť?  Budete jej mať raz dosť?

 

Teraz najčítanejšie