S Matúšom v labyrinte slov / O redigovaní

Veľmi dlho som nespala, ale prvú polovicu článku som zlepila už dávno, takže peklo príde až v tej druhej, ktorá je čerstvá. Čerstvá ako ja po prebdenej noci. Tu máš.

Existuje jeden internetový časopis, volá sa Platforma pre literatúru a výskum. Možno ho poznáte, možno ste si všimli, že na ich stránkach prebehla pred časom anketa s názvom Povolanie redaktor. Oslovili jedenásť osobností českej a slovenskej literárnej scény, pýtali sa na redaktorskú prácu včera a dnes, na kompetencie redaktora a niekoľko ďalších vecí.

Úmysel dobrý, výsledok zaujímavý, všetky časti ankety nájdete v archíve, tu.

Ja sa pozastavím nad odpoveďou Matúša Mikšíka, šéfredaktora časopisu Knižná revue. Z úvodu je zrejmé, že o úlohe redaktora Mikšík nejakú predstavu má:

Dôležitou zložkou redakčnej práce je pridŕžanie sa autorského idiolektu – redaktor by mal do textu preniknúť, osvojiť si ho a pri zásahoch by sa mal pohybovať iba v mantineloch toho, čo mu dovolí špecifická autorova poetika. Tú by redaktor nemal zásadne meniť (…).

S tým sa, pravda, nedá než súhlasiť. Akurát hneď nato Mikšík zabŕdne do úvah, kde redaktorove kompetencie končia, respektíve ako ďaleko môže zájsť, aby sa redakcia nezvrhla v spoluautorstvo, a zakončí prazvláštnou poznámkou:

Pekné by bolo povedať, že s textom obaja – autor i redaktor – stoja a padajú spoločne, skutočnosť je však taká, že ak je kniha dobre urobená, máme tendenciu pripísať výsledok autorovi, ak je kniha zlá, často hľadáme chybu nie v autorovi, ale v nedôslednej redakčnej práci. Alebo sa vám už stalo, že ste chytili do ruky knihu a povedali ste si: „Wow, tak toto je naozaj fantasticky zredigované!“?

Nepovedali. A prečo asi?

Povedzme, že si si doma natrel stenu, stačí nabielo, nič zložité, možno si to ani nerobil prvýkrát, ale zavoláš si pre istotu kamaráta, ktorý už videl veľa maliarov a veľa stien, či by sa na to nepozrel. Pozrie – a vidí šmuhy. Navrhne ti teda, ako to opraviť. Uznáš, že má pravdu, pustíš sa do toho. Stena je hotová. A teraz príde na návštevu sused. Čo si myslíš, že ti povie? Je možné, že by niekto príčetný zvolal: „Ó, to je super, kto ti to opravoval?“ Na tej stene predsa nemá byť vidieť, že do toho ešte niekto zasiahol. Ide o to, aby si na konci mal normálne natretú bielu stenu.

Škoda reči, nie? Veď on si to vysvetlil sám. Rešpektuješ autorovu poetiku. Pochopíš, že vo výsledku chcel čistú bielu, pomôžeš mu spraviť čistú bielu. Nebudeš mu strkať valček. Nebudeš mu to tam nasilu dekorovať. To by bolo spoluautorstvo.

Jedna anketová otázka podsúva možnosť, či by sa spolupráca autora a redaktora nedala prirovnať napríklad k spolupráci filmového režiséra a producenta. Nerozumiem, prečo po prirovnania utekať tak ďaleko, keď divadlo ponúka priliehavejšiu analógiu.

Režisér má svoju tvorivú predstavu, svoju koncepciu, a rozpracuje ju v inscenácii. Do práce sa dokonale ponorí, takže sa v nej svojím spôsobom stráca, niektoré veci už nedokáže objektívne posúdiť, nevšimne si.

A tak príde dramaturg, ktorý chápe umelecký zámer, ale zároveň má odstup, a upozorní režiséra, že aha, tu si sa stratil, tu ťa divák už možno nepochopí, toto bude preňho nejasné. Tu ti upadá tempo, divák sa bude nudiť. Táto postava nie je dostatočne prepracovaná, táto má zasa možno zbytočne dlhý monológ.

Nič mu pritom nenúti. To sú návrhy.

Dramaturgovi sa hovorí „druhé oči“. Pre redaktora to podľa mňa platí rovnako. Je prvým tvojím čitateľom, a to informovaným čitateľom; tvoja posledná šanca, než ideš s kožou na trh.

Dalo by sa hádam povedať, že v ideálnom prípade by mal byť každý schopný natrieť si svoju stenu svojpomocne tak, aby nebolo čo opravovať. Lenže to je výsada majstrov. A tí majstri už to majú vydreté. Debutanti potrebujú pomoc. My si debutantov pochovávame. Podieľam sa na tom, viem.

Mikšík hovorí:

S kolegom na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FiF UK Matejom Masarykom sa otázkou kompetencie knižného redaktora výdatne zaoberáme už dlhšie (zväčša v kombinácii s pivom), k ničomu zásadnému sme však ešte nedospeli. Snažiť sa určiť hranicu medzi redigovaním a spoluautorstvom sa potom javí ako bludný kruh.

Mikšík sa nám snaží nahovoriť, že redakčná práca je čosi ako jadrová fyzika a že sa kvôli tomu je treba veľakrát stretnúť a filozoficky to rozobrať, a na konci vlastne aj tak nevieš. Každé teoretizovanie má predsa kdesi hranice. Možno tam, kde začína prax?

Nechcela som do toho ťahať iných zúčastnených, ale pre porovnanie – Buzássy:

Redaktor by mal byť pre autora rovnocenným partnerom. Dvaja, ktorí si rozumejú. Redaktor by mal vedieť poradiť, zbadať chyby a navrhnúť lepší variant. Priniesť iný pohľad na text, čo je veľmi dôležité, ale pohľad zasvätený. Ako autor som mal šťastie na takých redaktorov. Nikto mi text neprerábal. Hoci existovali aj redaktori, ktorí bazírovali na maličkostiach. Čo už. Mali by byť veľkorysí. Pravda, keď redigujú text neskúseného prekladateľa, narobia sa, ale môžu byť aj vychovávateľmi nového talentu. Spoluautorom nie. Kto rediguje prácu mladého autora, môže knihu zachrániť, urobiť ju lepšou. Zlé sa vylepšiť nedá.

Vo všeobecnosti mám z toho dojem, že kým Mikšík si láme hlavu teoretizovaním, iný sa skrátka pustí do práce.

Pozri, kto to hovorí

Nerozumiem výberu respondentov v spomínanej ankete. Iste je to sčasti aj tým, že jednoducho nemám prehľad, tak či tak sa mohli spýtať ešte prinajmenšom Kaliho, ktorý sa predsa slovenskej literatúre venuje už celú večnosť a tiež vydal niekoľko nezredigovaných kníh.

Nemenej mi tam chýba nejaký zástupca Ikaru, kde vychádza značné množstvo domácej tvorby – a kde sa redakcia, pokiaľ viem, na rozdiel od situácie v mnohých menších vydavateľstvách ešte berie ako samozrejmá súčasť prípravy textu na vydanie.

Odtiaľto už je to práca človeka spánkovo deprivovaného. Koniec viac-menej mám, vraciam sa sem. V tomto stave prerábam a rozrýpavam článok o tom, že treba viac dbať na redakciu. Vodu káže, víno došlo.

Ak som kritizovala Mikšíka, mala som na mysli predovšetkým jeho redakčnú prácu – ak nejaká bola – na textoch 57 km od Taškentu Zusky Kepplovej, Analfabet Michala Havrana a Barbora, boch & katarzia Ivany Gibovej (ktorú mi sám poslal, za čo mu týmto ďakujem).

Knižná revue, ktorú Mikšík vedie, mi pripadá v pohode. Trebárs je Mikšík ako šéfredaktor dobrý. Zoženie ľudí a dobrý obsah, s redakciou mu niekto pomôže. Neviem. Mala som v rukách len dve či tri čísla.

Odtiaľto to už asi nikam nepovedie

Ani sa to nebude týkať redakcie. Súdny človek by to vyškrtol.

Asi o tretej ráno ma zobudila búrka. Nie tak filmovo: pomaly, romanticky, ale tak akosi odveko, že švihne blesk, rozdrapíš oči a v smrteľnej hrôze sa bežíš schovať hlbšie do jaskyne; hrmí ti v lebke, už nezaspíš.

A tak som sedela v kuchyni a rozmýšľala nad jedným bankomatom, Gibová má v tej svojej ostatnej próze takú krátku epizódu pri bankomate, aj takto, po pol roku, na ňu zavše ešte myslím, v texte mi pripadala vyslovene zbytočná. Zbytočného by sa tam iste dalo nájsť viac, táto epizóda len trochu viac vyčnieva.

Čítala som pred niekoľkými dňami Mukařovského esej o zámernom a nezámernom v umení, kde sa veľmi pekne a presvedčivo vysvetľuje – pardon, strašná vulgarizácia –, že pomaly, ako plynie čas, zámerné (teda časti, kde autor vedel, čo robí) absorbuje nezámerné (konkrétne nezámerne nezámerné; možno vedel, čo chce, ale nepodarilo sa mu). Nakoniec sa nám zdá zámerné všetko.

Zložité? Príklad.

Trebárs ten nedávno spomínaný Vámoš má v Odlomenej haluzi niekoľko úvahových pasáží. Aby netrčali, zväčša ich priklepne nejakej postave. Sú organicky začlenené: Život je ťažký, uvažoval Mišo. Ale je tu trebárs jedna kapitola, kde nás rozprávač spočiatku zoznamuje s prehistóriou jednej postavy, a zrazu preskáče od Makabejcov cez Spinozu k Buddhovi, rozvinie všeobecné úvahy o židovstve a o ľudskej náture, že úplne zabudneš, o čom bola reč, potom ešte nejaký akord Aeolovej harfy a nato:

No, jedno je isté: náš povestný Artúrko…

Takto sa po štvorstranovom filozofickom exkurze normálne usekne a nadviaže na tú dávno opustenú niť, vráti sa k príbehu.

A teraz – keby to urobil súčasný autor, možno si poviem, že hej, toto sa ti veľmi nepodarilo, lezie z toho konštrukt, malo sa to začleniť hladšie, to sa predsa nerobí, čosi začneš, do toho traktát, Aeolova harfa, a potom to prilepíš hentakým oslím mostíkom.

U Vámoša sa nepozastavím. Rovnako som sa pri Vámošovi príliš nezdržovala tou scénou, kde padajúci kaktus zabije psa, čo je dosť na zamyslenie – v príbehu síce často veselom, ale hádam nie až takto fraškovito.

Možno nemám pravdu – o to nejde – iba o to, že keby to aj boli chyby, prípadne sporné miesta, čas ich vyhladil. Zámerné absorbovalo nezámerné, z rán sú jazvy, a ani tie nie sú ako jazvy vnímané; text sa v čitateľovom vnímaní zacelil.

Tak?

Že povedzme polovica vecí, ktoré dnes autorom recenzent vyhodí na oči, nebude nikto o pár desiatok rokov vnímať ako chybné?

Neviem, či sme sa o tom nebavili s Kalim cestou zo Záhrebu, zdá sa mi, že už bola tma, Varga vyložený pred domom, keď Kali prehodil čosi o kompozícii Dostojevského románov. A pravda – my si povieme, že Zločin a trest je najprepracovanejší a že niektoré tie veci písal pre peniaze a do novín, tak ani nevedel, ako budú pokračovať; Fjodor ospravedlnený, môžeš si sadnúť, ďalej sa nad tým nepozastavujeme.

Často myslím na tú vetu z Vojny a mieru, kde Tolstoj píše, že slnko žiarilo na nebi ako veľká červená guľa, čo mi teda nikdy nepripadalo ako bohvieaký poetický postreh, ale zase klasikov milujeme bez ohľadu na také drobnosti, ináč som si to práve našla po rusky a je to Солнце представлялось большим багровым шаром, možno by mi to bolo pripadalo lepšie, keby sa miesto červenej hovorilo o karmínovej? Neviem. V každom prípade, funfact, ak toto niekomu ešte pripadá ako fun, v prvej a druhej časti Vojny a mieru sa slnce, nevyskloňované, podotknem, nachádza možno päťkrát, kým v tretej, zistila som takto, zrazu asi tridsaťkrát. Čo sa deje? Vôbec si to nepamätám. Neprichádza Napoleon? Neumiera knieža Andrej? Tolstoj ironik. Do skazy sveta – slnečné lúče. Kto by to do teba povedal.

No, jedno je isté. Vždy ma zamrzí, keď si v súvislosti s Tolstým spomeniem na to nešťastné slnko, lebo je to predsa ozaj drobnosť; a zároveň si hovorím – niekomu inému by som to možno neodpustila, niekoho by som povláčila, že jáááj ty lyrik.

Ešte sa dá v tejto súvislosti spomenúť Tomáš Straka, ktorý zjavne predbehol dobu a s predstihom najmenej trojgeneračným absorboval zámerné aj nezámerné do svojho hviezdoslavovsky – sťa vajko – celistvého sveta, keď práve tú pre mňa ešte príliš neorganicky začlenenú Gibovej epizódu s bankomatom vo svojej recenzii osobitne vyzdvihol ako prostriedok navrátenia sa do svojho centra.

Na náprotivnej strane v tom istom čísle Glosolálie, kde Straka za pomoci prirovnania k japonským žánrom legitimizuje Gibovej bankomat, mám poznačenú – a to je osud – vetu z Mikšíkovej poviedky Herci, s ktorou sa kedysi umiestnil v súťaži a dostal do zborníka:

Cesty boli prázdne ako moja duša, lampy svietili ako môj mozog.

To ale nepochybne myslí ironicky. Takže sa nesmejeme.

Trochu mám obavy, či teraz nebudím dojem, že niekam smerujem. Lebo nesmerujem.

Ten zborník som našla asi pred dvoma mesiacmi pohodený v jednej bratislavskej kaviarni, nevedela som, čo od radosti, ale nečítala som napokon hodinu vôbec nič, pri vedľajšom stole sedeli dvaja veľmi, veľmi mladí muži, Tolstoj by iste povedal chlapci, zhovárali sa prevažne o hudbe, o klasickej hudbe a potom chvíľu o filozofii a o literatúre, to som si zapísala hneď nad Mikšíka, jedno to mláďa totiž povedalo, že súčasnú slovenskú prózu nečíta, a druhé že číta, ale je to všetko „depresia, pseudoumenie, ľudia stratení sami v sebe“.

Jedným slovom: Gibová.

Ale aj ona zažívala, literárne, lepšie časy; len akosi všetci ideme dole vodou. Sme za zenitom. Príď, nová krv, a rozmetaj nás.

Teraz som vyšla na balkón (už je dávno ráno) a odniekiaľ z bytu naproti sa ozvalo plesknutie, ako taká svižná facka, nato ženský hlas, prekvapene a trochu spýtavo: „Áááu!?“ a nato mužský, úplne nevzrušene: „Pardon.“ Nusle v kocke. Život je príbeh. Napadlo mi, či svojím spôsobom nerobím to isté, niekoho tu z času na čas prefackám a potom sa z času na čas vecne ospravedlním, a prefackaný bezpochyby aj tak zväčša nechápe, za čo to bolo.

Trasú sa mi ruky, to tie kýble čierneho čaju. Ľahnem si? Počítač je na stole. Ak si ľahnem, nedočiahnem. Nejaká strata?

Dovoľujem si tento absurdný článok, pretože sa neberiem vážne a pretože sa v poslednom čase cítim ako pacient, a pacient má určité privilégiá, ktoré by sme zdravému nepriznali.

K tomu Mukařovskému som sa dostala tak, že som sa snažila zistiť, čo dofaka sa myslí tým, keď niekto o nejakom literárnom diele povie, že je autentické. To slovo ma prenasleduje. – Môže človek, ktorý nespí, povedať, že ho niečo prenasleduje ako nočná mora? – Mukařovský nadchol, ale viac ma, prostú, asi osvietil slovník. Čo to znamená, autentický? Hodnoverný, pôvodný, pravý. Založený na skutočnosti, zodpovedajúci skutočnosti, pravde. Taký prívlastok mi potom predsa o diele absolútne nič zmysluplné nepovie, či? Literatúra je štylizácia. Asi som si odpovedala. Neodpovedala – nechajme to.

Zaujímavé je, že keď som teraz hľadala toho Tomáša Straku, našla som v jeho recenzii slovo autentický hneď niekoľkokrát, a to v rôznych spojeniach, napríklad „vlastná autentická identita“.

Teraz nerýpem – Straka to slovo napodiv nepoužíva v tom kontexte, kde ma to rozhadzuje.

Iba som sa pozastavila nad tým, ako pekne mi tu všetko jedno s druhým súvisí.

A to navyše zajtra odchádzam do Záhrebu.

Určite tam bude nejaký bankomat.

Trčať z textu do ulice.

„Pardon.“

Cesta z labyrintu

vedie do iného labyrintu, pretože sú to spojené nádoby. Mikšík v zahraničnom časopise:

Troufale předpokládám, že kvalita literatury reprezentovaná nejlepšími díly a šířka, rozmanitost a celková kultivovanost čtenářstva jsou stále ještě spojené nádoby (pokud je tedy někdo nepozorovaně nerozbil). V krátkosti — pokud nemáme pořádného (múzického, jak by řekl Stanislav Rakús) čtenáře, nebudeme mít ani pořádnou literaturu. 

Vážne? Alebo zase irónia?

Nechcem stále fakovať, snažím sa byť dobrá, vyberať si pekné knižky. Ťažko sa mi hľadá. Mikšík je pre mňa ten člen zboru, ktorý nespieva – iba otvára ústa. Začni redigovať. Potom my začneme byť múzickí.

Jeden blízky známy mi nedávno povedal, že ak si pripadám najmúdrejšia v miestnosti, potom som v zlej miestnosti. Nemôžem sa tej myšlienky zbaviť – sama v dvojizbovom byte. It’s a trap.

Týmto – nevídali – na dnes asi pomaly končím. Čo bude nabudúce, neviem. Niečo milé a o polovicu kratšie.

Po búrke ticho, je noc – už sa zasa všetci majú radi.

Dočasu.