Pravda o povstaní

Po rokoch som si opäť prečítal hodnotiace dielo k povstaniu s názvom Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní, ktoré napísal vtedajší člen vedenia povstania Gustáv Husák. Vyšlo v roku 1964, teda na jeho 20. výročie.

Zaujali ma na ňom dve veci. Po prvé, pohľad na toto obdobie slovenských dejín  v spoločnosti sa stále podobá hodnoteniu tohto komunistického predstaviteľa. Po druhé, slovník, ktorý v tomto diele používa je rozšírený dodnes.

Je to tak v poriadku? Pre mnohých áno, veď práve G. Husák zohrával v povstaní dôležitú úlohu v príprave i priebehu povstania. Bol jeden z čelných predstaviteľov Slovenskej národnej rady so sídlom v Banskej Bystrici. Takže bol priamo vo víre vtedajších udalostí. Tak prečo ho nebrať vážne?

Problémom je, že G. Husák bol zároveň vrcholným predstaviteľom Komunistickej strany Slovenska, významne sa podieľal na prevrate v roku 1948 vedúceho ku komunistickej totalite. O dve desaťročia neskôr, v roku 1969, mal najvýznamnejšiu zásluhu na zastavení Pražskej jari a nastolení normalizácie sovietskeho typu.

Možno jeho dielo považovať za objektívne? Mnohí tvrdia, že áno, alebo aspoň niektoré fakty z neho áno. Keď si odmyslíme jeho mystifikovanie komunistickej strany, bez ktorej sa pri prípravách ozbrojeného odporu proti Nemecku a bratislavskej vláde na čele s prezidentom Jozefom Tisom ani lístok nepohol, potom z neho možno dodnes čerpať.

Viacerí pamätníci a neskôr i historici prichytili G. Husáka pri klamstvách alebo zamlčovaní niektorých skutočností.

Napríklad G. Husák uznával nutnosť pred povstaním rokovať aj s umiernenými zástupcami vládnej ľudovej strany a jeho kolega Ladislav  Novomeský tak mal konať, avšak s nulovým výsledkom. L. Novomeský povestný svojou úprimnosťou toto neskôr vyvrátil.

Prečo G. Husák toto vo svojom diele spomína? Lebo hlavný predstaviteľ českých komunistov v Moskve a budúca hlava v štáte ovládanom komunistami Klement Gottwald mu po porážke povstania vytýkal, že do akcie nezapojil slovenských katolíkov, a preto nebola napokon víťazná.

G. Husák sa v diele postavil do pozície kľúčového lídra povstania. No neopisuje, ako sa po rozpŕchnutí povstaleckých vojsk z Banskej Bystrice na konci októbra 1944 nepobral do hôr ako mnohí ďalší, aby bojoval proti fašistom, ale ukrýval sa kade-tade a v skrýšach vyčkával na príchod Červenej armády.

Preto treba brať všetky opisy a terminológiu používanú v knihe G. Husákom s veľkou rezervou. Jeho odmietavý postoj k domácemu „klérofašistickému režimu“ nemožno brať úprimne, lebo sám z neho ťažil. Do povstania mal dobre platené miesto v špedičnej spoločnosti a býval v bratislavskej vile najatej od spisovateľa Jozefa G. Tajovského.

G. Husák sa v kaviarňach stretával s exponentmi vtedajšieho režimu viedol salónne reči. Pracoval vo firme, kde sa používal pozdrav Heil Hitler. Uznával, že vtedajšia vláda väznila jeho spolustraníkov na Slovensku, aby ústretovo neumožnila odviesť ich nemeckým Gestapom do pretoktorátneho Brna. A mnohí sa nemali zle, napríklad jeden z kľúčových komunistov Viliam Široký pracoval ako väzeň na krajskom súde v Bratislave.

G. Husák bol ambiciózny a možno aj presvedčený komunista, ktorému však v prvom rade išlo o moc. Tomu prispôsoboval všetko. Žiaľ, zdeformovaný pohľad v knihe Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní sa tomuto prístupu nevymyká.

O to smutnejšie je, že v povedomí našej spoločnosti stále pretrváva hodnotenie tohto obdobia slovenských dejín, ktorý má zdroj v dielach komunistov typu G. Husáka.

Napríklad v preceňovaní roly partizánov na priebehu povstania. A pritom na nepoukazovaní na to, že sami komunisti nazývali partizánov svojou armádou, teda akousi ozbrojenou straníckou zložkou. Po obnovení Československa skutočne využívali mnohých partizánov na presadzovanie svojich zámerov, ktoré viedli k prevratu a nastoleniu novej totality.

Nemožno všetkých partizánov hádzať do jedného vreca, bolo medzi nimi veľa zanietených a obetavých ľudí. No najlepší spôsob, ako takýchto oceniť, je hovoriť si pravdu. A o tú G. Husákovi išlo až v druhom rade.