Na záprahy svetielkujúcich saní im už vo výhľade plac neostal
Atmosféra starostí
„Menej by sme sa strachovali, ak by sme viacej ďakovali.“
Na východe svietil oranžový pás naprieč celou tmavou oblohou, ku ktorej sme sa po kopcoch približovali. Farebná predzvesť slnka, vďaka ktorej každá okoloidúca kaluž žiarila na oranžovo, presne keď o ôsmej odbíjali zvony.
Aj každý 2. sob bol ešte zapojený do elektriny, ale obzor dievok na zadných sedadlách bol hypnotizovaný horizontom, a na záprahy svetielkujúcich saní im už vo výhľade plac neostal.
V skutočnosti sa mi pár hodín predtým do tohto jagavého rána vôbec nechcelo. Periny boli horúce a snívali sa mi všetky najkrajšie sny. Tie príliš krásne, čo prinášajú zúfalstvo, keď otvoríme oči.
Predvečer bol pritom veľkolepý akurát, lenže sny boli ešte neskutočnejšie, a tak ma teraz celkom zamestnala tragédia, že krásne nikdy nebude dokonalé, že krásne nikdy nestačí.
Ešte chvíľu sa smútok odporne zašíval do kostí…, a potom ma nepochopiteľne osvietilo.
Zrazu bolo za volantom svetla toľko, že rozplietlo celú dlhoročnú dilemu.
Zrazu bolo samozrejmé, že všetky krásne neaplikovateľné sny sa nám nezjavili v trpkom výsmechu. Zrazu som ich všetky videla nakopené s mašľami, ako inšpiráciu. Ako darčeky, dobré také aké sú, preto, že vôbec sú.
„Nikdy nemáme mať všetko“, pretože na rozdiel od predstavy všetkého, realitu všetkého by sme nedokázali spracovať. Aspoň zatiaľ určite.
Preto tie sny, ktoré netreba realizovať, môžeme nejak inak predostrieť, prečítať, zosožiť.
Niekedy sa trýznime neuskutočniteľnosťou snov viac, ako je vôbec adekvátne, lebo nevidíme tie ostatné možnosti. Lenže nevidíme, lebo horizont sme si už zaplnili, všetko konzumujúcim súžením.
Tak čo ak niektoré veci stačí snívať?
Ako minulé Vianoce v širokom kožuchu, na saniach, so zabahneným záprahom, ktorý už nie je,
alebo Vianoce budúce, v závejoch, a vo veselej zostave, ktorá neexistuje?
Ako knihu. A častejšie listovať v jej možnostiach, ako sa umárať jej ne-možnosťami.
Zrazu, v tom nečakane nadprirodzenom ráne, som cítila úplne nezastaviteľné princípy nenaplniteľných dní.
Ako keď čakáme iba na sobotu, ale určite nechceme, aby už prišla, lebo potom by bolo po nej.
Akoby sme vo všetky tie predimenzované priania mali dúfať, ale nie si ich stanoviť, lebo ten dnešný deň je možno ten najlepší a svojou snovou posadnutosťou z neho neprežijeme ani desatinu. Neprecítime, neuvidíme a nebudeme mať.
Keď budeme ďakovať viac, neostane nám v obzore priestor na zármutok z toho, čo sme ešte nedostali, lebo budeme úplne presiahnutí tým všetkým, čoho sa máme dnes dotknúť, čo máme uvidieť, vypočuť, ochutnať, ovoňať… neostane nám priestor ani na tieseň zo zajtraška, lebo sme ešte nestihli precítiť dnešok. So všetkým milým aj nemilým, trblietajúco intenzívnym.
A keď sa raz vážne odlhodláme, najprv ďakovať… len nebudeme vedieť za čo,
zbadáme každý fádny kúsok dneška, o ktorý by sme vlastne prísť nechceli.
O každú samozrejmosť, o dobré následky nepríjemného, o vlastné schopnosti, o ľudí, ktorí nám vadia, a svojou existenciou nám pritom dotvárajú bezpečie.
A atmosféra starostí sa upokojí a zostane tou, čo nás tak dobre pozná a úplne nám patrí. Obyčajne vzácnou.
Hromadiť vďačnosti, v každej prázdnej minúte, a v minúte zameniť deň za požehnaný. A obzor ho bude plný, a viac miesta v ňom neostane.
Foto logo: Mária Bruneau
