Denník N

Parazituje umenie na kauze Cervanová?

Policajt práve objavil ďalšiu obeť Jacka Rozparovača. Dobová ilustrácia približne z roku 1888. Zdroj – Wikimedia
Policajt práve objavil ďalšiu obeť Jacka Rozparovača. Dobová ilustrácia približne z roku 1888. Zdroj – Wikimedia

V reakcii na výčitky od internetových diskutérov k predošlému článku o kauze Cervanová.

„Nebudem vyvodzovať závery o niečom, o čom nie som dostatočne informovaný.“ To je pointa predošlého blogočlánku ku kauze. Už vôbec si netrúfnem na kohokoľvek z kauzy ukázať prstom a povedať, že je vrah. Tú prácu prenechám polícii, súdom, lebo moja práca v živote je iná. (Áno, štúdium literatúry a filmov považujem za súčasť svojej životnej práce.)

Len tak mimochodom: Slovensko je „kresťanská krajina“ a jeden z hlavných biblických/novozákonných motívov je hľadieť hlavne na svoje vlastné previnenia, snažiť sa hlavne seba samého zlepšovať – a nie útočiť na iných ľudí a im vyhadzovať na oči ich nedostatky či dokonca ťažké hriechy. Tým nehovorím, že sa dostatočne preukázané či neodškriepiteľné previnenia iných ľudí majú prechádzať mlčaním či zostať nepotrestané. Hovorím len, že osobne nemám dostatok informácií k tomuto konkrétnemu zamotanému prípadu, aby som vyniesol ortieľ nad vinníkmi. Vynášanie ortieľov prenechávam súdu, prípadne tým internetovým diskutérom, ktorí vždy vo všetkom majú ihneď jasno a neomylne dokážu ukázať prstom na vinníka.

Či sa to niekomu páči, či nie, tento prípad sa skutočne javí zamotaný človeku ako mne, ktorý je o prípade informovaný len povrchne – a to určite platí pre väčšinu Slovákov, ktorí skrátka nemajú čas, záujem či schopnosti oboznámiť sa s prípadom tak, ako treba: čiže so všetkými argumentmi a protiargumentmi z obidvoch strán, vo všetkých ich podrobnostiach.

Prosím rešpektovať, že nie všetci sa o tento prípad zaujímame až do tejto detailnej miery. A keďže sa o prípad nezaujímame až do takej detailnej miery, jediné morálne (!) stanovisko sa mi potom zdá byť to, že sa nepridávam ani na stranu „Oni sú vinní!“, ani na stranu „Oni sú nevinní!“. Práve preto, že nie som dostatočne informovaný, môžem len skonštatovať, že netuším, ako sa to celé stalo. Ak sa niektorým diskutérom zdá, že práve toto – že sa automaticky nepridávam na stranu oficiálnej verzie (ale ani na druhú stranu!) – je „nemorálny postoj“, čo sa dá robiť… Máme potom rozdielne predstavy o tom, čo je morálne.

Tretia strana v kauze Cervanová

V celej diskusii o kauze Cervanová mi veľmi chýba práve táto názorová „tretia strana“. Máme tu už veľa rokov mohutný zástup internetových diskutérov, ktorí na plné hrdlo kričia: „Nitrania sú vinní!“ A máme tu takisto už veľa rokov druhý mohutný zástup internetových diskutérov, ktorí na plné hrdlo kričia opak: „Nitrania sú nevinní!“ Chýba mi v diskusii tretia strana, ktorá by v súlade so sokratovským „Viem, že nič neviem“ zakričala: „Nebol som tam, nemám všetky informácie a ani nie som vyšetrovateľ, preto neviem s istotou povedať, či sú Nitrania vinní alebo nevinní!“ A ak v takejto závažnej veci neviem niečo povedať s istotou, radšej mlčím a nevyjadrím sa ani tak, ani tak. Aj to je dôvod, prečo som napísal predošlý článok – aby konečne dostala hlas aj „rozvážna tretia strana“.

Obavu, že „sokratovsky rozvážny“ hlas bude obvinený z „alibistického lavírovania“, zo snahy „hlavne si nikoho nepohnevať“, som vyjadril už vo svojom celkom úvodnom blogočlánku v Denníku N pred dva a pol rokom. Vtedajšie referendum polarizovalo slovenskú spoločnosť podobne, ako ju polarizuje kauza Cervanová. „Kto nie je s nami, je proti nám – je nemorálny!“ kričia urputní zástancovia z jedného aj z druhého názorového tábora. Opatrný, umiernený hlas sú vo svojom zápale „boja za správnu vec“ schopní ušliapať do zeme.

K tomu, či by bolo „férové“ v predošlom článku uviesť ešte to či ono k samotnej kriminálnej podstate prípadu: sme na internete, tieto dodatočné fakty je možné uviesť v čitateľských komentároch pod článkom, čo sa aj pod predošlým článkom stalo. Pričom každý čitateľ má možnosť napísať a zverejniť svoj vlastný článok, v ktorom uvedie všetky fakty, ktoré považuje za relevantné. V konečnom dôsledku teda na internete pred čitateľom nezostáva utajený žiadny dostupný fakt a každý čitateľ, ktorý má na to chuť a čas, má možnosť oboznámiť sa so všetkými dostupnými argumentmi aj protiargumentmi k prípadu v podaní obidvoch strán. Priamo v blogočlánku som uviedol – keďže sa samotnou kriminálnou podstatou prípadu nezaoberám – len tie fakty k prípadu, ktoré súviseli s argumentačnou líniou blogočlánku: teda s úvahou, ako sa má ku kauze Cervanová pri hodnotení umeleckých diel postaviť filmový či literárny kritik.

Zneužil Benigni holokaust?

Obviňovať umelcov (alebo kritikov hodnotiacich umelecké diela) z „parazitovania“ na tragickom prípade je príliš príkre. A články na internete zvyknú mať ilustračné fotky – je prekvapením, ak je k článku o kauze Cervanová priložená popri iných aj fotografia hlavnej postavy kauzy? K dnešnému článku som pripojil radšej ilustráciu tematizujúcu Jacka Rozparovača, no ak budeme dôslední, aj tu ide znova o „parazitovanie“ na tragickej udalosti. Vo svete sa však odohrávajú aj tragické udalosti, a keďže umenie odráža svet, tematizuje aj tragické udalosti. Nejde preto nevyhnutne o „parazitovanie“.

Žiaľ, tak to je: aj každá (nechválne) slávna tragická udalosť sa skôr či neskôr dočká umeleckého spracovania; tie najslávnejšie mnohých umeleckých spracovaní. Druhá svetová vojna bola doteraz najväčšou tragédiou ľudstva, ale koľko máme o nej filmov či kníh, dokonca aj komédií? Holokaust bol tragédiou, ale aký úžasný komediálny film o nej nakrútil Roberto Benigni (Život je krásny)! Aj obete Jacka Rozparovača nepochybne zahynuli tragickým spôsobom, ale koľko už bolo napísaných kníh a nakrútených filmov na tému Jacka Rozparovača?

Pozrel som si film Roberta Kirchhoffa Kauza Cervanová a samotný film sa mi páčil. Zároveň som ho však vnímal viac ako „umeleckú“ než ako „dokumentárnu“ výpoveď. Zdá sa mi nemožné zaujať stanovisko ku Kirchhoffovmu filmu (alebo k Brabcovmu a Zinnerovej filmu Bolero, ktorý si ešte len musím pozrieť) bez toho, aby sme si najskôr vyjasnili svoje stanovisko ku kauze Cervanová. A toto stanovisko je u mňa – z príčin rozobraných v dnešnom i predošlom článku – „neutrálne“, lebo len takéto stanovisko sa mi z mojej perspektívy zdá byť intelektuálne poctivé i morálne. Ak sa práve neutrálne stanovisko zdá niektorým diskutérom „nemorálne“ – žiaľ, musím tú výčitku stráviť.

Umenie je nezáväzné skicovanie

Je nevyhnutné, že umenie spracúva a bude spracúvať aj kauzu Cervanová. A to z obidvoch perspektív (prípadne aj z ďalších perspektív vrátane „tej tretej agnostickej“): Kirchhoffov film sugeruje, že oficiálni páchatelia sú nevinní, kým Brabcov a Zinnerovej film sugeruje, že sú vinní. V rámci umeleckého spracovania témy sú všetky perspektívy legitímne, lebo ani umelci – podobne ako umeleckí kritici – nie sú policajní vyšetrovatelia či sudcovia, aby dokázali vo veci získať istotu. Umelci sa riadia predovšetkým svojou intuíciou: na jej základe vytvoria umelecké dielo, ktoré podá „ich verziu udalosti“, sprostredkúva „ich videnie sveta“.

No nikde nie je záruka, že práve toto videnie sveta je „jediné správne“. Umenie ani nemá tú ambíciu, aby podávalo „jediné možné vysvetlenie“ javov vôkol nás. Každý umelec skôr podáva svoje vlastné, jedinečné videnie a my ako obecenstvo sa vďaka tomu môžeme zoznamovať s pohľadmi na svet a udalosti, ktoré sa v ňom odohrali, v podaní rôznych umelcov. Môžeme vzájomne porovnávať rozličné a neraz protichodné pohľady umelcov na svet a udalosti, ktoré sa stali.

Neraz umelec odporuje aj sám sebe! S odstupom desaťročí – alebo dokonca aj vo vnútri toho istého diela. Veď celý svet a náš život je plný protichodných javov. Ak teda umenie verne odráža svet a život, aj ono bude obsahovať veľa protichodných čŕt, aj ono bude plné paradoxov.

V tom všetkom je prínos umenia.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.