Denník N

Ženy v literatúre: Elena Ferrante tetralógiou rozdrvila ženskú dušu na prach

Neapolská sága Príbehom stratenej dcéry skončila. Už môžeme začať zbožňovať Elenu Ferrante?

 

Lina a Lenù (celými menami Raffaella Cerulová a Elena Grecová) sa v chudobnej štvrti Neapola na konci päťdesiatych rokov stanú priateľkami. Udeje sa tak viac-menej kvôli zvláštnej príťažlivosti a slabosti Eleny pre Lilu, ako ju volala len Elena. Prvú knihu autorka nazvala Geniálna priateľka, odvtedy touto slovnou hrou živí mysle autora. Príbeh o celoživotnom vzťahu medzi dvoma ženami, tak mystickom, podmienečne a nepodmienečne zviazanom, že občas pripomína divný druh monoteistického manželstva, rozdelila Ferrante do štyroch kníh.

Na začiatku zachytáva magickú cestu detí, ktoré sa v Neapole šesťdesiatych rokov zmietajú v podmienkach podľa toho, ako plytko majú rodičia do vrecka. V tých rokoch zásadná náhoda oddelila život Liny a Eleny. Elene sa podarilo vyštudovať, Lina, napriek svojmu pozoruhodnému mysleniu skončila len päť rokov základnej školy. Okolnosť, ktorá výrazne formuje zvyšok života oboch dievčat, slečien, neskôr žien, spôsobí celoživotnú obojstrannú potrebu jednej od druhej, závislosť, nevraživosť, až posadnutosť.

Väčšinu času má čitateľ pocit, že Lina a Elena vlastne vôbec nie sú priateľky: akoby im vzájomná prítomnosť spôsobovala muky, záhadná príťažlivosť ale spôsobí, že sa nikdy mentálne neodlúčia. Inokedy, naopak, najmä v časoch, keď sa im v rovnakom období narodí dieťa, keď sa spolu starajú o dcéry, nevieme oddeliť jednu od druhej; pôsobia ako jediná žena. Taká s prirodzene brilantným mozgom, taká, ktorá s vlastným sebazaprením vyštudovala, z chudoby preskočila niekoľko tried a vypracovala sa na uznávanú verejnú osobu, taká, čo nikdy nenasadla na vlak z ošumtelej, vulgárnej štvrte Neapola, taká, čo precestovala svet, taká, ktorá je z nepokoja vlastnej mysle labilná, ale aj životaschopná, ktorá pociťuje absolútnu stabilitu v tomto svete nech sa deje čokoľvek. Elena a Lina sú celkom určite dve fyzické osoby; nevieme, aká anomália to spôsobila, no nepopierateľne majú len jedinú, spoločnú dušu. Nič podobné ste v živote nečítali.

Tolstoj, Carver, Calvino, Kafka, muži, ujmú sa príbehu, akoby v ňom prebývalo čosi všeobecne platné, nútim sa nezbožňovať ich viac, ako ženy, myslím vtedy na Szymborsku. Ferrante napísala dielo, ktoré zobrazuje boľavosť ženského sveta; rozpačité dospievanie, trpkosť mužskej nadvlády, nepoddajné mysle, hľadajúce citovú kotvu. Sme všetko, čo Ferrante opísala, no tetralógia je viac, ako ženské čítanie. Ostatým bytostiam umožňuje detailný (keby nešlo o literatúru, až vulgárny) náhľad na nás, rozklad ženskej duše, a to v časoch slávy či poníženia. Ferrante nenadŕža ženám, povojnové Taliansko až po súčasnosť, hluk Neapola, útlak úžerníckej camorry, intelektuálny boj žien a mužov, stopu feminizmu, bohatstvo, chudobu, všetko využíva aby ešte hlbšie vyrozprávala históriu priateľstva.

Príbeh stratenej dcéry zachytáva dozrievanie a starobu. Lina a Elena už nie sú deťmi, ktorých život vyzerá ako náhoda, sú ženami a za svoje činy platia. Elena, spisovateľka, podnecuje v ženách nezávislosť, tento oheň zároveň hasí závislosťou na (aspoň) jednom mužovi, zbabelá priznať si, že chaos citového života napokon vnáša nepokoj všade.

Elena povymetá kúty sveta, Itálie, kuticu verejného úspechu, až napokon zametie aj na dne svojej ženskej hrdosti, aby sa opäť vrátila do štvrte medzi tých, ktorými síce neopovrhovala, no vždy sa chcela od nich odlíšiť. Detské vášne sa prelejú do dospelosti, navzdory vzdelaniu, navzdory odriekaniu. Ba čo viac, navzdory citovému úteku zo špiny, sa napokon všetko ešte viac zababre. Vzťahy vo štvrti pritom pripomínajú napäté vzťahy v rodine, niečo, čo pociťujeme, keď pozorujeme hocijaký ekosystém: každý chce svojim poriadkom nahnať systém do chaosu naokolo, karavána sa musí hýbať aj keď nič nefunguje. Zdá sa, že všetci dopadli ešte horšie, ako si vôbec zaslúžili. Ferrante o tom píše ľahko, ako by nebolo nič jednoduchšie, než opísať celoživotné pocity od slova do slova.

Čo robí v tom čase Lina? Geograficky sa celé roky nepohne z neapolskej štvrte. Psychologicky sedí na dne Eleninho vnútra, rozkazuje jej, zápasí s ňou, provokuje ju, no najmä je zdrojom najgeniálnejších Eleniných myšlienok. Medzi týmito ženami dochádza ku kontinuálnemu prelievaniu energie, parazitujú na sebe, spôsobujú si radosť, bolesť, vzájomne sa zachraňujú až do nekonečna.

Elena sa nikdy neoslobodí, ešte aj keď zostarne, bojí sa Lininej inteligencie. Až raz, keď v pokročilom veku napíše celý ich príbeh, Lina zrazu zmizne. Bola skutočná? Bola len Eleniným celoživotným zápasom?

Kto chce pochopiť ženy, nech začne tetralógoiu od Ferrante. Je to síce ďalej, ale zato horšia cesta.

Lenù a Lina sa do mňa vpili, už mi chýbajú; alebo tam stále sú a vždy boli? Cherchez la femme.

Teraz najčítanejšie