Denník N

O symboloch

O zatknutí košického výtvarníka Ľuboša Lorenza viete už pravdepodobne všetci. Našťastie už ho stihli prepustiť. Lorenz odstránil komunistické symboly kosáka a kladiva z pomníka obetiam 2. svetovej vojny v Košiciach. To mi pripomenulo text, ktorý som zverejnil pred siedmimi rokmi a zdá sa, že je stále aktuálny:

Ukážky smbolov
Ukážky smbolov

„Symboly si nedáme“ – tak skandovali neonacisti pochodujúc k soche Svätopluka na nádvorí Bratislavského hradu. Je pozoruhodné, že tým symbolom sa pre nich stal výtvor sochára, ktorý za predchádzajúceho režimu zo všetkých síl pracoval na dielach symbolizujúcich povstanie a odpor proti nacizmu.

Stačí sa však trochu zamyslieť a pozoruhodnosť tohto symbolického galimatiášu začne byť pozoruhodne logická. Prehnaná láska k symbolom je totiž to, čo majú všetky totality spoločné. Prečo by teda zdatný tvorca komunistických symbolov nemohol byť rovnako úspešným tvorcom symbolov, ktoré obľubujú neonacisti? Stačí obrátiť kabát, nič viac, pretože pod ním je stále ten istý poslušný služobník totality.

Čo je to vlastne ten symbol? Podľa slovníka, je to znak, ktorý splynul so svojím významom do vnútornej jednoty. To je však definícia vhodná len na prvé štádium života symbolu. Symboly totiž dokážu fungovať veľmi dlho, dlhšie ako význam, s ktorým pôvodne splývali. Symboly môžu fungovať aj bez významu, no ľudia im zvyčajne veľmi rýchlo prisúdia nový význam.

Zoberme si jeden z najbežnejších symbolov – kríž a skúsme si spomenúť, čo všetko symbolizoval alebo čo ešte symbolizuje. Najskôr bol kríž symbolom bolesti a utrpenia. Potom sa stal symbolom kresťanstva. Keď sa kresťanstvo stalo v Rímskej ríši štátnym náboženstvom, z kríža sa stal symbol jeho víťazstva nad pohanstvom. Pretože šírenie kresťanstva sa nezaobišlo bez istej dávky násilia, stal sa kríž opäť symbolom bolesti a utrpenia – pre tvrdohlavých pohanov. Vo feudálne rozdrobenej stredovekej Európe sa kríž stal symbolom vzdelanosti, ktorá našla azyl v kresťanských inštitúciách tej doby. Zároveň sa pre zjavný rozpor medzi hlásaným a praktikovaným spôsobom života stal kríž symbolom pokrytectva cirkevných hodnostárov.

A čo dnes? Povedal by som, že dnes je kríž (rovnako ako iné symboly) značkou vymedzujúcou dominanciu istej skupiny ľudí. Každá zmena režimu znamená búranie sôch symbolizujúcich starý režim a stavanie nových, premenúvanie ulíc alebo celých miest. Skupina ľudí, ktorá je pri moci sa vždy (akurát niekedy menej dôsledne) snaží likvidovať symboly ideových odporcov a šíriť vlastné symboly. Symboly sa stali značkami, ktoré hovoria: tento priestor patrí nám, tu rozhodujeme my.

Značkovania sa týkal aj minuloročný spor o tom, či povoliť alebo zakázať kríže visiace v školách. S krížom na stene nebudú žiaci o nič poslušnejší, nebudú sa viac učiť ani viac alebo vrúcnejšie modliť. Preto nielen kresťanom, ale aj ich odporcom by malo byť jedno, či tam ten kríž je alebo nie je. Ak im to nie je jedno, ak im na tom záleží, znamená to, že pristúpili na starú značkovaciu hru. Hru, ktorú hrajú neonacisti, keď čmárajú svastiku a iné zakázané symboly, kde ich len napadne. Hru, ktorá je staršia ako ľudstvo, pretože ju hrajú už aj zvieratá značkujúce svoje teritórium.

Symbol nie je len znak splývajúci so svojím významom do vnútornej jednoty. Symbol často presahuje svoj význam a niekedy ho úplne nahrádza. Bojujúc v symbolických vojnách na tej či onej strane zabúdame na významy, na podstatu, z ktorej symboly vznikli. To je to, čo som chcel dnes napísať. Howgh.

Teraz najčítanejšie

Peter Kupčík

Snažím sa na známe veci a fakty pozerať trochu inak. Nemusíte veriť tomu, čo píšem. Stačí keď o tom budete rozmýšľať.