Denník N

Likvidátor kosákov a kladív  Ľuboš Lorenz je predsa len vinný

Protestujúci aktivista nás vyrušil z nášho hodnotového bezváhového stavu, mnohí o Lorenzovi teraz  hovoria, a ešte viacerí sa obávajú, že s tým neprestane. 

Naštval vlastne všetkých,   ale nie urážaním dávnych komunistických symbolov. Tie si už nik necenil, ani nevšímal. Aktivista zasiahol iný náš bolestivý nerv –  porevolučné pokrytectvo.

………………………………………………………..

Po republike je symbolov bývalého režimu ako maku. Ako to?  Veď   bol zákonmi označený za práve taký zločinný, ako fašizmus. Tie zákony platia. Výtvarník a aktivista Lorenz sa dožaduje ich dodržiavania. Štát ho za to zatvára a sankcionuje. Ako je to možné, však ide o symboly, ktorých verejnú prezentáciu by mali orgány štátu zamedziť? A ešte jedno znepokojivé „prečo?“  : prečo proti symbolom totality nezasiahli už dávno demokraticky zmýšľajúci občania?

………………………………………………………

………………………………………………………

Zdroje tolerancie voči komunistickej totalite

Táto téma nás sprevádzala (a rozdeľovala) od prvých dní Novembra. Všetci uznávame, že ideologická a politická povaha komunistického a nacistického systému boli  rovnaké (tzn. totalitné). Očividne ale ostal rozdiel v stope, akú obe totality zanechali v nás, ktorým vládli. Dôvod je banálny : ten starší totalitný režim pôsobil  6 rokov, aj to vojnových. Jeho ideológia má síce v našej civilizácii nejeden temný korienok, ale nedá sa porovnať so šírkou podhubia komunistickej ideológie,  ktorá je malignou mutáciou  osvietenectva.  Komunistická ideológia tu nesmela byť  spochybňovaná nie  6, ale  vyše 40 rokov. Mala monopol a nesmela byť  nie len kritizovaná, ale  ani vylepšovaná (to sa  nazývalo revizionizmus)-  a to pod hrozbou väznenia a prenasledovania.

Tak fungoval ten  jedinečný a zvrhlý sociálny experiment, ktorého pokusnými myšami boli ľudia, my sami. Počas 40 rokov – a v národoch žijúcich  na východ od nás až dvojnásobok! –  sa rodili nové a nové ročníky, ktoré iný obraz sveta nesmeli spoznať. Strážené a zakázané bolo ešte aj sprostredkované poznanie cez časopisy, televíziu, rušený bol aj rozhlas…kontrolovaná bola neraz aj korešpodencia.

Nespomíname na to radi, ale bývalý režim robil za nás  dôležité rozhodnutia,  písal naše  osobné príbehy a založil hlboko v nás  naše životné stratégie, ktoré si nesieme životom, mnohí až do konca. Predovšetkým ide o postoj k vrchnosti : poslušnému, alebo pasívnemu postoju ku panujúcej moci nás učili od materskej škôlky, pomáhali ešte aj rodičia , veď svojim deťom predsa  „nechceli zle“.  Propaganda režimu nás vychovávala cez rozprávky, filmy, populárnu hudbu,  romány, televíziu…tisíce schôdzí, osláv, pochodov…vychovávali nás  v pionierskom tábore, pri svadbe aj  pohrebe.

Výchova smerovala ku de-individuácii (v prospech kolektivizmu) , ateizácii (v prospech tzv. vedeckého svetonázoru) a ku obnovovaniu rurálnych a poddanských stereotypov.

Práve za komunistickej nadvlády sa ukázalo, aké sú na Slovensku  ešte silné : vďaka nim ľud rýchlo pochopil nezmyselnosť vzdoru („nemožno šťať proti vetru“) , prípadných  kritikov  aj blízki varovali, že „kto druhému jamu kope…“ Ľudí s kritickým myslením sa nálepkovalo ako  rozvracačov  a kazisvetov („nehas čo ťa nepáli!“). Kto sa vzpieral systému úplatkov a protislužieb, ten „okrádal svoju rodinu“ ..atď, atď.  Celá výchova povojnových generácií smerovala k osvojeniu si pravého opaku toho, čo býva v slobodnom svete považované za zodpovedný občiansky postoj  : učili nás  ísť vrchnosti poruke, vždy cestou menšieho odporu. Otočili sme si slávne Masarykove heslo na „bát se a krást“ .  Po Novembri sme sa starých zvykov zriekli len verbálne,  aj dnes  mnohí občania v anonymných prieskumoch priznávajú, že ak by mali tú príležitosť, využili by verejnú funkciu na obohatenie. Z čias dublethinku nám ostal aj spôsob, akým si tvoríme  názor :  za žufanu sme si zvykli načrieť zo súdka s pravdou a rovnako plnú žufanu sme si dali z toho so lžou,  v presvedčení, že „pravda je vždy niekde uprostred“ . Stále to tak robíme, dôkazom čoho je naša dnešná zraniteľnosť v hybridnej vojne Ruskej federácie voči Západu.

……………………………………………………..

……………………………………………………..

Nielen že po Novembri nezmizli  symboly totality, nezmenilo sa veľa ani v sociálnych a kultúrnych stereotypoch.  Prečo ?

Za to, že sme sa nezačali od gruntu zbavovať stereotypov  z ér našej neslobody, nesú nemalú vinu predstavitelia zmeny, ktorí u nás tradične podporovali nevyhranený, pokrytecký postoj  k minulosti. Takí prevážili aj po roku 1989.  Ak by boli nové spoločenské a politické elity ukázali odvahu jednoznačne odmietnuť totalitnú minulosť, ľudia by sa odvážili tiež. Ale nové  elity sa objali a premiešali s totalitnými. Ak aj sľubovali iné a zastrájali sa, zostalo pri slovách.

Ale  ľudia sa dívali po Novembri veľmi pozorne :  nadišla spravodlivosť, alebo iba výmena pri korytách? Boli potrestaní vinníci? Platí medzi tými novými už konečne  „padni komu padni“ ? Alebo stále ešte  heslo papalášov, že „ruka ruku umýva“? Nastala už doba, kedy má každý právo na rovnakú šancu? …

Po krátkej revolučnej fáze sa na Slovensku založila štandardná politická prevádzka , v ktorej sa presadili najviac  tí, čo sa opreli o dovtedajších mocipánov. Pomohli si ich mocou, nadviazali na ich konexie aj praktiky. A keď nastal čas, naučili sa od nich zneužívať moc a rozkrádať štát. Politická scéna nových demokratov a bývalých komunistických  totalitárov sa čoraz viac prepájala a zbližovala, až pokým neboli (prinajmenej od čias druhej Dzurindovej vlády) na nerozoznanie. Víťazom vývoja boli mocenskí pragmatici a ich oligarchické pozadia, porazenými občania a tí nemnohí, čo ešte  na Slovensku pripomínajú pôvodné východiská a hodnoty. Ale takých je málo a sú viac menej na posmech.

A do tejto situácie zrazu udrel umelec – slon v porceláne. Nestrháva  iba symboly komunistickej totality, ale najmä  masku nášho vyrovnania sa s minulosťou.  Jeho vina netkvie v urážaní symbolov zaniknutej totalitnej veľmoci, ZSSR, ani symbolov  jej tunajšej agentúry, KSČ – Ľuboš Lorenz je vinný  urážaním nášho (falošného) sebaobrazu.

 

 

Teraz najčítanejšie

Ján Budaj

Venujem sa verejným otázkam. Vediem Zmenu zdola, demokratickú úniu, som poslancom NRSR.