Denník N

Širokému sa už rozpadá aj Plastika. Nestačila ani pomoc od štátu

Foto - TASR
Foto – TASR

V ostatných týždňoch dvíhajú ľuďom krvný tlak najmä snahy Váhostavu zbaviť sa svojich dlhov na úkor drobných stavebníkov. Rúca sa však aj ďalšia fabrika zo Širokého skupiny – Plastika. A to aj napriek tomu, že do jej záchrany zatiahli majitelia vo veľkom i štát.

Meno Juraja Širokého médiá už roky skloňujú ako mecenáša v pozadí politických strán. Odborníci varujú, že práve nadmerný vplyv oligarchov a peňazí na politiku prerastá do takzvaného „state capture“ (ovládnutia štátu). Ak mocné skupiny ovládnu štát, slúži nie občanom a verejnému záujmu, ale im.

Príbeh Plastiky ukazuje, že štát zachraňoval Širokého spoločnosť draho a nerozumne. Robil by tak i bez jeho kontaktov?


Veľkorysá pomoc štátu

V roku 2008 priklepol rezort hospodárstva Plastike takmer 5 miliónov eur ako nenávratný príspevok. Po pridaní ďalších 7 miliónov fabrika zmodernizovala svoje stroje. S nimi mohla ponúkať oveľa kvalitnejšie výrobky nielen stabevníctvu, kam smerovala väčšina jej výroby, ale aj automobilkám. Eurofondy z tohto programu mali podporovať inovácie a konkurencieschopnosť.

Za Slovenskú inovačnú a energetickú agentúru podpísal zmluvu jej generálny riaditeľ Ing. Martin Vavřinek (koncom deväťdesiatych rokov ten istý Vavřinek ale sedel v dozornej rade Finasistu, ktorý vlastní väčšinu akcií Plastiky). Spomínanú agentúru zriadilo a kontrolovalo ministerstvo hospodárstva. V čase podpisu zmluvy ho viedol Ľubomír Jahnátek – pred nástupom do pozície ministra prvej Ficovej vlády dlhoročný šéf Plastiky.

Pravidlá EÚ umožňovali poskytnúť eurofondy len vo výške 40% hodnoty inovácie. Zvyšok mala doložiť Plastika. Širokého tímu sa však podarilo získať pôžičku, a to od štátnej Eximbanky. Tá pritom poskytovala úvery len na vývoz či dovoz a krátkodobé úvery na základe rozhodnutia vlády. Eximbanka, totiž nie je komerčná banka, ale banka zriadená zákonom, ktorú dozoruje priamo ministerstvo financií. Nuž, nejako sa to podarilo a Plastika získala úver na projekt EU s 3,89 % úročením. Vykryla ním takmer celú časť projektu, ktorú mala spolufinancovať.


Časť ručenia za túto pôžičku tvoria akcie samotnej Plastiky. Eximbanka prijala túto zábezpeku, hoci je riskantná. V prípade neschopnosti firmy splácať úvery sú totiž jej akcie zvyčajne bezcenné. A skutočne, prešlo pár rokov a Plastika sa k tomu stavu priblížila.

„Slovenské“ riešenie kolapsu

Plastika sa na konci roka 2012 ocitla na pokraji kolapsu. Zjednodušene povedané, jej kondícia bola taká, že po prípadnom speňazení všetkého majetku by nedokázala vyplatiť svoje dlhy. Účtovníci tento stav označujú ako záporné vlastné imanie.

Plastika musela žonglovať s peniazmi, aby sa nestalo, že by si niektorí z jej dodávateľov, či veriteľov riešili včas nezaplatené podlžnosti návrhom na konkurz. Pre Plastiku by to bolo zničujúce – zmluva na eurofondy by padla a peniaze by musela vrátiť.
Napriek katastrofálnemu finančnému stavu sa v roku predsa len 2013 našla banka, ktorá bola ochotná Plastike požičať. Opäť banka ovládaná štátom – Slovenská rozvojová a záručná banka. Jej jediným vlastníkom je ministerstvo financií. Plastike banka požičala rovný milión s 4,62 % úrokom.
Ako perličku možno uviesť, že v tom istom roku jej poskytol pôžičku jej väčšinový akcionár Finasist s úrokom 5,3 %. V časoch, keď si firma viedla lepšie, sa jej na komerčnom trhu darilo požičiavať si peniaze za 7 % (od Privatbanky).

Rok 2013 dopadol pre Plastiku vyslovene strašne. Predlženosť firmy stúpla na 6,9 milióna eur. Bežne sa tento stav rieši buď konkurzom firmy alebo jej reštruktualizáciou – ako možno vidieť na príklade Váhostavu. Tieto riešenia veľmi často vedú k tomu, že dodávatelia, či iní veritelia dostanú len zlomok toho, čo im patrí. Vzhľadom na eurofondy však také riešenie neprichádzalo do úvahy.


Prijateľné ostalo teda len férové riešenie – navýšiť základné imanie. V podstate to znamená, že majitelia firmy siahnu do svojich peňaženiek a venujú firme peniaze. Majitelia Plastiky však navýšili základné imanie šikovnejšie. Väčšinový akcionár Finasist totiž Plastike už pred tým poskytol viacero pôžičiek v hodnote vyše 8 miliónov eur. Z účtovníctva je zrejmé, že hoci šlo o krátkodobé peniaze, tak firma produkujúca stratu nemala z čoho peniaze vrátiť.

Nastal kolobeh. Na splatenie pôžičky od Finasistu bolo potrebné získať ďalšiu pôžičku od Finasistu. Majiteľ Plastiky z nej nedokázal dostať svoje peniaze späť.
Kým by firma nezačala vykazovať zisk, prípadne kým by nezískala úvery od iných, dlh voči Finasistu bol prakticky nesplatiteľný. Nepríjemné bolo aj to, že v prípade krachu firmy sa vyrovnávajú dlhy voči majiteľom až ako posledné.


Podarilo sa však nájsť riešenie – Finasist navýšil základné imanie tak, že vložil do firmy svoje pohľadávky ako nepeňažný vklad. Získal tak v nej väčší podiel. Plastike síce na účte nepribudlo jediné euro, ale zrazu je účtovne vlastné imanie v poriadku. Firme ubudlo úverov, takže jej predĺženosť zmizla. Odpísaním zrejme nevymožiteľného dlhu sú čísla firmy výrazne lepšie.

Čierna diera na eurofondy

Firma čerpajúca eurofondy v programe „Konkurencieschopnosť a hospodársky rast“ sa potáca na hranici krachu. Na čo sa teda európske peniaze minuli?

Za eurofondové milióny nakúpila Plastika výrobné zariadenia. Projekt stále trvá a pár rokov ešte bude sledovať, ako sa investície prejavili v náraste výroby a predaja.

Aby úradníci vyhodnotili úspešnosť projektu, v projekte sa definujú „merateľné ukazovatele“. V prípade vyhodnocovania nárastu konkurenciaschopnosti a hospodárskeho rastu bolo prirodzené využiť účtovníctvo, ktoré presne popisuje ekonomický stav firmy. V ňom sa určili kľúčové položky a Plastika dodala „štartovacie“ čísla, aby sa dali sledovať dosiahnuté zmeny. Firma zároveň odhadla, ako sa jej bude dariť v okamihu ukončenia eurofondovej pomoci.

1. Nárast tržieb

Tržby sú peniaze, ktoré firma získa za predaj svojich výrobkov, služieb a za predaj tovaru v priebehu roka.

V projekte bol plán v roku 2010 dosiahnuť tržby 55 435 105,89 €.  Táto na cent presne naplánovaná suma sa objavila aj v dodatku č. 6 eurofondovej zmluvy, podpísanom v novembri 2011 – ale už ako hodnota tržieb sľúbená na rok 2011. Dnes vieme, že realitou v roku 2011 boli tržby 13,4 milióna a ďalej klesali.

plastika_graf_narast_trzieb

2. Nárast pridanej hodnoty

Pridaná hodnota je akýsi „hrubý zisk“, ktorý by firma dosiahla výrobou a obchodom, kebyže nemusela platiť zamestnancov.

V projekte plánovaná hodnota pre rok 2015 (dodatkom č. 6 presunutá na rok 2016 a dodatkom č. 8 na rok 2017): 12 041 658,37 €. Pridaná hodnota, ktorú Plastika vytvorila v roku 2013, pritom nepokrývala ani len úroky z bankových a nebankových pôžičiek.

plastika_graf_narast_pridana_hodnota_02

3. Novovytvorené pracovné miesta

Plastika sa v europrojekte zaviazala vytvoriť 25 nových miest. Dokonca aj rodovo rozlíšených – 15 pre mužov a 10 pre ženy. Plastika však od roku 2007 prepustila polovicu zamestnancov. Kvôli absurdnosti vykazovania tvorby nových pracovných miest sa z uvedeného nedá posúdiť, či Plastika skutočne 25 nových pracovných miest vytvorila a následne aj udržala.

plastika_graf_priemerny_pocet_zamestnancov

Na konci júna 2014 Plastika vykázala už len 180 zamestnancov.

Z Plastiky sa stalo Grécko

Plastika mala ku koncu roka 2013 záväzky takmer 27 milióna eur, čo je dva a pol násobok jej ročných tržieb. 2,8 milióna eur tvorili záväzky po lehote splatnosti. Druhý rok po sebe vyprodukovala firma stratu vo výške viac ako 4,6 milióna.

Keby sme prirovnali tržby firmy k HDP a jej stratu k rozpočtovému deficitu, tak Plastika je na tom podstatne horšie ako bolo Grécko v čase svojej najhoršej krízy.

Vedenie sa pri plánoch na naštartovanie Plastiky znovu spoliehalo na štát a biznis s ním: „Najväčší podiel na náraste predaja očakávame od dodávok potrubných systémov pre rozbiehajúce sa projekty realizované Národnou diaľničnou spoločnosťou a.s. v rámci budovania dopravnej infraštruktúry a pre projekty dobudovania kanalizačných sietí v rámci projektov vodárenských spoločnosti na území SR.“ Avšak aj pri naplnení týchto očakávaní vedenie predpovedalo vytvorenie ďalšej straty.

Optimisticky nepôsobí ani konštatovanie vo výročnej správe: „Keďže nemožno s určitosťou predpokladať, že spoločnosť bude v budúcnosti dosahovať dostatočné daňové zisky, návratnosť daňovej pohľadávky je neistá…“

Možno práve na tomto mieste je vhodné citovať oficiálne sformulovaný cieľ, na dosiahnutie ktorého sa peniaze európskych daňových poplatníkov majú využiť: „…orientovať sa na podporu aktivít, ktorými sa zabezpečí trvalo udržateľný rast, zvýšenie konkurenčnej schopnosti, rast pridanej hodnoty a zamestnanosti v priemysle a v službách.“


Je ministerstvo kompetentné spravovať eurofondy?

Asi netreba dlho diskutovať o tom, že podpora Plastiky eurofondami nie je práve príkladom úspešného projektu. Otvára otázku, ako vôbec funguje ministerstvo hospodárstva (a jemu podriadené agentúry) a ako vlastne vymyslelo hodnotenie projektov, keď umožnilo napumpovať takmer 4,8 milióna eur do firmy, ktorá sa ešte v priebehu projektu stala zrelou na konkurz.

Plastika vykázala dva roky po sebe záporné vlastné imanie, vykazuje obrovské straty, má obrovské dlhy, ktoré sú po termíne splatnosti.

Je ťažké uveriť, že na Slovensku sa nenachádzajú firmy, ktoré by za 4,8 milióna zvládli lepšie ako Plastika dlhodobo vytvoriť reálne pracovné miesta, zvýšiť produkciu a hospodárske výsledky a – ako bonus – zo zisku platiť dane.

Ministerstvo hospodárstva opakovane Plastike umožňuje, aby presunula termín, ku ktorému sa bude robiť finálny odpočet projektu. Nakoľko vplýva na túto ústretovosť fakt, že dlhoročný šéf Plastiky je ministrom vo vláde Roberta Fica, či fakt, že ide o firmu z portfólia Juraja Širokého?

Peter Kunder

Ak sa vám tento článok páčil, podporte nás prosím 2% z daní.

Tento blog vznikol vďaka podpore Open Society Foundations, Finančného mechanizmu EHP a Nórskeho kráľovstva a Fondu pre transparentné Slovensko v Nadácii Pontis. Ďakujeme tiež všetkým individuálnym darcom, ktorí nás podporili prostredníctvom darcovského portálu Dobrá krajina alebo cez 2 % z daní.

Teraz najčítanejšie