Čo všetko už politici a média našli na stole a kto je ten anonymný zdroj?

Čo všetko už politici a média našli na stole a kto je ten anonymný zdroj?

V normálnej krajine nie je zvykom, aby politici písali investigatívne blogy, respektíve objavovali dôkazové materiály o politickej konkurencii na stole a zvolávali kvôli anonymným materiálom tlačové konfrerencie, respektíve o týchto nájdených tvrdeniach písali blogy.

Ako sa takéto informácie získavajú, nám predviedla investigatívna “metafyzická trojica” z kauzy Watergate. Tretí muž FBI: Mark Felt a dvaja novinári denníka Washington Post: Bob Woodwar a Carl Bernstain.

Autorom pravdy bol teda Felt. Svojimi informáciami prakticky viedol investigatívnu prácu novinárov. Reportéri pracovali na úrovni nositeľov informácií medzi zdrojom a vydavateľom. Felt dokonale využil toho, čo taliansky filozof Giambattista Vico tvrdil na prelome 17. a 18. storočia: ”Verejná mienka je to, čo väčšina ľudí prijíma bez toho, aby o probléme vedeli.” Táto teória je postavená na schopnosti ľudí nepremýšľať o obsahu fráz.

Felt podľa vlastných slov konal na základe ťažkých rozhodnutí. Údajne sa mu hnusili špinavé triky, odpočúvanie, likvidácia politickej konkurencie, zneužívanie moci. Podľa Felta polícia, prokuratúra a FBI konali na pokyn prezidenta Nixona. Preto dal Felt – Bobovi Woodwardovi pokyn: “Sleduj peniaze!” Lenže Felt zabudol dodať, že základnými praktikami FBI pri kumulovaní špionážnych informácií boli ilegálne odpočúvania, otváranie listov a narušovanie domovej slobody atď. Felt sám neváhal porušiť zákon, keď nariadil nezákonné domové prehliadky členov a prívržencov organizácie Weather Underground, ktorá protestovala proti vojne vo Vietname. Konal v mene “vyššieho princípu” zastavenia fiktívneho terorizmu. Preto môžem s odstupom času tvrdiť, že v afére Watergate neboli podvedení prezidentovi muži, ani samotný Nixon, či FBI. Mark Felt podviedol americký ľud tým, že porušil základné pravidlo demokracie – právo na rovnosť šancí.

Felt vytvoril vznik informačného klientelizmu v žurnalistike a to bol najnebezpečnejší precedens, aký sa mohol v politike a žurnalistike stať. Felt využil základné pravidlo trhu: mechanizmus ponuky a dopytu. Felt konal z vlastných mocenských pohnútok. Zneužil svoje postavenie tretieho muža FBI a nazbierané materiály poskytol exkluzívne iba dvom žurnalistom. Bol de facto editorom celej kauzy. Tento druh Feltových aktivít sa dostal na úroveň v tom čase známeho pornografického filmu Hlboké hrdlo, odkiaľ si Woodward požičal krycie meno pre Felta. S tým rozdielom, že pornografický priemysel “nahú pravdu odhaľuje” a nesnaží sa ju priamo vytvoriť.

Vďaka tomuto odhaleniu dnes vieme ako zdroje pracujú, odkiaľ pochádzajú informácie a prečo je aj na Slovensku taký boj o silové rezorty. Ministerstvo vnútra, SIS a Ministerstvo obrany sú priamym informačným zdrojom toho, čo si lastovičky na drôtoch a mobiloch rozprávajú. Ďalším zdrojom informácií je Daňový úrad a Finančná správa. Na záver zostáva mafia. Kto má tieto informačné zdroje vo svojich politických rukách, môže začať kedykoľvek písať blogy. Informácia je verejnosti poskytnutá a zdroj predsa nikoho nezaujíma. Veď Amíci to už otestovali a funguje to!

Na Slovensku bol prvým amatérskym politikom – bádateľom a verbálnym blogerom na tlačovkách Vladimír Mečiar. Jeho slávna veta:”našiel som na stole” patrí do análov slovenskej politiky a žurnalistiky. Mečiar tým vypustil džina z fľaše a zasadil tak semienko súčastných politikov blogerov, ktorí sa obracajú na čitateľa so zisteniami, ku ktorým sa radový smrteľník nemá šancu dostať. Bez akýchkoľvek problémov tak disponujú vyšetrovacími spismi, daňovými priznaniami, informáciami o milenkách, prepisoch telefonátov….. Mnohí občania si preto kladú logickú otázku: Kto je ten anonymný zdroj? Je ten zdroj dostatočne dôverihodný, keď mu verí sám premiér, minister vnútra, predseda opozičnej strany a tak ďalej?

Vďaka týmto indíciám teda vieme, že o relevantné fakty z “dobre utajených zdrojov” je v infoveku obrovský záujem. Médiá, finančné, hospodárske a politické klany sa trasú za škandalóznymi správami. Nikto si ale z verejnosti nevšimol, že anonymní informátori v poslednej dobe prekročili mieru únostosti, pretože porušujú rôzne pravidlá a zákony tohto štátu. Jeden fakt ale nemožno poprieť – a to, že informácie z prostredia tajných služieb sa nielenže ťažko získavajú, ale aj overujú. Dá sa to realizovať len dvomi spôsobmi. Buď mať spoľahlivý kontakt na zdroj alebo rozohrať hru, ktorej výsledkom bude poskytnutie informácií. Pri druhej možnosti nestačí len (ako politici) systematicky a tak troche naivne prehľadávať vlastný stôl. Vyžaduje si prácu s legendou, pri ktorej je nutná znalosť prostredia, odvaha a šťastie. Až potom prichádza na rad vopred vybraný stôl a neskôr aj dobre spracovaná investigatívna téma. Aj napriek tomu ale na Slovensku “kauza” neznamená dôkladné vyšetrenie, respektíve odstúpenie politika. Doposiaľ sa v každom prípade “skutok nestal”. Akosi sme si zvykli, že skutky sa stávajú iba na školách, nemocniciach, občas v polícii. Väčšinou sa jedná o úplatok vo výške 50 EUR, klobásky, fľaša alkoholu.

Ak sa náhodou informácia dostane mimo politických rúk, vedenie dotknutej strany okamžite zbystrí a zisťuje, kto je v jej radoch zradca. V takomto prípade sa verejnosti podsunie nová kauza, respektíve vykoná veľký policajný zákrok kukláčov. Toto sú overené odvetné opatrenia, fungujúce všade vo svete.

No v dnešnej modernej dobe, ktorú pomaly, ale určite začínajú ovládať neľútostné sociálne siete, vznikajú nové, sofistikovanejšie metódy. Jednou z nich je teória stopercentnej lži. Táto teória je stará. Jej princíp bol postavený na získaní 13. komnaty jedinca, ktorého bolo treba na verejnosti poškodiť. Pri získaní takéhoto materiálu (jednalo sa väčšinou o daňový únik, korupciu, milenku, sexuálnu orientáciu – pán s rodinou mal tajný vzťah s mužom, kňaz homosexuál atď.) sa oslovila daná osoba a na základe dôkazového materiálu, napríklad fotografie sa prinútil ku spolupráci alebo bol donútený mlčať. To sú už ale staré donucovacie metódy.

Dnešný svet sa zmenil a vďaka sociálnym sieťam, fotoshopu, dokonalým strižniam, BlackPR agentúram a miliónom mŕtvych duší na internete viete rozohrať hru, kde sa osoba pošpiní, no celý príbeh je vymyslený. Účelom takejto hry je osobe (ktorá politika alebo oligarchu ohrozuje) dokázať, že naša sila je v tom, že dokážeme predať verejnosti aj klamstvo, ktoré zaobalíme do kvalitného obalu a vďaka sociálnym sieťam pošpiníme kohokoľvek meno tak, že ho už nikdy neočistí. Časom sa samozrejme dokáže, že kampaň bola vymyslená, no keďže sa nedá vypátrať kto ju spustil, nie je možné sa dožiadať spravodlivosti súdnou cestou. Médiá si samozrejme ruky pred žalobou umyjú tvdením, že čerpali zo sociálnej siete. Jednou z prvých obetí na Facebooku bola Angela Merkelová, ktorá sa ale tiež nedokázala brániť. Aj na Slovensku už boli takto očiernení politici, podnikatelia. Nedávno som prvýkrát dostal anonymnú poštu s údajným dôkazovým materiálom o významnej sofwarovej spoločnosti, ktorá okradla Slovensko o desiatky miliónov Eur. Zhodou okolnosti to zlé médiá nechcú zverejniť, lebo sa jedná o najbohatšiu spoločnosť, ktorá sa iba tvári, že bojuje proti korupcii. Na takúto Black PR kampaň sa na Slovensku zneužíva hlavne emailová pošta.

Polícia to však nerieši a preto sa skutok ohovárania nestal.

Aj preto sa môžeme do volieb tešiť ešte na mnohé sofistikované spravodajské hry, ktoré rozohrajú svojimi blogmi naši politici, respektíve dobre informovaný anonymný zdroj cez email, Facebook alebo YouTube.

Na záver jedna poznámka. Kým bude Slovákov viac zaujímať falošná morálka a podľahnú dezinformáciám, propagande a konšpiráciám, tak polícia nikdy nevyšetrí tie najzávážnejšie kauzy, lebo sama sa bojí svojich vlastných tieňov a hier.

Preto Vám pripomeniem tie najzávážnejšie kauzy, na ktoré sme zabudli a za ktoré by v demokratickom svete politici a ich mecenáši sedeli v base.

Mečiarova privatizácia, tunelovanie bánk, únos, vražda, pohŕdanie ústavnými právami poslanca. Dzurindov tretí operátor, Štátna pokladnica, Logis, Vláčiky, Govnet, Elektronický podpis, Badžgoň, Kanis, Logistický system, BMG Invest, Horizont Slovakia, Gorila…. Ficova vlastná hlava, diaľnice, tunely, nefunkčný a predražený software, emisie, Veľký Slavkov, Pandúr, Váhostav, Čistý deň, DPH, Bašternák a tak ďalej…..

Na druhej strane máme šťastie. Na Slovensku nemá boj o moc také kvality, aké poznáme z histórie a z väčších krajín. Slovenským bojovníkom o moc ide hlavne o moc peňazí a o pôžitky s nimi súvisiace. Preto vieme predpokladať, že útoky budú smerovať na miesta, ktoré sú najzraniteľnejšie. A práve preto máme šťastie. Znamená to, že túžby našich politikov sú ohraničené a teda nie sú až také nebezpečné. Čím bude na stoloch viac káuz s majetkovým pozadím, tým lepšie. Skutoční vlastníci moci, vrátane Hitlera a Stalina, majetky nemali. Nepotrebovali ich, lebo im patrilo všetko, aj s dušami.

Utajený zdroj, ktorý podsúva zaujímavé informácie, je vždy človek a ten vždy sleduje vlastný cieľ a vlastné záujmy. Ak si tento fakt pri ich publikovaní neuvedomí novinár, musí s ním rátať čitateľ, ku ktorému sa úžasné správy zo “stola” dostanú spolu s rannou kávou.