Road trip do Toskánska. Vitajte vo Florencii! (2. časť)

V prvej časti môjho blogu sme navštívili malebné talianske mestá Veronu a Bolognu. Hlavná pozornosť našej dovolenky sa však predsa len sústreďovala kúsok ďalej na juh, na hlavné mesto Toskánska, Florenciu.

Do metropoly Toskánska, spolu s Rímom snáď najnavštevovanejšieho mesta Talianska, sme dorazili niečo pred obedom. Ubytovali sme sa v hoteli blízko centra a MHD-čkou sme sa vybrali rovno do centra mesta. Dychtivo som chcel vidieť dominantu Florencie, povestný Il Duomo. Vystúpili sme na zastávke na Via de’ Panzani a vkročili na námestie Piazza Santa Maria Novella, na ktorom dominovala rovnomenná bazilika. Odtiaľ to bolo už len na dohľad ku katedrále Santa Maria del Fiore, známej skôr ako Il Duomo, stojacej na Piazza Del Duomo.

Začali ju stavať v r. 1296 v gotickom štýle a dokončená bola v roku 1436 pod dohľadom architekta a stavebného inžiniera Filippa Brunelleschiho a patronátom rodiny Mediciovcov. Pred katedrálou s ohromujúcou architektúrou bolo samozrejme množstvo turistov, mnohí z nich sa len fotili (podobne ako my), viacerí stáli v dlhočizných radoch do interiéru tohto svätostánku. Nám sa dnu dostať nepodarilo, lístky boli na dva dni dopredu vypredané, takže pre tých, ktorí sa chcú dostať dovnútra odporúčam kúpu vstupeniek vopred cez internet.

Po talianskom obede v reštaurácii hneď za rohom katedrály sme sa cez Piazza San Giovanni (malé námestie hneď vedľa Il Duomo) vybrali za mojim ďalším snom a to prejsť cez známy most Ponte Vecchio. Cestou sme sa zastavili v Palazzo Vecchio na námestí Piazza della Signoria, v ktorom kedysi sídlila vláda Florentskej mestskej republiky a dnes slúži ako radnica mesta.

Popri Galérii Uffizi (kde stáli tiež stovky turistov v rade) a Galileovom múzeu sme sa dostali až k rieke Arno. V tom momente sa nám poskytol pohľad na slnkom zaliaty most Ponte Vecchio. Konečne(!), usmial som sa v duchu (snáď aj v skutočnosti) a zacítil som nesmiernu spokojnosť.

Videl som v podstate to, čo som vidieť chcel. Pokračovali sme však v ceste, ešte sme toho mali v pláne oveľa viac. Priateľka Inka určovala smer našich ďalších krokov držiac v ruke mapu, na ktorej sme mali zaznačené miesta, kade mala viesť naša trasa. Takto sme prešli cez Ponte Vecchio, na fontánke na moste sme ešte pripli na pamiatku našu zámku a pokračovali smerom k Pittiho palácu, ktorý má prekrásne rozľahlé záhrady, známe pod menom Boboli. Krátku zastávku na kávu sme si však ešte dopriali na námestí Ducha Svätého (Piazza S. Spirito), ktoré malo skutočne svojho ducha. Ani nie tak svojou krásou, ale zvláštnou malomestskou atmosférou.

Pittiho palác, ktorý dominuje svojmu okoliu si dal u Brunelleschiho postaviť bankár Pitti (r. 1457) a po jeho krachu ho kúpila rodina Medicijovcov (r. 1550). Neskôr bol tiež sídlom Habsbursko-lotrinskej dynastie. Súčasťou paláca sú aj nádherné záhrady Boboli (pre čitateľov Inferna od Dana Browna – v týchto záhradách sa skrývali profesor Langdon a lekárka Sienna, keď ich pomocou malej helikoptéry hľadali ich prenasledovatelia). V záhradách sme strávili takmer dve hodiny a aj tak sme ich neprešli celé. Sú skutočné krásne, pestované, s viacerými fontánami, skulptúrami a množstvom kadejakej pestovanej zelene, ktorá tam rastie už niekoľko storočí.

Z východnej strany záhrad je krásny výhľad na historické centrum mesta.

My sme záhrady opustili západnou bránou a cez námestie Porta Romana sme sa vydali na cestu ponad mesto. Nevedeli sme presne kade nás povedie, lebo časť cesty šla mimo našej mapy, po niekoľkých kilometroch šliapania na juh a východ sme sa vrátili späť „do mapy“ a pokračovali smerom na Piazzale Michelangelo. Ide o námestie na kopci s výhľadom na historické centrum Florencie, ktorému dominuje kópia Michelangelovej sochy Dávida.

Krásny výhľad na historické pamiatky a prenádherný západ slnka nás donútil na hodinovú zastávku, ktorú sme si spríjemnili dúškami vychladeného pivka za pekne mastnú cenu (4 tretinkové pivá za 24 eur). Nuž ale stálo to za to!

Z tohto miesta sme zišli po schodoch a niekoľkými uličkami späť k rieke Arno, prešli sme cez most Ponte alle Grazie a vyhladnutí sme hľadali niečo typicky talianske, kde sa dobre najeme. Môj výber padol na nie príliš výraznú a takmer prázdnu reštauráciu Il Duca na via de Benci, kde sme však zažili pravé toskánske gastronomické nebo. Nie, nečakajte nič špeciálne, ale čerstvé bruscetty, talianske salámy, prosciutto, mortadella, syry ako pecorino, či gorgonzola nakrájané a naukladané na veľkom drevenom pláte, chutili božsky. No a samozrejme kvalitné červené vínko Chianti Classico nesmelo na našom stole chýbať ani pri tejto príležitosti. Priateľka bola z tejto večere tak unesená, že sa rozhodla ‘zatiahnuť‘ celý účet za večeru (viac ako 50 eur) a ako nadmieru spokojný zákazník ešte nechala aj dosť veľký tringelt.

Ja osobne som sa bavil na postarších amerických turistoch, ktorí si pri vedľajšom stole objednali dva trojuholníky pizze (nevyzerala príliš vábne) a tú si ešte solili a korenili. Bolo mi to smiešne. Pripadalo mi to ako svet naruby, veď ešte pred nedávnom sme ako chudobní príbuzní východoeurópania jedli tie najlacnejšie veci a dnes si už doprajeme viac, sme náročnejší, dokonca o dosť viac ako títo dvaja Američania, pomyslel som si v duchu a mal som z toho zvláštne príjemný pocit. Krásne zavŕšený deň i večer. Potom už naše kroky smerovali späť do hotela. Ja naboso, po slnkom vyhriatych mačacích hlavách rozsvieteným historickým centrom, nakoľko ma sakramentsky otlačili moje ľahučké plátené topánky, po kilometroch chôdze.

Druhý deň sme začali raňajkami v našom hoteli, kde sme si pochutili na teplých croissantoch a prekvapivo chutnej hotelovej káve. Následne sme sa opäť prepravili niekoľko zastávok do centra mesta, aby sme na námestí San Lorenzo obzreli Kaplnku Medicijovcov, ktorá je súčasťou Baziliky di San Lorenzo. V nej sú pochovaní všetci významní predstavitelia rodu Mediciovcov, ktorý vládol Florencii viac ako dve storočia. V bazilike je pochovaný aj významný renesančný sochár a architekt Donatello. Hneď vedľa kostola stojí Palazzo Medici Riccardi (r. 1444), ktorý bol po dlhé roky sídlom rodiny Mediciovcov a patrí medzi najstaršie a najkrajšie renesančné paláce vo Florencii.

Odtiaľ sme uličkami mesta postupne prešli až na Piazza Santa Croce, kde som chcel navštíviť a aj navštívil Baziliku di Santa Croce (dokončená v r. 1385). Našťastie tam nestáli žiadne rady turistov a konečne sme mohli ísť obdivovať aj interiér tejto sakrálnej stavby.

Dôvodom môjho záujmu boli hrobky viacerých florentských významných osobností, ktoré sa nachádzajú práve tu. Pochovaní sú tu Nicollo Machiavelli (filozof a autor známeho diela Vladár), Michelangelo Buonarroti (známy maliar, sochár, architekt i básnik), Dante Alighieri – autor svetoznámej Božskej komédie, či Galileo Galilei. V bazilike sa tiež nachádza známy obraz maliara Giorgia Vasariho Posledná večera (namaľovaný v 16. st.), ktorý vážne poškodila povodeň v šesťdesiatych rokoch minulého storočia a po rokoch náročnej obnovy ho opäť vystavili v r. 2016 práve tu.

Ďalším zážitkom bol obed vo florentskej tržnici Mercato Centrale, kde ste mohli nakúpiť mäso, zeleninu, syry a iné toskánske špeciality a na poschodí sa dobre najesť v samoobslužných reštauračných zariadeniach, kde miestni kuchári a pekári vyrábali jedlo priamo pre vašimi očami, navyše typickou talianskou komediálnou a často aj hlučnou formou. Popri čakaní na jedlo (ja som mal pizzu a priateľka cestoviny) sme mali možnosť sledovať ako sa pripravuje cesto na pizzu, ako sa varia cestoviny a ako kuchári z oboch podnikov medzi sebou nahlas komunikujú a zabávajú seba i čakajúcich hladošov popri svojej práci.

No a samozrejme, hneď vo vedľajšom stánku ste si mohli vybrať vínko podľa svojej chuti, mali tam desiatky vín rôznych druhov, ktorékoľvek vám otvorili a naliali, dokonca poradili aj podľa druhu jedla, ktoré ste šli konzumovať. Chutné, zábavné, štýlové. Určite odporúčame vyskúšať a zažiť tamojšiu atmosféru.

Cestou do hotela sme nakúpili pečivo, syry, prosciutto, sušené paradajky v oleji a vínko Chianti, lebo sme sa rozhodli, že využijeme piknikovú deku, ktorú neustále vozím v kufri auta a navečeriame sa na nej pri západe slnka na brehu rieky Arno. Nápad sa ukázal ako skutočne dobrý, zážitok z pikniku vo Florencii v nás zostane asi navždy.

Od brehov rieky sme sa pešo cez park opäť presunuli do hotela, aby sme si oddýchli a pripravili sa na rannú cestu na toskánsky vidiek.

Pokračovanie v ďalšej, záverečnej časti blogu. Dočítate sa o potulkách po toskánskom vidieku i o návšteve pláže s bielym pieskom a tyrkysovým morom, čo je pre Taliansko dosť netypické.

Arrivederci!