Po kom má meno Téryho chata?

Pochádzal z maďarskej obce Óbéba, ktorá je dnes na rumunskom území a nazýva sa Beba Veche. Narodil sa 4. júla 1856 a jeho pôvodné meno bolo iné a podstatne dlhšie: Edmundus Félix Antonius Wilhelmus Ricker. Mal 6 rokov, keď jeho otec Jozef Ricker, Rakúšan pracujúci na statku baróna Sinu, si zvolil nové, maďarské priezvisko Téry a to sa prenieslo aj na syna.

Po maturite na miškovskom gymnáziu sa Ödön Vilmos (Edmund Viliam) Téry rozhodol pre štúdium medicíny na budapeštianskej univerzite. Špecializoval sa na chirurgiu, neskôr na všeobecné lekárstvo, ktoré sa mu zdalo príťažlivejšie. Počas štúdií absolvoval službu vo vojenskom lazarete a oženil sa s dcérou ministerského radcu Emíliou Mészárosovou. S čerstvým vysokoškolským diplomom mohol byť asistentom na lekárskej fakulte, ale to by nestačilo na uživenie rodiny. Preto Vianoce 1880 trávila už štvorčlenná rodina v baníckej osade Štefultov, ktorá je dnes súčasťou Banskej Štiavnice. Mnohé banícke deti mu môžu ďakovať za život pri veľkej epidémii osýpok v rokoch 1883 – 84, ale úctu si získal aj u majiteľa kaštieľa vo Svätom Antone grófa Filipa Coburga, ktorý si vybral Téryho za osobného lekára a lekára ľudí, ktorí pracovali na jeho panstve.

Neúnavne šíril zdravotnícku osvetu, čo bola medzi chudobným baníckym obyvateľstvom podsitnianskeho kraja často náročnejšia úloha ako samotné liečenie. Chudobných pacientov liečil bez nároku na odmenu a jeho mladá žena neraz išla do baníckych rodín so stravou či šatstvom.

Tak to už v živote chodí, každý máme vo svojom okolí priateľov, ľudí, ktorí nám rozumejú, podporujú nás, sú „rovnakou krvnou skupinu“, ale aj takí, ktorých závisť či iné negatívne vlastnosti vedú k hádzaniu polien pod nohy, k podrážaniu, ohováraniu. Aj Téry sa stretol s jedným i druhým typom ľudí a spory – ale aj šanca na lepšiu plácu – ho v roku 1884 prinútili opustiť kraj pod Sitnom. Zamestnal sa na ministerstve vnútra, do ktorého kompetencie patrilo vtedy aj zdravotníctvo. V Budapešti zostal až do konca svojho života, teda do 11. septembra 1917. Mal len 61 rokov a po jeho predčasný odchod sa podpísala aj depresia, ktorú spôsobil strach o osud dvoch synov na fronte prvej svetovej vojny. Obavy podčiarkli jeho skúsenosti z inšpekčných ciest po zajateckých táboroch, z ktorých si navyše priniesol silný zápal pľúc.

„Hoci Téry si veľmi svedomite a príkladne plnil povinnosti na poli štátneho verejného zdravotníctva, široká verejnosť ho poznala predovšetkým ako agilného turistického pracovníka,“ napísal v nekrológu jeden z jeho blízkych priateľov Gustáv Thirrung.

Vzťah k turistike získal Edmund Viliam Téry po otcovi, s ktorým navštívil Alpy i Vysoké Tatry. Na turistiku a ďalšie aktivity, ktoré súvisia s prírodou, nezanevrel ani po návrate do Budapešti. Práve naopak. Pracovné zadelenie mu umožňovalo cestovať po celom Uhorsku. Dôverne poznal severomaďarské pohoria Mátra a Bükk, rád si z Budapešti vybehol na Dobogókő v blízkych Pilišských vrchoch, ale dobre poznal aj Nízke Tatry, Súľovské skaly, Považský Inovec a samozrejme Štiavnické vrchy. Služobné cesty mu umožnili navštíviť aj Alpy či balkánske hory.

Už v roku 1875 sa stal členom Uhorského karpatského spolku (Magyarországhi Kárpátegyesület – MKE) a o dva roky ho zvolili za najmladšieho výborníka v celej histórii spolku. Do čias jeho výborníctva v MKE spadá založenie Sitnianskeho spolku v Banskej Štiavnici v roku 1882. Spájal v ňom povolanie lekára – zdravotnú prevenciu – spojenú s fyzickou aktivitou a poznávaním prírodných krás. Grófa Coburga presvedčil, aby dal opraviť filagóriu na vrchole Sitna, ktorú v roku 1852 zničil blesk. Gróf dal na jeho radu a od roku 1886 sa návštevníci najvyššieho vrchu v banskoštiavnickom okolí mohli tešiť z novej rozhľadne, ktorá im tam slúži doteraz, vrátane malej expozície o prírode a histórii bájnej hory.

S členmi MKE a s tatranskými horskými vodcami stúpal na horské štíty, hľadajúc nové výstupové cesty. Niektoré z jeho výprav sa stali prvovýstupmi. Takým bol výstup na obávaný Prostredný hrot 11. augusta 1876 a na Pyšný štít 6. augusta 1877. Sám si neviedol denník turistických a horolezeckých túr. O výstupe na Pyšný štít zanechal písomné svedectvo v turistickom časopise Turisták lapja starosmokovský lekár Ladislav Jármay, ktorý sa na vrchol dostal o 15 rokov neskôr v sprievode horského vodcu Jána Hunsdorfera: „Prvý vystúpil na tento štít 6. aug. 1877 budapeštiansky poslucháč medicíny Edmund Téry v sprievode novolesnianskeho obyvateľa Martina Spitzkopfa. Odchod zo Starého Smokovca 3,30 h, Päť spišských plies 10,10 h, vrchol 13,20 h, odchod 15,30 h.“

Keď pobadal, že v MKE sa stáva „šľachtickým spolkom“ s centrom v Budapešti, čo sa nepáčilo zakladateľom zo Spiša, rozpustil v roku 1891 jeho budapeštiansku pobočku a založil novú vlastivedno-turistickú organizáciu Magyar Turista-Egyesület (MTE). Do nej prešli z MKE viaceré spolky, vrátane Tatranského, a aj redakcia časopisu Turisták lapja, v ktorom publikoval články propagujúce Vysoké Tatry a iné slovenské pohoria, doplnené vlastnými unikátnymi fotografiami. Celkom mal ním riadený spolok okolo 1 500 členov. V roku 1910, keď sám spoznal, že nestačí na nové prúdy v uhorskej turistike a horolezectve, sa vzdal funkcie predsedu MTE a založenie samostatnej horolezeckej organizácie Budapesti Egyetemi Turista-Egyesület prijal so slovami: „Je vždy na mládeži, aby nebojácne vyskúšala niečo nové.“ Tento ústup súvisí s celkovým pribrzdením jeho aktivít vo verejnom živote.

Najvýznamnejším organizačným počinom Edmunda Viliama Téryho bolo vybudovanie chaty v Malej Studenej doline vo výške 2 016 m n. m. Stavebný pozemok vytýčila komisia za účasti staviteľa Gedeona Majunkeho 19. mája 1898, už o mesiac sa začalo stavať a do jesene bola chata pod strechou. Pôvodný rozpočet rátal so sumou 6 000 forintov, v skutočnosti stúpli náklady na 18 669 forintov. Zvýšenú sumu uhradil sám staviteľ Majunke, ktorý na stavbe strávil veľa času a keďže vtedy o nejakých sms-kách nechyrovali ani najväčší fantasti, svojej manželke sa ozýval signálmi – slnečnými lúčmi, ktoré odrážalo veľké zrkadlo umiestnené pred chatou. Tú dali do užívania 21. augusta 1899. Slávnostného otvorenia sa zúčastnilo 83 turistov, medzi nimi bol aj osemročný Téryho syn Edmund, asi dve desiatky miestnych predstaviteľov a skupina mladých ľudí, ktorí si vzali na starosť občerstvenie. Napriek víchrici a sneženiu vládla v novej chate výborná nálada. Účastníci prijali návrh tajomníka MTE Júliusa Döriho, aby chata niesla Téryho meno. A Téryho chata, alebo familiárne „Térynka“, slúži návštevníkom Vysokých Tatier až do dnešných dní.

Foto: net