Takéto ráno by vás presvedčilo, že vlak nie je pre slušných ľudí
Železničná doprava v réžii štátu ma núti zabehnúť do banky požičať si na auto.
Posledné týždne ma vždy na nejakom úseku trate z Prievidze do Bratislavy a naopak vyhodili z vlaku Železničnej spoločnosti do autobusu.
Je to úplne OK, údržba cez deň je nevyhnutná. Ale keby sa aspoň trochu viditeľne snažili o zníženie meškania. Nie. Vyhodili nás v dedine, v ktorej americkom ekvivalente by sa konal texaský masaker motorovou pílou, nechali nás dovtípiť sa, odkiaľ asi autobusy štartujú a nechali nás čakať 10 – 15 minút.
Po približujúcom sa tajomnom hrmotaní rovno do davu ľudí vybehli autobusy. Keď sa otvorili dvere, vyrútil sa vodič, usmial sa privítal nás „Dobrý d…“.
Nie.
Povedal „Netlačte sa sem, do p…!“ A keď sme sa dlho dedinami viezli a konečne dorazili, vlak stál ďalších 15 minút.
Nedávno to konečne skončilo a celú cestu sa dalo prejsť vlakom.
Dnes idem vlakom opäť – hoci nikde na stanici nie je informácia o žiadnej výluke – len zažltnuté papiere o medzinárodnej doprave, ktorá z Prievidze nechodí. Keď som si kupoval lístok cez mobil, nijakú informáciu o výluke som nedostal. Poznám to tak hoci aj z Českých železníc – a vôbec, všetkých normálnych železníc.
No hneď ráno bez ospravedlnenia poslal rozhlas ľudí čakať na autobus. K domu dôvetok: „Oznamujeme cestujúcim, že preprava bicyklov nie je možná!“ – až ma zamrazilo, pretože práve o použití bicykla som dnes uvažoval. Čo by s ním teraz robil? Zamkol na stanici a odišiel na päť dní? Odniesol si bicykel a počkal štyri hodiny na ďalší vlak?
Tak sme stáli v chlade a mrholení. Bez informácie, kedy autobus príde. Podľa čakajúcej skupiny ľudí som bol evidentne jediný, kto si za lístok platil – ani sa nečudujem, že nikto iný už nemá záujem.
Sprievodcovia sa bez slova objavili až v momente, keď si mohli pohodlne sadnúť do autobusu. Tie, samozrejme, prišli o 20 minút neskôr. Vodič vyzeral tentoraz priamo ako jedna z postáv texaského masakru, všetkých nás potešil a rozveselil hlasnou talianskou diskotékou.
Vlak v Novákoch, kde výluka končila, nebol. Nervozita sa stupňovala. Ľudia panikárili, mysleli si, že vlak už odišiel. Spoza prepážky sa domáhali vrátenia peňazí či rôznych potvrdeniek, tetka buchla okienkom a zmizla sa dohodnúť aspoň na vyhlásení informácií.
Keď konečne niečo prišlo a ľudia sa začali tlačiť do vlaku, prvé slová sprievodcu bol výkrik – „Necháte nás vystúpiť?! Trochu slušnosti, pani!“
Vlak potom ešte dlho stál a lenivou rýchlosťou vyrazil so 40-minútovým meškaním. Ležérne tempo si udržiaval ešte dlho.
Oznamujem teda všetkým hipsterom, že v rámci miest je už bicykel viac-menej OK, s istou mierou rizika smrti. Medzimestská doprava nie je ešte na pohodlný hispterizmus bez áut na Slovensku prispôsobená.
