Denník N

Takéto ráno by vás presvedčilo, že vlak nie je pre slušných ľudí

Železničná doprava v réžii štátu ma núti zabehnúť do banky požičať si na auto.

Posledné týždne ma vždy na nejakom úseku trate z Prievidze do Bratislavy a naopak vyhodili z vlaku Železničnej spoločnosti do autobusu.

Je to úplne OK, údržba cez deň je nevyhnutná. Ale keby sa aspoň trochu viditeľne snažili o zníženie meškania. Nie. Vyhodili nás v dedine, v ktorej americkom ekvivalente by sa konal texaský masaker motorovou pílou, nechali nás dovtípiť sa, odkiaľ asi autobusy štartujú a nechali nás čakať 10 – 15 minút.

Po približujúcom sa tajomnom hrmotaní rovno do davu ľudí vybehli autobusy. Keď sa otvorili dvere, vyrútil sa vodič, usmial sa privítal nás „Dobrý d…“.

Nie.

Povedal „Netlačte sa sem, do p…!“ A keď sme sa dlho dedinami viezli a konečne dorazili, vlak stál ďalších 15 minút.

Nedávno to konečne skončilo a celú cestu sa dalo prejsť vlakom.

Dnes idem vlakom opäť – hoci nikde na stanici nie je informácia o žiadnej výluke – len zažltnuté papiere o medzinárodnej doprave, ktorá z Prievidze nechodí. Keď som si kupoval lístok cez mobil, nijakú informáciu o výluke som nedostal. Poznám to tak hoci aj z Českých železníc – a vôbec, všetkých normálnych železníc.

No hneď ráno bez ospravedlnenia poslal rozhlas ľudí čakať na autobus. K domu dôvetok: „Oznamujeme cestujúcim, že preprava bicyklov nie je možná!“ – až ma zamrazilo, pretože práve o použití bicykla som dnes uvažoval. Čo by s ním teraz robil? Zamkol na stanici a odišiel na päť dní? Odniesol si bicykel a počkal štyri hodiny na ďalší vlak?

Tak sme stáli v chlade a mrholení. Bez informácie, kedy autobus príde. Podľa čakajúcej skupiny ľudí som bol evidentne jediný, kto si za lístok platil – ani sa nečudujem, že nikto iný už nemá záujem.

Sprievodcovia sa bez slova objavili až v momente, keď si mohli pohodlne sadnúť do autobusu. Tie, samozrejme, prišli o 20 minút neskôr. Vodič vyzeral tentoraz priamo ako jedna z postáv texaského masakru, všetkých nás potešil a rozveselil hlasnou talianskou diskotékou.

Vlak v Novákoch, kde výluka končila, nebol. Nervozita sa stupňovala. Ľudia panikárili, mysleli si, že vlak už odišiel. Spoza prepážky sa domáhali vrátenia peňazí či rôznych potvrdeniek, tetka buchla okienkom a zmizla sa dohodnúť aspoň na vyhlásení informácií.

Keď konečne niečo prišlo a ľudia sa začali tlačiť do vlaku, prvé slová sprievodcu bol výkrik – „Necháte nás vystúpiť?! Trochu slušnosti, pani!“

Vlak potom ešte dlho stál a lenivou rýchlosťou vyrazil so 40-minútovým meškaním. Ležérne tempo si udržiaval ešte dlho.

Oznamujem teda všetkým hipsterom, že v rámci miest je už bicykel viac-menej OK, s istou mierou rizika smrti. Medzimestská doprava nie je ešte na pohodlný hispterizmus bez áut na Slovensku prispôsobená.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Radoslav Augustín

Radoslav Augustín

Vyrastal v Prievidzi. Po Hotelovej akadémii chodil na žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave, ktorú nedokončil. Prednosť dal webu Mediálne.sk, ktorý v roku 2004 spoluzakladal a šesť rokov viedol. Po krátkom období vedúceho webu v Trende pracoval od roku 2011 na webe SME ako hlavný projektový manažér. Na konci roku 2014 pomáhal rozbehnúť web Denníka N, v ktorom pôsobí doteraz. Projektovo zodpovedá za frontend webu, aplikácie či Minútu po minúte. Občas píše o médiách, marketingu a mestách.