Ešte raz a tri plus jeden dôvod na to, prečo by sociálka nemala vstupovať do súkromia „len tak“

Zdôvodnila to tým, že „dôvody na podanie návrhu pominuli“. Opäť zle. Dôvody totiž nepominuli. Ako by aj mohli pominúť, keď nikdy nenastali. Pretože to, že nevpustíte sociálku do svojho súkromia, nesmie byť dôvodom na sankcie voči vám, ak nebránite iným spôsobom zisťovaniu, či je vášmu dieťaťu u vás a s vami dobre.

Mnoho ľudí, čo čítali Luciin a Dáškin príbeh, mi potom napísalo, že neviem, čo chcem – že raz píšem, že sociálka nemá odísť od dverí, ak má indíciu, že za nimi môže byť týrané dieťa, a teraz zrazu hovorím, že nemajú čo vstupovať ľuďom do súkromia.

Ale ja presne viem, čo chcem.

Len to, aby metódy a postupy, ktoré sa používajú na ochranu práv detí boli jasné a zrozumiteľné a aby boli pravidlá rovnaké pre divokú farmárku Luciu, pre nezamestnaného Joža z osady za dedinou, aj pre politika Vlada z bytu na najvyššom poschodí.

●

Na to, že sociálka chodí pozerať ľuďom do bytov, že zazvoní, zvyčajne neohlásená, sme si akosi zvykli. A ja ani neviem, prečo. Veď keby takto zvonili policajti, ľudia si budú na 100% pýtať súdny príkaz. Prišli bez neho? Dovidenia. Odchod. Ale sociálku dnu vpustia. Ukážu jej, ako žijú, odpovedia na všetko, čo sa pýta.

Je to preto, že strach o dieťa je zo všetkých strachov ten najsilnejší.

Niektorým ľuďom dajú záznam z toho, čo zistili, podpísať na mieste (zvyčajne tým, čo mi pred nimi zavolajú a pýtajú sa, čo si majú pýtať). Niektorým ten rukou písaný záznam dokonca dovolia aj odfotiť. Ale väčšinou mi ľudia píšu: „Nič som nepodpísal, neviem čo zisťovali a keď som išiel na úrad pre záznam, ako ste ma poslali, povedali, že mi ho nesmú dať, že ho nájdem až v súdnom spise.“

Tzv. „šetrenie v domácnosti“ (bŕŕŕ) je len jednou z možností, ako zistiť, ako sa dieťa má. Nemalo by byť automatickou metódou, takou istou ako je spísanie úradného záznamu, ale starostlivo vybranou, používanou viac – menej výnimočne, lebo sa jedná o zásah do súkromia a aj preto, že sa pri vyhodnocovaní (lebo všetko, čo sa zisťuje je treba vyhodnotiť, nielen zapísať) budú sociálni pracovníci subjektívni.

●

Ja mám voči použitiu tohto spôsobu zisťovania sociálky o tom, ako deti žijú a či im niečo nehrozí tak, ako sa to deje dnes, tri zásadné výhrady.

1. Veľa to stojí. Času aj peňazí. Ten čas je úradnícky. Tie peniaze daňových poplatníkov.

Vy ste to nevideli, ale ja áno. Veľká časť (naozaj veľmi veľká) „šetrení v domácnosti“ vyzerá na úradnom papieri takto: „vtedy a vtedy sme navštívili za účelom prešetrenia pomerov v domácnosti rodinu XY. Napriek tomu, že sme opakovane zvonili, nikto nám neotváral.“ No. Ono je to možno tým, že medzi 8.00 a 16.00, kedy sú úradníci v práci, veľa ľudí doma nebýva. Kto by aj bol? Deti sú v škole a škôlke, rodičia v robote.

Jedna taká progresívna vedúca sociálky to v r. 2014 skúsila porátať. Potom mi s hrôzou v očiach hovorila: „Počuj Ida, veď každé druhé také šetrenie je bez výsledku“. Ak je to pravda (a ja tiež nielen tuším, že je), tak sú to hodiny a hodiny zabitého času a litre benzínu v služobných autách, na ktorý sa skladajú daňoví poplatníci.

2. Nemá to metódu. Nie je jasné, kedy oku sociálky vyhoviete a kedy už nie.

Vy ste to nevideli, ale ja áno. Väčšina tzv. „šetrení v domácnosti“ na papieri vyzerá takto: „rodina žije v n-izbovom byte. V byte sa nachádza starší nábytok. Deti majú samostatnú izbu. Byt je veľký a svetlý.“

To sú ale informácie, ktoré skôr patria skôr do informačných bulletinov realitných kancelárii, než do správ o živote detí, ktoré sociálka zbiera na to, aby ich zastupovala na súdoch – pri sporoch rodičov o spôsobe starostlivosti, či o výške výživného. Keď si vezmeme počet rozvodov, tak štát takto zbiera informácie o takmer každom druhom či treťom byte, pardón o každom druhom či treťom dieťati na Slovensku.

Pritom veľkosť bytu nič nepovie o tom, ako sa v ňom deti cítia. Rovnako tak o dieťati nič nepovie rozhovor v detskej izbe, s tetou, ktorú vidí prvý (a často aj posledný raz) pri pootvorených dverách doma, za ktorými číha jeden z rodičov.

Dieťa môže byť úplne šťastné a vychované v garsónke, kde si každý večer skladá posteľ do predsiene, lebo inde sa nevojde a hlboko nešťastné v sto metrovom vyglančenom dome.

Pravidlá neexistujú. Nenájdete ich.

3. Nevedia, čo hľadajú. Čo potom nájdu?

Vy ste to nevideli, ale ja áno: sociálne pracovníčky majú k dispozícii minimum odbornej literatúry: ich interné normy sú zväčša výkladom zákona a popisom toho, ako by mali príbehy detí záznamovať – t. j. preložiť z ľudskej do úradníckej reči. Nemajú na oddeleniach manuál „ako sa rozprávať s dieťaťom“ alebo „všímame si v domácnosti“. Majú minimum kontroly a učia sa jedna od druhej (jeden od druhého), mladší od starších a to aj s chybami a nesprávnymi postupmi.

Nie je problém ich nízky počet, ale ich nízka odbornosť.

Aj na základe „šetrení v domácnosti“ sa ale pripravujú podklady pre súdne konania o deťoch. Koľko zo sociálnych pracovníčok dokáže z bytu – z domácnosti odčítať, že sa v nej deje násilie? Fyzické to ešte ide (ako tak) ľahko: sú tam rozbité umývadlá, stoličky, špina. Ale odhadnúť psychické násilie: to chce grif a znalosti.

Len tak mimochodom: viete, koľko sa sociálka zdrží v jednom byte? Ja som si urobila vlani vlastný prieskum: v priemere to bolo 20 – 25 minút. Obhliadka bytu aj rozhovor s deťmi. Šup – šup. Toľko trvá, kým si úradníci urobia obraz o živote vašich detí a potom idú ich záujem zastupovať na súd. V podstate proti vám.

●

Príbeh o Lucii bol príbehom o moci úradníkov. Lucia dnes rozumie tomu, že na slovenskej, čisto „bielej“ dedine sa vždy nájde dobrák, ktorému bude žena, čo žije sama a vychováva rómske dievčatko klať oči. A aj to, že každé udanie sociálka bude musieť opäť od začiatku nanovo preveriť. Ale že vždy, keď k nej sociálka bude chcieť prísť, bude trvať na tom, aby jej povedali dôvod a aj to, čo chcú zisťovať.

Tak to aj povedala v pondelok, 30. 3. 2015 na úrade. Vtedy, keď si myslela, že jej porozumeli.

Pani na úrade veselo odvetila: „Veď, keď pôjdu terénne sociálne pracovníčky vaším smerom, tak by sa u vás niekedy zastavili.“ Lucia vyvalila oči: „Z akého dôvodu?“ Úradníčka pokrčila plecami: „No, neviem. Robí sa to.“

●

Áno. „Robí sa to.“ Neznamená to, že by sa to malo „len tak“ robiť.

Zásah do súkromia tak – ako ho robí dnešná slovenská sociálka – je ťažký atavizmus, pozostatok z obdobia sociálizmu, kedy štát nedočkavo pchal nos do súkromia ľuďom a diktoval im, ako majú žiť. Dávno mal byť nahradený prácou v komunitách, kvalitnými sieťami medzi odborníkmi, medzi ktorými deti behajú – medzi lekármi, učiteľmi, trénermi, psychológmi a sociálny pracovník mal byť ten, kto tú sieť vie nielen upliesť, ale aj držať pevne v rukách. 

Namiesto toho sme si zvykli. Na to, že k nám „len tak“ chodia do bytov a obzerajú sa. Aj na to, že málokedy to nazeranie vedie k nejakému výsledku.  

Divoká farmárka Lucia si na to nezvykla.  Jej totiž nevadí, keď sa u nej a u Dášky zastaví návšteva. Maximálne povie: „Dnes mám strašný neporiadok, budeme radšej na terase, dva dni som neumyla riad“. Dvere sú otvorené pre kohokoľvek Pre pani doktorku, ku ktorej Dáška chodí od dvoch rokov. Aj pani učiteľku zo škôlky, alebo psychologičku, ktorá pomáha riešiť, keď niečo „neladí“. Pozvali aj právničku aj mňa, písali doslova: „zastavte sa kedykoľvek“.

Ale sociálka sa tam u nich od februára môže zastaviť až vtedy, keď bude mať na to dôvod – podobne ako iné štátne inštitúcie, napríklad polícia, alebo daňový úrad.

A tak by to malo byť.