Denník N

Ladislav Mňačko a súdruhovia

O legendárnej knihe legendárneho slovenského autora.

Antonín Novotný, svojho času prezident Československej socialistickej republiky, v jednom zo svojich prejavov verejne kritizoval výrobu zastaraných televíznych súčiastok, ktoré putovali z výrobných hál rovno do šrotu. Prečo do šrotu? Prečo nerozobrať súčiastky na častice, z ktorých ich montujú, a tým dosiahnuť stopercentnú úsporu materiálu?

Počas nadšených ovácií bratislavských športových fanúšikov po prehre československého národného mužstva vo finále majstrovstiev sveta  vo futbale v Chile, z temného domového vchodu pozorovali prúdiace, kričiace a spievajúce zástupy viacerí funkcionári Komunistickej strany Slovenska, medzi nimi komunistickí papaláši P. David a V. Šalgovič. Pán Šalgovič si pritom uľavil slovami: „Hrôza, keby sme boli finále vyhrali!“

V tej dobe bolo aj okrem iného verejným tajomstvom, že cynickí inštruktori žiadali od štátnych skautov, od pionierov, aby sledovali doma, o čom sa rodičia rozprávajú, a podozrivé rozhovory hlásili.

Ďalší Antonín, tento raz Zápotocký, druhý prezident Česko-slovenskej republiky, sa zúčastnil ako čestný hosť slávnostného, ale fingovaného odpichu prvej vysokej pece v novopostavenej Novej hute Klementa Gottwalda. Vysoká pec sa uviedla do prevádzky až tri mesiace po slávnosti. Pri podobnej oslave otvorenia sedačkového lyžiarskeho vleku na Chleb v Terchovskej doline sa vystriedalo pri prednese slávnostných prejavov, velebiacich toto veľkolepé dielo mieru ako ďalší klinec do rakvy západného imperializmu, tridsaťšesť rečníkov (opitý terchovský multipredseda strany, Miestneho národného výboru a Jednotného roľníckeho družstva predniesol prejavy hneď tri) napriek tomu, že pri posledných piatich vystúpeniach sa nachádzal pod tribúnou iba jeden vďačný poslucháč – a to Ladislav Mňačko.

O tom, že kuvajtské futbalové mužstvo, trénujúce na niekoľkomesačnom sústredení v Piešťanoch, pozostávalo v skutočnosti z arabských armádnych letcov, absolvujúcich kurzy lietania na sovietskych migoch, čvirikali vtedy už aj vrabce na streche.

Počas besedy výboru Zväzu slovenských spisovateľov s členmi predsedníctva KSS, ktorá sa konala v zasadačke straníckej centrály, Mňačka pred vchodom na WC zastavil eštebák v civile. Vraj musí čakať. Na otázku prečo, neodpovedal. Krátko nato vyšiel z tichého miesta generálny tajomník strany Karol Bacílek. Eštebák kývnutím ruky naznačil, že teraz je WC voľné.

Sochy bez hláv na cintoríne hrdinov nie sú ničím iným než narážkou na udalosť, keď na Duklianskom pamätníku vysekali z kamenných náhrobkov desiatky mien pochovaných dôstojníkov a vojakov, najmä židovského pôvodu, s odôvodnením, že by sa neskoršie určite stali sionistami.

Po zatknutí ministra vnútra Rudolfa Baráka vykonali v jeho vile domovú prehliadku dvaja najprominentnejší politici, prezident republiky Antonín Novotný a predseda vlády Viliam Široký. Našli západné bankovky v hodnote asi dvanásťtisíc devízových korún a v komíne krbu skrytý Picassov obraz, ktorý minister, obvinený z protistraníckej činnosti, asi nikdy v živote nevidel. Obraz umiestnený v komíne, možno iba niekoľko minút pred raziou, mal poslúžiť ako dôkaz buržoázno-úpadkového vkusu zradcu.

„Pri čítaní správy o zločineckej a sprisahaneckej činnosti bývalého člena vlády, ktorého som tak dobre poznal a ktorý mi bol vo všetkom nápomocný, zmocnil sa ma ohromný smútok. Aj takí, v ohni zakalení súdruhovia sa dávajú do služieb nepriateľa. Komu možno ešte veriť? V tom mi zišiel na um geniálny výrok z prejavu súdruha Gotlesa, ktorý mi môj verný priateľ Hnida tak často citoval: Mnohí súdruhovia sa pýtajú, komu teda ešte veriťK? Na to im odpovedám: Strane verte, súdruhovia! Revolučná strana nesklame a nezradí nikdy!“

(Súdruh Münchhasen, Ladislav Mňačko, Slovenský spisovateľ, 1990)

Legendárna kniha od legendárneho spisovateľa, novinára a dramatika Ladislava Mňačka, sa v roku 2017 konečne dočkala znovu vydania. Témou knihy sú spomienky západonemeckého ľavicového novinára, ktorý sa vybral na návštevu ČSSR. Turistickým sprievodcom na tomto grotesknom zájazde mu robí súdruh Hnida, ktorý svojimi intelektuálnymi schopnosťami dokáže dialektickou logikou objasniť všetky protiklady a protirečenia, nad ktorými sa  mladý neskúsený Münchhausen pozastaví.

Kniha je jednou veľkou estrádnou výpravou nielen po krajine, kde továrenské komíny vykúkajú zo stredu lesa, ale aj sondou do mozgov funkcionárov. Dostaneme sa na zaujímavé miesta ako napr. na Horu hrdinov, kde sochy vodcov revolúcie nemajú hlavy, lebo boli falošne obvinení zo zrady – dostaneme sa do pionierskeho tábora, kde sa deti učia špicľovať – pozrieme si hokejový zápas proti ZSSR, kde si domáci tím musí streliť šesť vlastných gólov, aby veľkého sovietskeho brata a matičku Rus neurazili – rýchlo skočíme na stavbu továrne na zvony, kde v podstate nie je nič, keďže stavebný materiál sa použil na stavbu rekreačných chát pre straníkov – zistíme ako neskutočne spravodlivé sú tuzemské súdy, kde sa z opitého robotníka, čo spôsobil niekoľkomiliónové škody stane hrdina práce – prejdeme sa po kúpeľnom mestečku s bytmi bez záchodov – zapijeme a zajeme si pri revolučnej dožinkovej slávnosti, kde sa dozvieme o dedinke, ktorá sa odmietla združstevniť – samozrejme musíme vidieť aj ten najväčší poklad a to je priemysel. Takže sa dostaneme aj do „vzorného“ závodu na výrobu televízorov, ktorý plní plán na 160%!

„Poobzeral som sa po obrovskej hale. Koniec bežiaceho pásu, pri ktorom sedeli robotníčky, nebolo takmer vidieť. Obdivoval som zručnosť pracovitých rúk mladých žien, ktoré z najrozličnejších súčiastok, skrutiek, drôtikov, platničiek a koliesok montovali televízne aparáty. Na konci linky opúšťal výrobnú halu cez otvor v stene hotový televízny aparát. (…) Prešli sme do susednej, rovnako veľkej a rovnako dlhej haly. Aj v nej bežali naplno dve linky. Na začiatku linky vyberali šikovné ruky mladých robotníčok z drevených skriniek vnútorné konštrukcie televízorov. V ďalšom výrobnom procese sa hotové televízory rozkladali na množstvo pôvodných súčiastok, až napokon ostali z nich len platničky, drôtiky, skrutky a kolieska. Pracujúce ženy pozorne ukladali každú odmontovanú skrutku alebo drôtik do pripravených škatúľ. Keď boli škatule plné, dali ich znova na transportný pás, dopravujúci odmontované súčiastky späť do montážnej haly. Riaditeľ hrdo vypäl hruď: Súdruhovia, tu vidíte na vlastné oči, ako sa nám za pomoci zlepšovateľského hnutia podarilo dosiahnuť až tristopercentnú materiálovú úsporu.

Satirický cestopis po ČSSR, román Súdruh Münchhausen (1972) od slovenskej legendy Ladislava Mňačka, je národný poklad svietiaci skrz socialisticko-realistický odpad, ktorý sa masovo produkoval počas československej socialistickej éry, a ktorý lahodiac pozorným uchám funkcionárom, chtiac-nechtiac podporoval štátnu propagandu, ktorou ľudia boli už beztak natoľko znechutení, že utekali pred hlasnými trúbami a udavačmi na chaty, kedy sa len dalo.

Ladislav Mňačko, autor silných a majstrovských kníh ako Smrť sa volá Engelchen, Oneskorené reportáže, Súdruh Münchhausen a samozrejme Ako chutí moc, patrí medzi to najlepšie, čo slovenská literatúra v poslednom storočí vyprodukovala. A bolo to storočie, ktoré napriek režimom, ktoré panovali, bolo snáď najbohatším a najrevolučnejším obdobím v slovensky písanej literatúre. A to už je čo povedať!

 

 

Teraz najčítanejšie