Zúfalo hľadáte knihu na Vianoce? Nepomôžem vám, ale tieto sú fajn

V tomto vysoko subjektívnom a hlboko neodbornom rebríčku si nikto miesto nekúpil (okrem Uleja, šak sa vyrovnáme). Každý autor si ho zaslúžil tak, že jeho kniha bola niečím výnimočná v porovnaní s ostatnými, ktoré som v roku 2014 prečítal.

Najlepšia kniha o športe:

Catrine Clay – Trautmann’s Journey: From Hitler Youth to FA Cup Legend

Táto kniha je výnimočná minimálne preto, že príbeh o jednom z najslávnejších britských futbalistov napísala žena, čo by v našich končinách zdvihlo niekoľko obočí. Lenže Británia, chvalabohu, nie sú naše končiny.

Nedávno zosnulý Bert Trautmann je vďaka svojmu príbehu jedným z najväčších pojmov britského futbalu. Od malička vytrvalo masírovaný nacistickou propagandou bol členom Hitlerjugend, bojoval – nielen z povinnosti, ale aj z presvedčenia – v druhej svetovej vojne a na jej konci sa ako vojnový zajatec ocitol na Ostrovoch. Tam sa postavil do brány zajateckého mužstva, nuž a cesta odtiaľ až do Manchestru City už bola takmer priama. Takmer.

Za Manchester City odchytal vyše 500 zápasov, skončil po štyridsiatke. V Británii našiel druhý domov, stal sa hrdinom. Najpamätnejší je jeho výkon vo finále FA Cupu v roku 1956, v ktorom polovicu druhého polčasu odchytal so zlomeným krkom (zo zranenia sa zotavoval pol roka). Hoci by si to svojou výkonnosťou zaslúžil, za anglickú reprezentáciu nikdy nechytal (dá sa pochopiť), jeho príbeh človeka, ktorý svoj nový život nájde v krajine, ktorú považoval za smrteľného nepriateľa, je však jeden z najsilnejších vo futbale vôbec. Hlavne nehovoriť nahlas v Hollywoode.

 

Najlepšie krimi:

Zygmunt Miloszewski: Zrnko pravdy

Za bežných okolností by sa na tomto mieste našla Pravda o prípade Harryho Queberta, tá sa však uplatní inde. Zygmunt Miloszewski vo svojej sérii stvoril postavu priemerne rozorvaného poľského prokurátora, ktorému, ako keby jeho vlastné problémy nestačili, život kladie do cesty nemilé prekvapenia.

Hoci sa prvá časť série volá Zapletení, na Slovensku skôr vyšlo jej pokračovanie Zrnko pravdy. Z čisto subjektívneho pohľadu sa práve ono zdalo lepšie, hlbšie, údernejšie, obe knihy však z radu bežne dobrých detektíviek vybočujú dôrazom, ktorý kladú na spoločenské kontexty. Slovenského čitateľa môže/nemusí potešiť, že tie sú voľne aplikovateľné aj na Slovensko.

Zapletení sa totiž vysporadúvajú s agentmi komunistických tajných polícií a vplyvom, ktorý aj dnes majú na dianie v spoločnosti (ale to sa nás netýka) a Zrnko pravdy zas pojednáva o antisemitských predsudkoch a mieste rituálnych vrážd v kultúre stredoeurópskych národov. Čo sa nás našťastie tiež netýka. Viac o tom, prečo je Zrnko pravdy výnimočnou knihou tu.

 

Najlepšia slovenská kniha:

Pavel Vilikovský – Letmý sneh

Keďže Tomáš Ulej na zaplatenie tohto miesta nemal dosť peňazí, najlepšou slovenskou knihou pre mňa bola útla próza Pavla Vilikovského, o ktorej sa ťažko vôbec niečo píše. Všetko je totiž v nej.

Je to svojim spôsobom bilančná kniha – na to, aby sa človek mohol stať jej autorom, musí mať zo života odžité nielen to dobré, ale aj to zlé. Na to, aby sa mohol stať jej autorom, musí mať v sebe dostatok fortieľa a citu zároveň. Len tak totiž všetko dokáže napísať tak, ako to urobil Pavel Vilikovský.

Letmý sneh je knihou o celom živote, ale najmä o starnutí, o snehu a lavínach, ktoré spúšťa. Aj človeka o celé desaťročia mladšieho vedie k zamysleniu sa nad životom (nie nevyhnutne s konkrétnym výsledkom). Viac o nej tu.

 

Múdra kniha roka:

Jared Diamond – Collapse: How Societies Choose to Fail or Succeed

Snažím sa čítať dve knihy naraz, jednu beletriu a jednu, ktorá zrejme najlepšie spadá do kategórie populárno-náučnej. Dáva mi to pocit, že sa trochu aj vzdelávam. Možno nie najlepšie napísanou, ale určite najzaujímavejšou v nej bola (veľmi) hrubá kniha Jareda Diamonda snažiaca sa zistiť, čo rozhoduje o prežití alebo zániku jednotlivých civilizácií.

Ako to tak chodí, študuje najmä civilizácie zaniknuté – tú na Veľkonočnom ostrove, aj iné tichomorské, Mayov, vikingskú kolonizáciu Grónska. Snaží sa prísť na to, prečo vydržali práve tak dlho, ako vydržali a čo nakoniec rozhodlo o tom, že zanikli. Príčiny sú rôzne, od principiálne neudržateľného nastavenia celej spoločnosti, cez vyčerpanie zdrojov až po neochotu prispôsobiť sa prostrediu, spoločné však majú jedno: deštruktívny vzťah k životnému prostrediu. Ako takýto vzťah vyzerá prenesený do dnešných reálií, ukazuje autor na príklade kolabujúceho ekosystému Montany a ponaučenie, ktoré z toho všetkého vyvodzuje je jediné – niečo sa musí zmeniť.

Jared Diamond však nie je zapálený enviromentalista. Nekritizuje všetko a zásadne, skôr len na základe predchádzajúcich skúseností predpokladá ďalší vývoj. Zmienku v tejto kategórii si zaslúžia aj Vzestup a pád komunismu od Archieho Browna (vynikajúci pomer hodnota/cena) a 20 let nového Polska v reportážích, o ktorej si viac môžete prečítať tu.

 

Hrubá kniha roka:

Joel Dicker – Pravda o případu Harryho Queberta

Táto kniha by mohla byť v kategórii krimi, lebo tam žánrovo patrí, ale ak by som ju zaradil práve tam, nepatrične by som okresal všetky jej dejové línie. Vytvoril som jej teda kategóriu vlastnú (tiež preto, aby som mal kontrapunkt ku kategórii, ktorú už konečne vyhrá Ulej).

Knihu čítajte jedine v češtine, tak by mohlo znieť varovanie ministra kultúry. Zo slovenského prekladu som mal možnosť prečítať niekoľko úryvkov a je katastrofálny: archaický, nemiestny, absolútne sa nehodiace k času, miestu, ani žánru. Dokonalý príklad necitlivosti v práci s jazykom, bohužiaľ.

Záver je mierne prekombinovaný, to je azda jediná výčitka, ale nomináciu si knihu zaslúžila za to, ako inak úplne hladko spája rôzne roviny deja: pátranie po vrahovi, lásku tínedžerky a staršieho muža, ako aj tvorivú krízu autora veľkého bestselleru. Možno sa to stane aj vám, ja som každopádne v jej priebehu zabudol na to, že ide o dolapenie zločinca a užíval som si ju ako celok. Toto je naozaj plnokrvné čítanie, aha.

 

Tenká kniha roka:

Tomáš Ulej – Bodaj, bi! (blahoželáme, Tomáš!)

Aj keby som to už nebol napísal, keď ma Tomáš poprosil o názor, napísal by som to teraz: jednoznačne najiritujúcejšie na tejto knihe je to, s akou ľahkosťou je v nej napísané všetko to, čo by som aj ja napísal práve takto, ak by som to tak napísať vedel. Lenže neviem, veď preto namiesto nej píšem o nej.

Je to frustrujúce. Píšem článok. Trvá to dlho. Musím rozmýšľať nad tým, ako. Musím rozmýšľať nad úvodom, jadrom a záverom, aspoň zhruba. Musím tomu dať aspoň trochu zaujímavý rozmer. Celé strany zapíšem. Občas vymažem. Keď nevymažem, zverejním a keď zverejním, znadajú ma. A potom príde Tomáš a v troch riadkoch napíše to, nad čím ja trávim celé hodiny. A ešte to aj urobí lepšie.

Tomáš je vskutku šikovný, hotový slovotepec, patrilo by sa povedať. Na malom priestore dáva veľké pointy, pár slovami povie veľa. A tak, ak ešte stále neviete, čo kúpiť niekomu blízkemu a myslíte si, že knihu určite dobre nevyberiete, toto môže byť riešenie. Neobanujete.

 

Sklamanie roka:

Jon Gnarr – Ako som sa stal starostom Reykjavíka a chcel zmeniť svet

Nie, nemusíte súhlasiť, áno, môžete si napísať vlastný článok a v ňom ju vyniesť do neba. Možno je to pre niekoho skvelá kniha, možno niekoho inšpiruje k tomu, aby začal niečo robiť. Možno. Faktom však je, že síce vôbec neviem, čo som od tejto knihy očakával, ale očakávania vôbec nesplnila. Čiže chyba môže byť pokojne aj vo mne.

Jon Gnarr sa stal inšpiratívnou postavou pre všetkých, ktorí to chcú nejako inak a nepočúvajú Slobodný vysielač, je obdivovaný krížom-krážom aj naprieč, lebo s na prvý pohľad nezmyselnou politickou stranou ukázal prostredník všetkým naokolo a stal sa starostom Reykjavíku. Teoretizovať o okolnostiach, dôvodoch a spoločenskej objednávke zmysel nemá, stalo sa. Potiaľ dobre, lenže to aj (takmer) každý vie, veď preto tú knihu číta. Problém nastáva v momente, keď si človek položí otázku, o čom tá kniha vlastne je a aká je jej pridaná hodnota. Bola to zábava? No samozrejme. Bola to improvizácia? Zaiste. Čakal to? Nečakal. A to je vlastne všetko. Možno to aj všetko malo byť, možno som čakal niečo, čo ani nebolo cieľom, ale ostal som sklamaný. Jasné, dobre sa to číta, je to krátke a rýchle, ale tam to začína aj končí.

Bohužiaľ, Gnarrovi v sklamaniach sekunduje Murakami. Keď som sa po troch rokoch konečne odhodlal otvoriť A Wild Sheep Chase, celý čas som čakal na ten moment, v ktorom mi bude vyjavená výnimočnosť jeho tvorby a dôvod tej nesmiernej populularity. Platí to, čo vyššie: čítalo sa to dobre, ubehlo to rýchlo, ale nič to nevysvetlilo.

 

Najlepšia kniha roka:

Jonathan Franzén – Sloboda

Prvá kniha, ktorú som v roku 2014 prečítal, bola hneď aj najlepšia. Franzénova Sloboda si právom vyslúžila označenie Great American Novel epochy okolo roku 2010, lebo veľmi presne (až bolestivo a miestami depresívne) popisuje aktuálny stav americkej spoločnosti a problémy, ktorým čelí.

Načrtnúť dej je nevhodné, aj na rozoberanie je príliš rozsiahla, toto konštatovanie musí stačiť: po prečítaní Slobody budete bojovať s pocitom, že síce máte za sebou výnimočný čitateľský zážitok, zároveň vám však výrazne ubudne chuť do života. Všetko sa totiž zdá byť akési márne. Teda okrem toho čítania. Sloboda je kniha na dlhé, rozvážne a premýšľavé čítanie počas zimných večerov.

Nebyť nej, na prvom mieste by sa umiestnila Revolutionary Road od Richarda Yatesa. Zriedkakedy sa stáva, že film nepodlezie latku knižnej predlohy, tu som však (už azda definitívne) Leonardovi Di Capriovi aj Kate Winslett odpustil Titanic. Film je skvelý, kniha ešte lepšia, lebo (a toto je večná výhoda knihy), necháva priestor na vlastnú predstavivosť tam, kde film servíruje jedinú možnú interpretáciu. Toto rozprávanie o mladom páre a jeho snahe oživiť svoj vzťah je veľmi vzácnym a dojímavým príbehom. Aj po päťdesiatich rokoch je stále aktuálny a ešte to bol, prosím pekne, aj debut.