súkromie.digital

Pred asi desiatimi rokmi som dostal emailom pozvánku na jednu, nie veľmi pekne vyzerajúcu stránku. Aby som tam mohol vstúpiť, musel som pozvať aspoň štyroch mojich priateľov. Vytvoril som štyri falošné emailové adresy a tie som pozval. Po prihlásení som sa zľakol – uvidel som totiž zoznam mojich kamarátov. Tá stránka sa volala facebook a bez toho, aby som do nej čokoľvek napísal, vedela kde asi žijem a hlavne vedela, kto sú moji priatelia.

Bolo to časoch, keď sa prakticky každý deň na titulke väčšiny technologických a manažérskych magazínov spomínal aj Google. Microsoft už vtedy ľudia dosť nenávideli za jeho monopol, za to nových internetových gigantov milovali.Keď som odchádzal od GMailu, zistil som, že cca. 97% všetkých emailov, ktoré som poslal, alebo prijal malo odosielateľa, alebo aspoň jedného adresáta v GMaili. Táto jedna firma, bez môjho súhlasu, vedela o prakticky celej mojej emailovej komunikácii a verejne priznávala, že si ju číta a neznámym spôsobom anlayzuje.

Celé roky som ani nedúfal, že by to aj niekto iný mohol vidieť ako problém – takto coolovo sú tieto firmy stále vnímané. Až som na pred pár rokmi na Jednom svete uvidel film citizenfour. Po skončení filmu zostalo v kine ticho a v nás otázka, či je toto vôbec možné. Zdá sa, že je to presne tak, ako som si celé roky „paranoidne“ myslel. Pod rúškou boja proti terorizmu sa deje masové sledovanie celosvetovej elektronickej komunikácie a netýka sa to len ľudí podozrivých z nejakého zločinu, ale úplne všetkých.

Osobne nemám čo skrývať a nič zlé nerobím, nemám sa teda čoho báť. Túto reakciu dostávam aj od iných, keď sa snažím o tomto hovoriť. Môj postoj ale je taký, že sa mi z princípu nepáči, že pár konkrétnych firiem a viaceré vlády systematicky sledujú nevinných ľudí a tým koncentrujú moc vo svojich rukách.

Na dátach je blbé to, že sa ľahko ukladajú a ak aj veríme tým, ktorí sú pri moci teraz (veríme im vlastne?), nevieme, kto sa k nim dostane v budúcnosti. Nedávno napr. Trump vyžadoval zoznam všetkých návštevníkov jedného webu, ktorý prinášal informácie proti nemu v čase, keď ešte nebol pri moci.

V poslednom čase s tejto téme venuje viacero silných filmov ako Snowden, Circle, Alles unter Kontrolle, In Google we trust, alebo taliansky pohodový na pohľad film Úplní cudzinci, ktorý ukáže, čo sa stane, keď najbližší priatelia na chvíľu stratia svoje tajomstvá. Jeho myšlienka je jasná: bolo by pekné, ak by sme vedeli byť úplne otvorení, ale pravda je, že sme zraniteľní.

Minulý rok sme sa spojili s kamošom Tomášom, ktorý je skutočný expert v oblasti ochrany osobných údajov a jeho blog sme prorobili na náš nový web súkromie.digital, kde chceme ľudskou rečou informovať o týchto veciach a prinášať praktické návody ako sa chrániť.

Sme veľmi radi, že túto jeseň Goetheho inštitút u nás robí projekt DÁTA:DEMOKRACIA, ktorý sa tiež venuje tejto téme. Budeme v rámci neho robiť dve praktické prednášky: jedna právna pre malých podnikateľov a neziskovky o tom, ako môžu splniť právne požiadavky, ktoré na nich kladie zákon o ochrane osobných údajov, druhá ajťáckejšia, hoci určená pre normánych „kancelárskych“ používateľov PC o tom, ako sa chrániť pred hrozbami v online svete.

Budem rád, ak budete sledovať našu stránku súkromie.digital a šíriť tieto info ďalej.

Ilustračné foto: janhenderson.com