Žilinskí kníhkupci: Čítanie je individuálna vec, baviť sa, ako si text vyložiť, je dobrodružstvo myslenia

Pred dvoma rokmi prenechal majiteľ Artfora mimobratislavské prevádzky svojim kníhkupcom. Povestné trio žilinských knihomoľov má odvtedy vlastnú firmu. Nezmenilo sa však takmer nič, naopak, pretrvalo čosi, čo by sme knižne nazvali magickým realizmom. Transformácia reálneho na magické v ich kníhkupectve nastala cez akési trvanie na tom, že každý má nárok vytvoriť si svet, v ktorom sa cíti dobre a do tohto sveta pozvať aj iných.

 

Jano Ničík je vyštudovaný stavebný inžinier. Jeho cesta ku knihám stavia na príbehu kníhkupectva Óm, ktoré založil jeho brat. Obľúbeným autorom je Islanďan Jón Kalman Stefánsson, ktorému v slovenčine vyšli dve knihy: Letné svetlo a potom príde noc, Ryby nemajú nohy.

 

Ľuboš Mišík mohol byť aj strojárom. Bol však tak častým zákazníkom v Óm, až sa z neho stal kníhkupec. Ako veľkého fanúšika sci-fi a fantasy literatúry ho zaujal trojdielny cyklus Algor českých autorov Jana Hlávku a Jany Vybíralovej.

 

 

Pavel Stiller na konzervatóriu vyštudoval hru na lesnom rohu. Potom sa rýchlo zamestnal v kníhkupectve, odkiaľ odbieha učiť do ľudovej školy umenia. Dejiny lásky Nicole Kraussovej, Exupéryho Citadelu, ale aj Kunderove Směšné lásky označil za knihy, na ktoré rád spomína.

Artforum poznáme ako sieť kníhkupectiev, vydavateľstvo. Odkedy ste samostatní, aké plynú pre vás záväzky z toho, že ste nositeľom značky? Podieľate sa na nejakých spoločných rozhodnutiach?

PAVEL: Vydavateľstvo je samostatná záležitosť, kde má hlavné slovo majiteľ pôvodnej siete Vladimír Michal. O tom, aká kniha pôjde do vydavateľstva, rozhoduje jeho dobrý vkus. Napriek tomu, že sme ekonomicky samostatní a o veľa veciach, ktoré tu predávame, rozhodujeme samostatne, chceme aby to zvonku naďalej vyzeralo ako značka, za ktorou si stojíme.

ĽUBOŠ: Všetky kníhkupectvá Artforum majú vlastnú podnikateľskú identitu. Majiteľ značky sa s nami dohodol na podmienkach, za akých sa nazývame Artforum. Sú veci, ako spoločný marketing, ktoré musíme spraviť spolu, napríklad objednávanie tašiek s nápisom Artforum. V princípe však o všetkom, čo v našom kníhkupectve vidíte, rozhodujeme sami.

Nerozmýšľali ste o tom, úplne sa oddeliť?

JANO: Mať iný nápis na dverách? Nie. Dvadsať rokov sme si v Žiline budovali značku.

ĽUBOŠ: Zmenila sa len právna subjektivita, vnútorne sme sa nezmenili. Ďalej pokračujeme vo svojej práci, akurát máme väčšiu zodpovednosť.

,,Marketing stredného prúdu u nás nefunguje. Zdôrazňujeme veci, ktoré sa páčia nám.“

Žilinské Artforum sa transformovalo z undergraundového kníhkupectva Óm.

ĽUBOŠ: Myslím si, že sme stále undergroundové kníhkupectvo.

JANO: V niečom.

V čom?

JANO: Dosiahli sme veľkosť štandardného kníhkupectva. Aby sme ho utiahli, nemôžeme predávať len undergroundové veci. To sa dá robiť niekde v pivnici, keď máte omnoho menšie náklady. V tomto nastavení sa musíme približovať k strednému prúdu. Napriek tomu, to, čo je pre iné kníhkupectvá top, pre nás je okraj stredného prúdu, ktorý však dokážeme akceptovať.

ĽUBOŠ: Bestsellerových  autorov ako Jo Nesbø, Dominik Dán.

Takže zmena od undergroundu po dnešné Artforum je v tom, že ste šli viac do stredu?

ĽUBOŠ: My sme stále underground. Je to cítiť z každej časti, ktorá kníhkupectvo tvorí: z prístupu k ľuďom, zo spôsobu, akým sa riešia veci, z interiéru. Je to originálne.To, že tu máme aj Dominika Dána, ktorý nám tvorí nejakú časť tržby, nie je dôležité. Nikto z nás mu čitateľsky neholduje, máme veci, ktoré máme radi a tie odporúčame ľuďom. Sme ochotní ísť do vlastných čitateľských experimentov. To je dôvod, prečo k nám ľudia chodia – lebo ponúkame náš názor na to, čo je dobré a pre veľa ľudí dokážeme objaviť nový čitateľský svet.

PAVEL: Marketing stredného prúdu, že je nejaká knižka, ktorá musí byť zdôraznená, u nás nefunguje. U nás zdôrazňujeme veci, ktoré sa páčia nám.

Ľuďom pri výbere kníh radíte, cena Malého života od Hanye Yanagihary je  tá istá v kníhkupectve aj v online obchode. V iných kníhkupectvách sú však na predajni knihy drahšie práve preto, že je ľuďom poskytovaný servis aj ohľadom výberu knihy.

ĽUBOŠ: Náklad internetového obchodu je nižší, malo by sa to logicky odzrkadľovať na cene. Aby boli konkurencieschopní, snažia sa ponúkať nižšie ceny. Ceny, ktoré máme v my v kníhkupectve, sú také, aké chce vydavateľ. Vo všetkých kníhkupectvách na Slovensku by mala byť táto cena. Ak sa nejaké kníhkupectvo, či už virtuálne alebo kamenné rozhodne ceny znížiť, je to ich marketingový zámer, aby zvýšili predaj kníh, čo sa im môže a nemusí podariť.

JANO: To isté sa týka aj nášho internetového obchodu Artfora. Veľmi často je tam väčšina kníh o 5% alebo 10% lacnejšia oproti kníhkupectvu. Predaj kníh je ten typ predaja, pri ktorom zákazník, ktorý vchádza do obchodu, nemá konkrétny plán. Väčšina ľudí príde a len tak si vyberie z pultu. To znamená, že záleží na konkrétnom okamžiku, na atmosfére, na obsluhe, pre čo sa zákazník rozhodne.

,,Po revolúcii bol hlad po knihách, ktoré nemuseli byť zakázané, stačilo, že témy, o ktorých sa v nich písalo, nikto dovtedy neriešil.“

Boli ste čitateľmi už pred rokom 1989. Ako to vtedy vyzeralo s dostupnosťou literatúry?

ĽUBOŠ: Keď bola revolúcia, mal som pätnásť rokov. Nebolo to tak, že by sme sa schádzali po pivniciach a čítali si.

JANO: Základný rozdiel bol v tom, že existovala obrovská skupina kníh, ktoré sa nedali kúpiť. Ezoterické veci, náboženské, politické ak režim aj priamo nezakázal, proste neboli. Neboli vydavateľstvá, ktoré by sa týmto veciam venovali. Po revolúcii bol obrovský hlad po takýchto knihách. Nemuseli byť ani zakázané, stačilo, že témy, o ktorých sa v nich písalo, nikto dovtedy neriešil. Zrazu po revolúcii sa ľudia dostali k veľmi zaujímavým veciam, o ktorých tušili, alebo si ich čítali niekde v undergrounde, v prepisoch. Takých kníh bolo strašne veľa, trh sa nasycoval asi dvadsať rokov, kým sa dobehol deficit, ktorý vznikol.

Slovenský trh má aj tak problém oproti iným trhom, že nevydávame toľko kvalitnej beletrie ako Česi, nedajbože Nemci alebo Francúzi. Zvládame pokryť špičku ako Nesbø, nové Millenium, Harry Potter. To si slovenské vydavateľstvá ošetria, vyjde to v slovenčine. Ale tie fajnové veci, ktoré vyžadujú prekladateľov a celý literárny svet ľudí, ktorí debatujú o tom, čo je dobré, to stále my nemáme. Ani to nikdy nebude, lebo sme malý trh.

Hovoríte, že ste sa nestretávali po pivniciach, ale nejako to pred tou revolúciou muselo byť, nejako literárne ste už žili.

PAVEL: Knihy vychádzali.Špecifická situácia bola v Žiline. Zatiaľ čo teraz sme posledné kamenné kníhkupectvo v centre mesta a niekoľko ďalších funguje v rámci hypermarketov, v dobe pred osemdesiatym deviatym bolo kníhkupectvo skoro na každej ulici. Bolo tu tiež niekoľko antikvariátov.

JANO: Významná vec, ktorá sa líši – nebol internet. Celý virtuálny priestor neexistoval. To, čo je pre túto generáciu absolútna samozrejmosť pri získavaní informácií, neexistovalo. Keď ľudia chceli dobrú knižku, potrebovali kníhkupca, potrebovali niekoho, kto to má načítané a vie, kde sa tie veci dajú zohnať. Dnes sa vo veľkej miere spoliehame na virtuálne veci, na to, že rebríček mi povie, čo je najlepšie.

,,Jasnozrivejší rodičia si uvedomujú, že peniaze nenahradia deťom pozornosť.“

V súvislosti s internetom a zrýchľovaním doby ako vy vnímate argument, že ľudia nečítajú? Ešte stále sa ozývajú hlasy, že najmä deti by čítať mali, pretože to podporuje slovnú zásobu, predstavivosť. Existujú však argumenty, že dnes už sú aj pre deti iné formy zapamätávania, ako len čítanie. Čítame málo? Udiala sa v tomto zmena, ktorú ste si všimli?

JANO: Je to asi viac otázka na sociológov ako na kníhkupcov. Tento rok je veľký vzostup detských kníh. Vidno, že vychádza omnoho viac kvalitnejších, zaujímavejších kníh, to znamená, že rodičia chcú do toho investovať, chcú sa deťom venovať, takže to nie je tak, že by menej čítali. V 90tych rokoch v postsocialistických krajinách, bol problém celej jednej generácie, že rodičia riešili iné veci a nemali čas na svoje deti.

Nie ste práve vy tou generáciou, ktorá mala riešiť iné veci a nemať na knihy čas?

JANO: Mal som devätnásť rokov, keď bola revolúcia, po ktorej moji rovesníci a ľudia v produktívnom veku o 6 – 10 rokov starší, začali podnikať. Zabralo im to veľa času, nemali čas chodiť s deťmi po kníhkupectvách, riešiť nejaké edukačné záležitosti. Teraz je skupina ľudí, ktorí toto už majú za sebou, firmy fungujú, oni majú čas na svoje deti a tí jasnozrivejší si uvedomujú, že je to dôležité, že peniaze nenahradia pozornosť.

Na to narážam, že práve vy ste tí, ktorí akoby si to uvedomili.

JANO: My si len ideme svojou cestou. Vždy sme tvrdili, že každý človek je osobitný, má individuálny vkus, že nechceme riešiť veci masovo. Každý človek si musí nejakú cestu prešľapať sám. My len chceme ľuďom sprostredkovať, aby boli schopní rozmýšľať nad svetom sami za seba, sprostredkovať im kritické myslenie. Napokon, dobrodružstvo myslenia je náš slogan.

PAVEL: My s Ľubošom môžeme tú generáciu pozorovať priamo, lebo máme deti. Tá cesta je naozaj jedinečná, ale to, že my sme kníhkupci nijako nezaručovalo, že naše deti budú veľkí čitatelia a dlhú dobu to tak ani nevyzeralo. Je to naozaj individuálna cesta.

,,Súčasná definícia undergroundu môže byť taká, že človek robí veci, o ktorých je presvedčený, že sú správne a nerobí ich preto, že chce na nich zarobiť.“

Vo vašom kníhkupectve stále platí: náš zákazník, náš pán. Panuje tu tiež špecifická atmosféra. Aký je kľúč vášho vkusu? Akým spôsobom vyberáte knihy?

JANO: Konkurenti majú tie isté knihy ako máme my a ešte päťkrát viac. Môžeme sa odlíšiť len spôsobom, akým tie knihy triedime a ktorým veciam dáme dôležitosť. Sme schopní urobiť z Jón Kalman Stefánssona vianočný hit, aj keď o ňom dovtedy nikto nič nepočul. Na Vianoce pred troma rokmi to bolo naša najpredávanejšia knižka.

ĽUBOŠ: Nemáme tajomné vydavateľstvá, ktoré nedodávajú nikomu, len nám a sú niekde schované. Čerpáme z veľkej distribúcie, akurát, že z tristo titulov si vyberieme dvadsaťpäť, ktoré nás zaujímajú, pritom pre distribúciu tvoria okraj ich produkcie. Pre nás sú zaujímavé a tých ďalších 275 nás nezaujíma, alebo nás zaujímajú iba do tej miery, že ich síce máme v kníhkupectve, ale nevenujeme im energiu a venujeme sa tým dvadsiatim piatim, ktoré z nejakých dôvodov považujeme za výnimočné. Snažíme sa, aby ľudí, ktorí k nám chodia, sme na tieto knihy upozornili. Bežne sa stáva, že človek príde o dva týždne a povie, mali ste pravdu, bol to pre mňa veľký čitateľský zážitok. Nás to teší, pretože sme presvedčení, že taká kniha je výnimočná, aj keď pre veľkého vydavateľa je to céčková kategória.

Knihy, ktoré sú kvalitné, sú na okraji?

JANO: Málokedy sa stáva, že sa spojí masový vkus s literárnou kvalitou.

ĽUBOŠ: Vydavateľ kvalitnej európskej literatúry môže povedať, že niečoho sa predá 800 kusov, pričom Paula Coelha sa predá 30 000 kusov. Neznamená to, že Coelho je lepší. Coelho spôsobom, akým rozpráva príbeh, aké témy si vyberá, oslovuje najširšie možné spektrum čitateľov a dopriava im čitateľský zážitok. Nás ale toto často nezaujíma. Našou výhodou je, že z tej knihy, ktorej vydavateľ predá 800 kusov, dokážeme predať dostatočné množstvo, aby sme s uživili.

JANO: To je podstata kníhkupeckej roboty. My sa neriadime rebríčkom najpredávanejších kníh. Jasné, že ich sledujeme, pretože to patrí k profesionalite, ale riadime sa nimi len do istej miery, a to pokiaľ sa s tým výberom stotožňujeme.

ĽUBOŠ: Taká súčasná definícia undergroundu môže byť taká, že človek robí veci, o ktorých je presvedčený, že sú správne a nerobí ich preto, že chce na nich zarobiť. Keď človek nájde dostatočný počet ľudí, ktorí zdieľajú jeho víziu, uživí sa tým. Takto môžu veci fungovať dlhodobo. Keď nedokážeš ľuďom uveriteľným spôsobom sprostredkovať správne hodnoty, skrachuješ do dvoch rokov.

Z toho vyplýva, že takúto prácu nemôže robiť každý. Ako vyzerá spôsob budovania si vkusu? Ide to iba čítaním kvalitnej literatúry? Koľko času strávite čítaním?

JANO: Prečítam tri, štyri knihy mesačne. Nemá zmysel len čítať. Podľa mňa kľúčom je o tých veciach rozmýšľať.Vybudovať si vkus je celoživotná úloha.

ĽUBOŠ: Ale máš už určitý názor. Bolo obdobie, keď som bol študent, čítal som desiatky kníh každý týždeň a už mám nejaký názor. Preto teraz nepotrebujem prečítať osemsto kníh ročne, aby som bol v obraze. Neprečítal som všetky knihy, ktoré tu máme, ale o každej by som zákazníkovi vedel niečo povedať.

PAVEL: Je mýtická predstava, že keď vojdeš do kníhkupectva, človek, ktorý stojí za pultom sa dostal do kontaktu s väčšinou  tých kníh. Nie je to možné.

ĽUBOŠ: Je to normálny život. Sme členmi nejakej komunity, ktorá je v Žiline širšia, netvorí ju len naše kníhkupectvo, patrí tam napríklad Stanica Žilina-Záriečie, Nadácia Polis. Poznáme sa, komunikujeme spolu, vyznávame podobné hodnoty, podporujeme naše vzájomné projekty. Je to o tom, že máš svoj svet. V Žiline sme si vytvorili svoj svet a kto má záujem, môže ten svet zdieľať.

,,Ľudia majú rešpekt pred ovzduším nášho kníhkupectva. Snažíme sa prelamovať bariéry a výsledkom je, že tu každý deň vznikajú nové vzťahy.“

Hovoríte o svojom svete. Robíte niečo preto, aby sa aj ľudia, ktorí priamo do tohto sveta nepatria, k vám priblížili, navštívili vás?

PAVEL: To, čo to tu tvorí, je niečo zvláštne, nehmatateľné a asi citeľné, lebo som sa stretol mnohokrát s ľuďmi, ktorí akoby mali rešpekt pred ovzduším toho kníhkupectva. Majú pocit, že tu nepatria, že je tu niečo špeciálne, nejaká zvláštna sekta divných ľudí, ktorí čítajú knihy.

Môže to spôsobiť obava, že vytvárate istú atmosféru intelektu a kto sa necíti byť na rovnakej intelektuálnej vlne, radšej nevstúpi.

ĽUBOŠ: Toto je zlé, to nechceme.

JANO: Toto si o nás nemyslím, stretol som množstvo zákazníkov, ktorí sú sčítanejší ako ja.

PAVEL:Práve našim komunikačným vkladom smerom k ľuďom sa snažíme, aby tie zábrany padali. Je to niečo negatívne, čo vzniklo ako nejaký pocit výlučnosti z našej strany, ktorý akoby niekomu zatváral dvere. Snažíme sa to prelamovať a výsledkom toho je, že tu každý deň vznikajú nejaké nové vzťahy, nové známosti.

Témou 14. ročníka literárneho festivalu, ktorý pripravujete, je tento rok fakt v literatúre. Máte pozvaných zaujímavých hostí, na čo sa môžeme počas tých diskusií tešiť?

ĽUBOŠ: Príde Silvester Lavrík, Daniel Majling, József Demmel, koncertovať nám bude Katka Máliková, ktorá bude v synagóge hrať sólo na klavír. Pavel je učiteľ hry na zobcovú flautu, minimálne v jednej skladbe dôjde aj k lokálnemu prepojeniu, kedy jeho žiačky zahrajú s Katkou Málikovou. Očakávame, že príde Michal Hvorecký a tiež víťaz Anasoft litery, zahrať príde prešovské divadlo Na peróne. Počas celého festivalu bude prebiehať Malý knižný trh. Nadácia Polis organizuje niekoľko zaujímavých debát, spolupracujeme aj s Rosenfeldovým palácom, kde bude debata s novinármi a workshop pre stredoškolských študentov o tom, ako v médiách rozlišovať pravdu, mystifikácie. Predskokanom bude Kníhkupecká noc tu v Artfore, na ktorej by mali Adam Berka a Andrej Kolenčík, ktorí vydali Ilustrovanú ústavu.

Je fakt v literatúre dôležitý? Určite je dôležitý v novinárčine, ale pri beletrii často neskúmame či v texte ide o fakt alebo fikciu.

JANO: Aj beletria narába s faktami, či už voľnejšie alebo nie. Každý rok máme ústrednú tému a nikdy sme sa nevenovali literatúre faktu, vždy to skôr bolo o beletrii, poézii, tá reportážna časť akoby vždy šla bokom. Minulý rok vydali chalani z Absyntu mnoho kníh a zistili, že je to zaujímavá téma, tie knihy sa predávajú dobre, tak sme si povedali, že prečo tomu nevenovať aj celý festival.

,,Ako Slováci máme vlastnú históriu a traumy, ktoré si potrebujeme riešiť. To by mala slovenská literatúra reflektovať.“

Čo pre vás znamenajú knihy a čítanie? Máte pocit, že sa po každej knihe niekam posuniete?

JANO: Je to súčasť nášho života. Múdra hlava povedala, že knihy sú svedkami našich životov. Že keď ich zhromadíme, pripomínajú nám isté etapy života, preto máme knižnice, preto sa obklopujeme materiálnymi vecami. Mám ten pocit rád.

ĽUBOŠ: Nie je to tak, že ak dvadsať rokov čítame štyri knihy za mesiac, každá nás niekam posunie. To nejde.

PAVEL: Napriek tomu sa raz za čas dostávame do nadšenia a potom sa tu o tom dohadujeme a súťažíme, kto predá najviac tých kníh.

JANO: To je tiež to dobrodružstvo myslenia, baviť sa o tom, kto ako prijal daný text, ako si to vyložil, je to tiež intelektuálne výživná záležitosť. Samotné čítanie je individuálna vec, ale zdieľať to potom s inými ľuďmi a mať chuť sa o tom rozprávať, je taký vyšší level.

Sú muži lepší spisovatelia ako ženy?

PAVEL: Je škatuľka, ktorá sa označuje ako ženská literatúra, čo je v podstate hanlivé označenie pre relaxačnú literatúru, ktorú my ako muži vôbec neoceníme. Je to niečo o citoch a vzťahoch, čo je z hľadiska príbehu aj textu napísané veľmi jednoducho. Z toho sa potom vynímajú ženy spisovateľky, ktoré sú rovnocenné tým najlepším spisovateľom. Sú nejaké univerzálne témy a ženy sa k nim vo svojich vrcholových prejavoch dokážu vyjadriť.

ĽUBOŠ: Dobrá literatúra je klasika. To sú autori, ktorí sa snažia pracovať a nerozlišujú, či je to literatúra určená ženám alebo mužom. Hermann Hesse píše pre ženy alebo pre mužov? Faktom ostáva, že šesťdesiat percent našich zákazníkov sú ženy. Ženy čítajú viac ako muži, lebo sú citlivejšie.

JANO: Základné rozdelenie je, že ženy hľadajú v knihách emócie a muži fakty.

PAVEL: Ja som muž, ktorý v knihách hľadá emócie.

ĽUBOŠ: Ja tiež. Z toho vyplýva, že z nás troch, jediný muž je Janko (smiech).

Akú kvalitu ponúka slovenská literatúra a slovenskí spisovatelia? Máte tu pultík špeciálne len pre knihy literárnej ceny Anasoft litera…

ĽUBOŠ: Projekt Anasoft litera považujeme za výborný a zmysluplný a všetkými silami ho podporujeme.

JANO: Ak si my Slováci nebudeme pestovať slovenskú literatúru, ak nebudeme čítať slovenských autorov, tak nebude. Zodpovednosťou slovenského autora je prísť s témou, ktorá slovenského čitateľa zaujme. Pokiaľ sa budeme hrať na Indiánov a budeme hľadať niečo, čo nám je vzdialené a cudzie len kvôli peniazom, nebude to fungovať. My tiež máme svoju históriu a traumy, ktoré si potrebujeme riešiť, to by mala reflektovať aj literatúra. Na to tá beletria je.

 

Vyrobené pre kazdyden.sk