Keď západniara vyplaví na východnom pobreží: Jeden a tisíc svetov

LUCIA BAŇA

[MILAN]: Dáte si nesku s vodou, alebo horúcim mliekom?

Pes sedí na koberci a pozerá sa na nás. To on za všetko môže – predné laby na okne, pohľad do doliny, zapadajúce slnko, lebo ide jeseň a medzi horami uniká svetlo o dosť rýchlejšie. Kým sme sa stihli pohnúť, zbadal nás on, Milan.

Sympatický stroskotanec.

[MILAN]: Auto sa mi pokazilo minulé leto, odvtedy chodím autobusom.

Teší sa z faktu, že ranný autobus do Medzeva má v meste prestoj, on stihne nakúpiť a do dvoch hodín je späť pri svojom psovi. Autobus potom do osady príde ešte dvakrát. Nepamätám si, či spomínal aj víkendové spoje. Cestou späť už stopy po koľajniciach nie je vidieť.

KOŠICE – JUH

Prechod.

[NEZNÁME ŽENY V STARŠOM VEKU]: konverzácia po maďarsky.

KOŠICE – JUH

(o tri dni skôr)

Ulica.

[NEZNÁMA ŽENA V STREDNOM VEKU 1]: …a henten Bugár, na skurvených Maďarov sa mám pozerať, nemôžem to vystáť!

[NEZNÁMA ŽENA V STREDNOM VEKU 2]: (pozerá pred seba)

LUCIA BAŇA

[MILAN]: Tu a v Medzeve boli Nemci, v Jasove Maďari a za kopcom vychodňari.

POZNÁMKA 1

Skoro všetky príbehy sa odohrali na prelome augusta/septembra 2017. Mená a krajina nie sú pozmenené. Vypočuté v kosoštvorci Košice – Jasov – Medzev – ŠB.

LUCIA BAŇA

[MILAN]: Pozri.

Ukazuje na postaršie číslo Plus 7 dní. Čerpá tam svoju inšpiráciu na sochárstvo – ako prvé nám ešte z okna vystavil sochy vyrezané do orgovánového koreňa, a hneď potom aj gigantické drevené dildá, hand a home made, podľa vzoru v časopise. Oči mu svietia.

V časopise dostáva aj pravidelnú dávku strachu. Bomby, vojny, zaplavené ostrovy, hurikány. Mne je to už jedno, ale vám to nezávidím, hovorí medzi rečou.

Má dve dcéry, jedna je v Anglicku. Bol tam aj on, dokazuje to fotkou, sedí tam na kresle a smeje sa vedľa komatózneho čierneho kamoša. Spolubývajúceho. Dnes má 67, vyzerá na neskoršiu štyridsiatku, cvičí a hýbe sa.

KOŠICE – JUH

[NEZNÁME ŽENY V STARŠOM VEKU]: konverzácia po maďarsky

[JA]: (úsmev)

Mám takú vlastnosť, že ma fascinuje inakosť, ako keď v električke stretnete dvojicu gejov, černocha alebo hocikoho, kto nezapadá do bežného stereotypu. Potom mám ešte taký tik, že sa na nich len letmo pozriem a mierne usmejem, peace bratu, všetko okej. A viac ich radšej neskúmam, aj keď by som veľmi chcel.

Usmial som sa aj teraz. Potom som si spomenul na Milanove slová, Jasov, fotku Hortyho na koni na Fő utcza, na synagógu v meste a príbehy o bitúnku, odkiaľ väčšinu miestnych Židov, pätinu celých Košíc, deportovali do Osvienčimu, aby ich zabili. A na reči neznámej ženy v stredných rokoch a na jej spoločníčku, neznámu ženu v stredných rokoch, mlčiacu.

POZNÁMKA 2

Je dosť šialené, ako tu žijeme nie medzi sebou, ale pri sebe, ako si tvoríme hranice, ako sa odmietame vidieť a počuť, vcítiť sa do seba a toho, čo o sebe vieme.

LUCIA BAŇA

(Pred domom v záhrade)

[MILAN]: Cez leto je dobre, ľudia prídu na prázdniny.

Ukazuje nám višňu, ktorú pestuje. Na strmom zráze má niekoľko stromov a kríkov. Býva v ladnej línii domov, podobá sa to na klasickú staničnú architektúru. Lucia Baňa je banícka osada, ktorá vznikla koncom 19. storočia. Vtedy sa sem prisťahovali Milanovi predkovia. Postavili kino, drevenú kolkáreň a betónový bazén na hornom konci. Chodil sem vlak.

Končí sa leto a v Lucii Bani oslavujú Povstanie. Varí sa guľáš, vyššie majú miestni posedenie na ulici. Zvyšok roka osada vymiera a zvyšní sa na to musia pozerať.

V Jasove, asi šesť kilometrov odtiaľ, ešte koľajnice sú. Je tu aj jaskyňa, husté dubové lesy, skalnaté bralo nad starým rybníkom, ktorý založili miestni premonštráti, ktorí tu majú kláštor, pred ním takmer 50-metrovú sekvoju a vnútri barokovú knižnicu, v ktorej je cez 80-tisíc kníh.

Bol tu dobrý život. Dnes sa kláštor rozpadáva, po koľajniciach tu chodia už len deti a zopár ich už zrazilo auto na medzevskom konci, kde žije v osade 1600 ľudí, skoro polovica kedysi maďarskej a bohatej dediny. Od zvyšku dediny ju oddeľuje malý kopec, chodník nie je, autá v noci kľučkujú pomedzi siluety.

Pri bývalej reštaurácii stojí mostík bez šmýkaly. Vzadu stoja vŕby a kvitnúca burina.

POZNÁMKA 3

Aký to je pocit, zažívať úpadok, strácať perspektívu?

Na východ, aj ten ďaleký, sme ako deti chodili často, každé prázdniny. Vždy ma napríklad fascinovali Sečovce, až do minulého roka to bola jediná osada, ktorú som kedy videl – z auta, smerom z Košíc do Uble za babkou. Vyrastal som v meste, kde vznikol jeden z prvých priemyselných parkov Dzurindovej éry. Neďaleko krajské mesto, do dvoch hodín Bratislava.

Toto je môj hood, a všetko sú to miesta, kde sa veci hýbali vpred.

Zopár ľudí sa nám síce rozpadlo pred očami, ale všetci sme mali perspektívu. Až teraz, keď tu na východe naozaj žijem, zisťujem, ako vzácne to pre veľa ľudí vlastne je. Ale počúva ich niekto?

V hlave mám spomienku na diskusiu What City, kde sa jeden z panelov venoval “rodovej perspektíve v architektúre“. I’m all in gender, bol som zvedavý. Autorky renovácie viedenskej Mariahilfer Strasse tam hovorili o tom, ako si najskôr spravili prieskum, aký typ ľudí vlastne ulicu využíva. Zistili, že najviac času tam trávia ženy, a že najviac ich trápia autá, obrubníky (lebo kočíky), nedostatok osvetlenia a tmavé miesta ako vysoké kríky (lebo bezpečnosť). Podľa toho zrobili, popritom veľa proaktívne vysvetľovali a výsledkom je, že sa v tejto časti mesta všetci cítia lepšie.

V tom čase som často vyrážal na nočné prechádzky po Bratislave a až vtedy som si uvedomil, že keby som sa narodil ako žena, na veľa miest by som jednoducho nešiel. No a odvtedy ma v hlave škriabe otázka, že čo všetko si ešte – zo svojej pozície – vlastne neuvedomujem.

__________________________________________________________________________________

Naschvál skrytá scéna

[ON, UČITEĽ]: Čo s tým spravíš. Je to v génoch, iní nebudú.

Snažím sa neprevrátiť oči, sústredím sa na nejaké papiere. Je tam skoro všetko: bolo lepšie, teraz je stále horšie; každý to robí zle; dokedy to máme vydržať? Raz padlo aj meno Kotleba, médiám už neverí a nenechá si vysvetliť, že by teda možno nemusel sledovať regionálne spravodajstvo súkromných televízii.

Verdikt som mal hotový rýchlo. Ale keďže si vediem súkromný antropologický projekt, zostal som ticho. Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote.

Takto som postupne zistil, čo je zač. Učí vyše dvadsať rokov, tam, na kedysi jemne zmiešanej škole. Dnes sa už pomer vymenil a tomu verte, že tú zmenu cítiť. Pozná rodičov svojich žiakov, sú to jeho bývalí žiaci, bývalé žiačky. Toto sú miesta, kde sa pozeráte do vnútra generačnej chudoby, do nekončiacej špirály nádejí a následných zlyhaní.

Obávam sa, že kým to človek nezažíva na vlastné oči, roky, dovtedy si nedokáže poriadne predstaviť, čo takéto prostredie spraví s človekom, aký pancier to v ňom musí vytvoriť. A aké ťažké je pre nás, zvonka, správne a citlivo dešifrovať nuansy.

Lebo teda, vec sa má takto: Raz som ho zachytil, ako mi hovorí, že chcel deti zobrať za vlastné do múzea, mali sa stretnúť v Prešove, namiesto desiatich prišli traja a zvyšok potom videl túlať sa po meste. Uvedomil som si, že kedysi skúšal robiť veľmi podobné veci, ako teraz skúšam robiť ja, ale bola to úloha oveľa väčšia, ako si myslel, nemal žiadnu podporu a hlavne – mal aj vlastnú rodinu.

Dodnes dostáva nakladačku, s ktorou sa človek bez pomoci, za súčasného stavu pedagogických fakúlt na Slovensku, nedokáže konštruktívne vyrovnať. Napriek tomu bojuje – niečo ho tam očividne drží – a pod tou vrstvou zatrpknutosti je človek, ktorý si prvoplánové nálepky nezaslúži.

Snaha by bola.

__________________________________________________________________________________

POZNÁMKA 4

Koľko snahy vlastne môžeme od iných ľudí právom očakávať? A kedy už máme právo hnevať sa, že sú ľudia leniví pohnúť mozgom a rukami? Kde má byť hranica nášho pochopenia?

S týmto pocitom bojujem hlavne pri deťoch, ktoré učím, ale o tom sa mi teraz písať nechce. Podstatné je, že sa koncept vysokých očakávaní často viaže aj na ľudí, o ktorých nevieme skoro nič – a už vôbec nie tak komplexnú vec, ako to, koľko si toho vlastne uvedomujú, aké kapacity majú na vyskladanie svojho svetonázoru a hlavne – či bol v ich živote niekto, kto im dal nástroje na uchopenie reality okolo nich.

No, a myslím si, že na toto veľmi často zabúdame a je to dosť zlé, lebo potom sa tu medzi sebou v lepšom prípade míňame, v horšom cynicky provokujeme. A pritom ak ideme dostatočne hlboko, skoro za každým konaním vieme nájsť racionálny dôvod – racionálny nie pre nás, v našej pozícii, ale v kontexte toho druhého.

Toto jediné je pre mňa zdrojom životného optimizmu, že vždy môže byť lepšie a že to príde tým skôr, čím skôr a viac bude ľudí, ktorí si uvedomujú, že je len jeden svet, na ktorom však paralelne existujú tisíce a tisíce radikálne iných svetov, a že to všetko sa zas vlieva a rozlieva do toho jedného jediného sveta, kam sa každé ráno všetci budíme.

Ani ja nemám rád náckov, nemám rád bigotov, nemám rád rasistov, nemám rád konšpirátorov a nemám rád ľudí „to by nakreslil každý“. Je veľa ľudí, s ktorými sa mi bridí rozprávať, je veľa typov, s ktorými to podľa mňa nemá zmysel.

Ale najmocnejšia zbraň, ktorú máme v rukách, je otázka prečo. Na tú bez rozhovoru a vzájomných stretnutí odpovieme asi len ťažko. Lenže bez tejto otázky sa nikam nepohneme a my potrebujeme vyriešiť, čo môže za ľudí, ich správanie a slová, ktoré sa nám nepáčia – inak ich nikdy nezmeníme a čo je podľa mňa ešte horšie, nebudeme ani schopní nastaviť preventívne riešenia, aby sa k nim nepridávali ďalší.

No a keď už tú otázku prečo konečne položíme, zistíme, že aspoň občas ide o ľudí, ktorí sa snažia a idú naplno, ale kvôli našim vysokým očakávaniam túto snahu nevidíme. A oni zas nevidia našu pomocnú ruku a našim vysvetleniam nerozumejú. Ja nehovoriť jazyk tvojho kmeňa. Tak si tu nejako žijeme.

Ale veď ma pochopte

Preto sa mi veľmi páčia ľudia a iniciatívy, ktoré nečakajú, že sa do nich iní jednoducho trafia a automaticky pochopia, ale sami robia proaktívne kroky.

Aj toto som si uvedomil pri banalite, na ranči v Trebišove, počas festivalu. Popisky ku kapelám – lebo sa s nimi rozprávali – nám, divákom, ozrejmovali, o čo pri vystúpeniach vlastne ide. A potom oveľa ľahšie vnímate odkaz a nezostane to pri nedefinovateľnom zvuku hardcore punku a štyroch ženských v kapele, ktorým vraj po koncerte ľudia väčšinou hovoria, že to bolo super, lebo vyzerali dobre, nie/v druhom rade preto, že hrali dobre. Ľuďom treba sprostredkovať porozumenie.

Ono to celé naozaj znie ako banalita a Koeľo, ale je to brutálne náročné, trafiť sa do jazyka a tých správnych obrazov v hlavách druhých, aby si z toho zobrali presne to, čo tým chceme, aby nás pochopili. Ale treba to skúšať a potom sa aj zdanlivo nemožné veci stanú možnými.

Lenže porozumenie, to nie je len také, že si pritakáme, že áno, ja ťa chápem, máš to ťažké, ale čo ja s tým, toto takto musí byť. Ak chcem niečo zmeniť – a ak tá zmena mení status quo iných k horšiemu, z ich pohľadu – potom by malo byť samozrejmé, že ľudí zahrniem do procesu a že im ponúknem alternatívu. Jednoducho, že ľudia nebudú mať pocit, že sa na nich zabudlo.

Dajme si situáciu, že konečne niekto zavrie handlovskú baňu a novácku elektráreň. Bol by to win, bez debaty – skončia alobalové dotácie, odstráni sa špinavý zdroj energie, v celkovom súčte to nemá nevýhodu. A potom si predstavte, že ste ten baník a o prácu, kde ste si zničili zdravie, ale aspoň nejaká bola, zrazu prídete. Veď sa o seba postarajte, svet je plný možností.

Alebo si predstavte, že ste veriaci kresťan, vychovaný za súčasného učenia slovenskej cirkvi, kŕmený propagandou o blížiacom sa konci sveta, lebo Európu ovládli neomarxistickí liberáli, ktorí chcú zničiť tradičnú rodinu, z mužov sa stávajú ženy a naopak a ak poviete, že tomu nerozumiete a že sa necítite komfortne, ak by niečo také prišlo aj k nám, istá skupina ľudí vám bude nadávať a v horšom prípade hovoriť, že by vás mali vyhodiť. A aha, aj toho týpka v IBM vyhodili, lebo si povedal svoj názor.

Ja viem, že toto sú slamení panáci, lenže podstatný je framing, obrazy, ktoré sa v našich hlavách tvoria z povrchného vnímania udalostí okolo nás a kvôli ľuďom, ktorí sú vedome/podvedome schopní túto ľudskú vlastnosť využiť vo svoj prospech. Opäť – skoro každé konanie sa dá racionálne vysvetliť.

Je úplne racionálne, že ľudia nechcú prísť o svoje privilégiá – počúvať, ako je ich práca zbytočná a treba ju zrušiť; znášať, že niekto nabúrava ich koncept rodiny a vnucuje im niečo, s čím nesúhlasia a ešte im dáva najavo, že o tom majú byť ticho, inak budú problémy; pozerať sa, ako starý dobrý svet mizne pred očami a nikto im poriadne nevysvetlí, čo a prečo sa to deje a čo majú teraz akože robiť oni.

Love more

Toto sú podľa mňa chyby, ktoré na Slovensku mne sympatickejšia časť politickej scény a elít spravili v blízkej minulosti a veľa z nich ich robí ešte aj dnes. Vrátane mňa, aby bolo jasno.

Počúvať sa, vcítiť sa do iných ľudí, poctivo vysvetľovať, celý tento proces primerane najskôr učiť a až potom ho vyžadovať aj od iných. A takto to opakovať donekonečna.

Je na nás, aby sme si nezakrývali oči pred rozpadom sveta, ktorý zažívajú ľudia zvyknutí na to, že to oni boli ešte pred časom jedinými pánmi kľúčov od miešačky. Je na nás, aby sme sa o tie kľúče nezabudli podeliť, keď už ich budeme mať v rukách. Aby sme o ne potom neprišli.

Takto vieme spraviť svet okolo nás lepším. Taká radikálna ľudskosť, if y’know what I mean.

LONDÝN

[KATE TEMPEST]: It was us who turned bleakly away / Looked back down at our nails and our wedding plans / In the face of a full-force gale, we said / “Well, it’s not up to us to make this place a better land / It’s not up to us to make this place a better land.” / Justice, justice, recompense, humility / Trust is, trust is something we will never see / Till love is unconditional / The myth of the individual has left us disconnected, lost, and pitiful / I’m out in the rain / It’s a cold night in London / And I’m screaming at my loved ones to wake up and love more / I’m pleading with my loved ones to wake up and love more

KONIEC