Denník N

Sardegna

História, súčasnosť a vynikajúca kuchyňa tohto známeho talianskeho ostrova.

Naše stretnutie nás dnes zavedie medzi ostrovy Talianska a to na druhý najväčší ostrov v Stredozemnom mori po Sicílii. Tentoraz sme oveľa ďalej na sever a dá sa povedať, že strategická poloha Sardínie v strede západnej časti Stredozemného mora a jej nerastné bohatstvo favorizovali od staroveku jeho populácie a rast obchodnej a kultúrnej výmeny medzi jeho obyvateľmi a národmi pobrežia. Hoci jeden z najväčších regiónov v Taliansku je rozdelený len do štyroch provincií s najnižšou populáciou obyvateľstva. Táto krajina má prevažne hlavne horské oblasti, lesy, polia, oblasti z veľkej časti neobývané a kamenisté, ale aj dlhé piesočnaté pláže. Ostrov bol opísaný obrazne ako mikro-kontinent a až v dnešnej dobe veľa cestovateľov a spisovateľov chvália jeho krásu. Zostal nedotknutý minimálne do súčasného veku, ako aj krajina, kde sídlia pozostatky „Nuraghi“. Od vzniku civilizácie tejto krajiny, ktorá bola považovaná za „kotvu“ a teda hlavne pre tých, ktorí sa plavili po brehu Stredozemného mora pri hľadaní pozemkov a odbytu.

V skutočnosti, ak vezmeme do úvahy historické a kultúrne dedičstvo, tak v ňom je hojnej výpovede pôvodných kultúr, ale aj vplyv a prítomnosť viac dávnych koloniálnych mocností. Doby, ktoré poznačili tento ostrov sú v podstate tri a to predovšetkým v „Nuragic“ období, druhé je „Giudicale“ obdobie a tretie je  „Regno di Sardínia“. Samozrejme, že príbeh je oveľa dlhší, ako bude opísané, takže som sa rozhodol popísať, čo ma najviac fascinovalo. Populácia „Nuragic“ a jej kultúra, ktorá po sebe zanechala ešte asi sedem tisíc „nuraghi“, ktoré sú typy budov, ktorých kameň je z rezaného kužeľového tvaru s rozdielnou hustotou na celom území Sardínie. Týchto unikátnych stavieb svojho druhu je v priemere jeden na 3 km². Táto kultúra sa nenechala po sebe len „nuraghi“ ale aj stovky dedín a obrovských hrobiek obrov, a dokonca aj posvätných studní so špeciálnymi stavebnými technikami. Jedná sa o svedectvo unikátnej civilizácie, ktorá sa vyvíjala na ostrove od druhého tisícročia pred naším letopočtom. Nuraghe bolo centrom spoločenského života starých Sardíncov a Nuragici (obyvatelia) boli národom bojovníkov a navigátorov, pastierov a poľnohospodárov, rozdelený do mnohých kmeňov žijúcich v oblastiach. Ľudia využívali oblasť hlavne kvôli obchodu pozdĺž ciest, ktoré križovali Stredomoria zo Španielska do Libanonu. To samozrejme bolo len jedným z mnohých civilizácií, ktoré hrali osobitnú úlohu na tomto ostrove.

Cez dlhú historickú cestu sa pôvodná domorodá kultúra agregovala z viacerých civilizácií pochádzajúcich z oblasti Stredozemného mora. Pomohla vytvoriť kultúru s veľmi originálnymi prvkami, v ktorých nájdeme stopy v meniacej sa architektúre budov v priebehu vekov. Taktiež je nájdené v tradícii úzko spojených s umením remeselnej výroby, hudby, vnútorné pravidlá agro-pastoračné a všeobecná kultúra. Do dnešného dňa sme zistili, že táto krajina aj naďalej nás môže prekvapiť, pretože sa tu hovorí štyrmi rôznymi jazykmi. Najviac hovoreným zo všetkých štyroch je taliančina a potom nasledujú ďalšie blízke dialekty s latinskými rytmami, ale aj španielskymi a francúzskymi.

Mohli by sme stráviť veľa času popisovať históriu a kultúru minulosti a súčasnosť v tejto nádhernej krajine ako turistickej destinácie, ale mojím cieľom je, aby sme sa priblížili ku kulinárskej tradícií, ktorá je zároveň naozaj jednoduchá a fantastická. Sardínska kuchyňa je veľmi rozmanitá a je založená na ingredienciách, ktoré pochádzajú z pastoračnej a vidieckej tradície od mora. Líši sa od oblasti k oblasti, a to nielen v mene chodov, ale aj použitých ingrediencií. Rovnako ako v mnohých iných talianskych regiónoch sú veľmi obľúbené predjedlá prosciutto z diviaka a bravčového mäsa, salámy sprevádzané olivami a hubami, zatiaľ čo pokrmy z rýb sú z niekoľkých morských plodov. Z pomedzi cestovín treba spomunúť „malloreddus“, čo je typický typ cestovín alebo „culorgiones“, čo sú klasické ravioli, na báze zemiakov, syru, cibuľe a mäty.

Carasau“ chlieb je typický pre oblasť a je veľmi tenký, krehký a chrumkavý. „ La fregola“ je ďalšia typická cestovina servírovaná buď s mäsom alebo rybami a dokonca aj za tepla alebo za studena. Sardínia má dlhú tradíciu vína a teda pestovanie viniča je hlavnou plodinou ostrova. Oplatí sa spomenúť „Cannonau“ vinič, ktorý je symbolom enokultúry Sardínie. Ďalej môžeme spomenúť menej známe odrody viniča, ako Bovalino, Vernaccia, Malvasia a Vermentino. Oblasť má mnoho ďalších viníc, ktoré tu nachádzajú perfektné podmienky, aby každý rok vytvorili dobré a kvalitné vína a teda aj boli ocenené na národnej úrovni i mimo nej. Tak sme mali veľmi malý pohľad na ďalší región v Taliansku, ktorý stále rešpektuje staré tradície a je prosperujúci vďaka tomu dodnes.

Teraz najčítanejšie

Luca Nucciarelli

Moja kariéra kuchára sa začala v talianskom Toskánsku, v mestečku Pitigliano, odkiaľ pochádzam. Prvé skúsenosti som naberal ešte ako študent počas letných prázdnin v reštaurácii mojej tety. Láska k vareniu ma dodnes neopustila, na svojich kuchárskych cestách svetom som v Anglicku stretol svoju lásku, ktorá ma priviedla na Slovensko. Dnes pre Vás varím v Martine a spolupracujem ako šéf ambasador v reštaurácie Orchidea vo Veľká Lomnica.