Denník N

Každá dúha má svoj koniec. Aj tá LGBTI

Článok venovaný LGBTI aktivistke Romane Schlesinger, ale aj všetkým, ktorí v tejto otázke zmýšľajú liberálne. Každá dúha má svoj koniec. Aj tá LGBTI.

Pravda a láska majú špeciálnu vlastnosť. Keď sme na ich strane, cítime pokoj, radosť a istotu. Ak ich necítime, tak tieto pocity sa skôr či neskôr dostavia. Keď hráme proti pravde a láske, tápame v beznádeji a máme pocit, že sme na dne a že celý svet nás nenávidí. Po prečítaní článku dúhovej aktivistky Romany Schlesinger mám silný dojem, že práve prežíva tento druh beznádeje.

Na prvý pohľad sa zdá, že situácia LGBTI aktivizmu je na Slovensku veľmi zlá, ale nie je to tak. Aktivisti majú na svojej strane všetky mienkotvorné médiá, väčšinu vplyvných intelektuálov a fakt, že prevládajúcou ideológiou v západnom svete je im prajný liberalizmus. Ale predsa sa cítia zle. Koreň teda asi bude v ich súboji s pravdou a láskou.

Kto predsa bude dlhodobo brať vážne bradaté speváčky, mužov so ženskými pohlavnými orgánmi alebo osoby, ktoré sa necítia ani ženou ani mužom? Kto bude dlhodobo veriť na 50 rodov, keď každý vie, že existujú „len“ dve pohlavia? Rimania mali síce v Senáte koňa, ale netrvalo to večne.

Na manželstvá gejov a lesieb síce verí podstatne viac ľudí ako na Conchitu Wurst, ale predsa sa všetci zhodneme, že vzťah muža a ženy je normou ľudskej sexuality. Do tejto normy sa síce nejako pritrafila homosexualita, ale nehovorí sa prečo. Zväčša sa to kryje autoritou Svetovej Zdravotníckej Organizácie (WHO), no doteraz sme zo strany dúhových aktivistov nepočuli jej oficiálne dôvody. Ktorý objav teda posunul hranice zdravej ľudskej sexuality tak, že každý musí považovať homosexualitu za normálny jav?

Objasnenie tohto objavu širokej verejnosti by malo byť pre LGBTI aktivistov prioritou číslo jeden. Predsa ak cítim, že homosexualita je OK, tak prvá vec, ktorú šírim sú všetky objavy, ktoré viedli k výmazu homosexuality zo zoznamu porúch. Ale miesto toho počúvame obvinenia z homofóbie. Poznajú vôbec slovenskí LGBTI aktivisti tieto objavy? Však webová stránka ich vlajkovej organizácie vyzerá ako keby sa roky o ňu nikto nestaral. Táto organizácia má síce vlastný Facebook, ale to nestačí na ľahký prístup k podstatným informáciám.

Môžem sa mýliť, ale osobne som presvedčený, že neexistuje vysvetlenie, prečo by mala byť homosexualita chápaná ako súčasť normy. Účel ľudskej sexuality predsa spočíva v spojení dvoch pohlaví. Telesne aj psychicky. To je pravda a láska. A ak sa s týmto začneme hrať, ocitáme sa na tenkom ľade, lebo ak nie je naša sexualita o láskyplnom vzťahu muža a ženy, tak o čom?

Aktivisti sa často odvolávajú na právo na manželstvo pre každý druh rodiny. Lenže týmto sa dostávajú na šikmú plochu. Ak má naozaj právo na manželstvo každý druh rodiny, tak potom prečo hovoríme „nie“ polygamným manželstvám? Však, keď sa môžu dvaja ľudia milovať, prečo by sa nemohli štyria? Budeme niekoho kvôli počtu partnerov diskriminovať?

My si nemyslíme, že homosexuáli sa začnú brať po desiatich, ale že na manželstvo má právo iba jeden druh rodiny, t.j. jeden muž a jedna žena.

Zdá sa, že väčšina ľudí chápe manželstvo iba ako emočné puto. Niečo v štýle: „Cítim, že tohto človeka milujem, cítim, že mu chcem pomáhať. On cíti to isté a preto sa chceme vziať.“ Ale nie je to tak. Manželská láska má aj svoj obsah. Podstatou manželstva je vzájomné a intímne obohatenie sa darmi, ktoré vie ponúknuť iba opačné pohlavie. Muž totiž nikdy nenahradí vo vzťahu ženu a žena zase muža.

Samozrejme, že aj emočné puto je súčasťou manželstva, no nie je to iba o tom. Emočné puto totiž odchádza príchodom rutiny a prvých manželských problémov. A potom čo? Rozvod po prvej kríze? No späť k téme.

Ľudstvo síce pozabudlo na podstatu manželstva, ale predsa ju niekde v hĺbke cíti. Skôr či neskôr sa to všetko začne drať na povrch a ukáže sa, že LGBTI aktivisti sa pustili do boja s ľudskou prirodzenosťou.

Aj posolstvo LGBTI komunít z gay-friendly krajín dokazuje, že LGBTI ľudia naozaj bojujú proti ľudskej prirodzenosti a že hrajú akúsi ľudskoprávnu pyramídovú hru. V týchto krajinách na dúhových pochodoch totiž nevidno rodinky s deťmi, ale trangender striptíz, ľudí v kazajkách chodiacich po štvornožky (2:22) alebo obnažené ba niekedy až nahé osoby. A v lepšom prípade tance so značne sexuálnym podtónom.

A tieto veci sa nedejú iba v hlavnom meste gejov San Franciscu, ale aj v Hamburgu, Paríži, Sao Paole, Toronte, Štokholme, Buenos Aires, Londýne, Amsterdame, Tokiu a na Gran Canarii. Ak je teda homosexualita a transgender prirodzená vec, prečo sú po celom svete ich prejavy tak silno neprirodzené až odpudzujúce?

Na to, že slovenská LGBTI komunita so sebou hrá veľmi nebezpečnú hru, poukazuje aj prvý slovenský teplý aktivista Imrich Matyáš. Je to totiž samovrah. Aké posolstvo ponúka táto postava okrem beznádeje? Čo zistí mladý gej alebo mladá lesba počas ťažkej chvíle, keď sa budú chcieť inšpirovať týmto idolom dúhy? Prečo dúhový aktivisti radšej neponúkajú ako príklad niekoho, kto si založil rodinku? Dúha nemá silnejšie posolstvo?

Nenávidia kresťania LGBTI komunitu? Nie. My sme kategoricky proti tomu, aby otcovia vyháňali LGBTI deti na ulicu alebo aby skinheadi mlátili tieto osoby hlava-nehlava. Je však treba poukázať, že homosexualita a transgender ide mimo zdravie človeka. Dúhové pochody, Conchita Wurst, Imrich Matyáš to iba potvrdzujú.

Bojí sa Cirkev LGBTI komunity? Nie. nemá sa prečo báť. Cirkev totiž vyhrala každý kultúrny súboj. Prežila všetkých, ktorí sa snažili poraziť jej posolstvo. A to už bojovali proti nej aj jadrové veľmoci.

Verte či neverte, ale naše úsilie je prejavom lásky k tejto komunite. LGBTI sa totiž naozaj púšťa do dopredu prehratého boja s pravdou a láskou. A čím dlhšie táto dúhová ilúzia bude pokračovať, tým ťažšie sa z nej bude prebúdzať.

Teraz najčítanejšie