Denník N

Šijúca architektka

Danica Pišteková je jednou zo spoluautoriek objektu UWO, aktuálne nominovaného na cenu za architektúru CE ZA AR. O jej ďalšej práci a názoroch na tvorbu sme sa rozprávali pri príležitosti jej úspešného ukončenia štúdia.

Danica Pišteková ukončila štúdium architektúry na VŠVU, ktorému predchádzala Stredná umelecká škola v Trenčíne, odbor odevný dizajn. Jej samostatnú výstavu Dress Codes bolo možné vidieť v bratislavskej galérii HotDock v júni, spolupracovala na priestorovej inštalácii The Doors (Dvere) na festivale Pohoda a má za sebou spoluorganizáciu piateho ročníka letného dizajnérskeho 1:1 WORKSHOPu v stupavskom kaštieľskom parku. Jej skupinové aktivity pod hlavičkou združenia Woven, konkrétne dizajnérsky objekt UWO (unidentified wooden object, neidentifikovateľný drevený objekt) je aktuálne nominované na cenu za architektúru CE ZA AR 2017 v kategórii exteriér. 

Pišteková absolvovala stáž na prestížnom inštitúte CITA v Kodani u Mette Ramsgaard Thomsen, ktorá sa niekoľko rokov zaoberá mäkkými a interaktívnymi stenami a priestormi. Vo svojej voľnej tvorbe sa zaoberala fenoménmi ako mäkké mesto, či šitá architektúra. Vytvorila model mesta, ktoré sa chovalo podľa rôznych hustôt, mäkkosti a tvrdosti šitia. Návrh prostredia, ktoré by malo svoje vlastné pravidlá a fyziognómiu.

Vnímate šaty ako nesúvisiacu nadstavbu na ľudské telo?

Určite. Keď sa odev stáva autonómnejší, už pre mňa spravil krok ďalej od diktátu tela, možno práve k architektúre. Prostredie, ktoré nás obklopuje, je ako matrioška. Prvá vrstva po koži je odev. Vytvorila som hybrid – Wall Curtain. Curtain Wall, teda závesová stena, je anglický architektonický výraz pre istý typ fasády, obalu, ktorý nemá nosnú funkciu, zvyčajne zo skla. Toto je naopak, stenový záves. Textilný priestor, ktorý sa viaže k architektúre tým, že z nej berie určité rozmery. Odieva architektúru. Odievanie interiéru nie je nová téma, poznáme tapisérie, gobelíny, obrusy, koberce a podobne. Celá táto oblasť má dlhú tradíciu. Pred zavedením centrálneho kúrenia a ďalších technológií slúžili na termoreguláciu práve textílie. Mohli tiež zachytávať pachy. Je teda zrejmé, že tak, ako sa nedá vyhnúť architektúre, neunikneme ani textilným povrchom.

V akom vzťahu k takejto textilnej tvorbe je “normálna” rýchloobrátková móda? Ako ju vnímate?

Mňa bežné odievanie takmer vôbec nezaujíma. Odev aj architektúra však riešia vzťah individuálneho a kolektívneho. V rámci odevu je to konfekcia – tá sedí všetkým a zároveň nikomu. Nikdy nie je tvorená pre konkrétne individuálne telo. Podobne v architektúre sú projekty ako kolektívne bývanie Le Corbusiera, ktoré obsahuje niekoľko desiatok variácií typov bytov. Le Corbusiere vytvoril Modulor, spriemerovanú, harmonicky vyváženú postavu v zlatom reze so zdvihnutou rukou, ktorá naznačuje minimálnu výšku stropu. Tak sa znova blíži odevu, ideálna postava pripomína konfekciu, ktorá má vyhovovať väčšine tiel, ale málokomu dokonalo sadne. No ako hovorí Bernard Rudofsky, odev aj architektúra majú spoločné hlavne to, že obe rovnako zlyhávajú.

Projekt Šité ako Site, foto Matej Kukučka

Dobre to vyzerá, je za tým nápad – nechceli by ste šiť večerné róby?

Áno, ale nie také bežné. Väčšinou je tu cieľom ušiť šaty na mieru konkrétnej osoby. Ja verím, že textil môže byť taký autonómny, že je jedno, kto ho má na sebe. Môže mať svoje vlastné ciele a nemusí byť submisívny. Má potenciál, ktorý ešte nevieme využiť. Zamýšľam sa nad tým, ako by vyzeral svet, v ktorom by nebol rozdiel medzi obliekaním si odevu a vstupovaním do priestorov. Že by existovalo množstvo medzivrstiev a mäkkostí, superhustý priestor plný gradientov a prelínaní. Na odeve ma vždy fascinovali švy. Chcela som vytvoriť priestor, kde by sa dali zažiť, keďže bežný šitý odev nás nikdy úplne neobklopí a po vyzlečení spadne.

Niečo ako Centre Pompidou? Ukázať vzduchotechniku na fasáde? Prečo ešte je zaujímavý textil?

Materiály, s ktorými pracujem, nie sú určené primárne na odevy, často sú to netkané textílie, geotextílie a priemyselné materiály. Avšak textil má mnoho vlastností, ktoré architektúra docieľuje ťažšie. Vrství sa a tým vznikajú rôzne typy priesvitností, v mojich mäkkých priestoroch sú teda dôležité aj prirodzené vlastnosti textilu. Dlho som hľadala materiál, ktorý by bol pevnejší, držal by tvar, a zároveň bol ľahký a mäkký. V Kodani sme používali spacer fabric, čo je presne ten typ materiálu. Zistila som, že sa vyrába na Slovensku, takže s ním mám do budúcna ešte veľké plány.

Myslíte, že by sa to dalo využiť ako masovo vyrábaný objekt a výsledok priemyselného dizajnu? Chceli by ľudia takéto vydizajnované stany napríklad?

Asi áno. Skôr ako stany vidím ich funkciu skôr v interiéroch, sú to priestory v priestoroch, môžu to byť miesta na zašitie sa vo veľkých korporátnych kanceláriách, kým odevy pre dvoch by mohli byť aj vonkajším krátkodobým obydlím. Dnes sa tepelnoizolačné výplne stien skrývajú do panelov, no čo ak by boli sami priestorom, alebo dokonca časťou fasády?

Projekt Šité ako Site, foto Branislav Pištek

Nestavali ste si ako deti svoje bunkre? To je tiež trochu o hľadaní mierky a vymedzovaní si svojho sveta voči interiéru –  “normálnemu” svetu dospelých…

Asi áno, väčšina detí to robí… Ja som ich nestavala len v detstve, ale pred pár rokmi na podujatí Parking day s našim občianskym združením WOVEN.

Dostávame sa k vašim skupinovým aktivitám pre rôzne verejné priestory. Čo presne je vašim cieľom a ako to v praxi vyzerá? Tiež vytvárate netypické objekty medzi dizajnom a architektúrou.

Naše združenie tvoria štyri architektky: Anna Cséfalvay, Marianna Maczová, Veronika Trnovská a ja. Všetky sme sa stretli na Katedre architektonickej tvorby počas štúdia na VŠVU. Začínali sme študentskými súťažami a potom bolo našou hlavnou ambíciou organizovať vzdelávacie podujatie pre študentov. Možnosť reálne “vyrábať” architektúru v reálnej mierke a krátkom čase. “Klasické” štúdium samozrejme považujeme za skvelé, ale takéto akcie umožňujú zažiť niečo ako trenažér celého architektonického procesu od návrhu po stavbu. Proces tvorby a samotnej skutočnej stavby je veľmi nahustený. Za 10 dní musí po vás niečo zostať a robíte s predtým nevyskúšanou skupinou. Ľudia sa zväčša veľa naučia.

Aké sú pridané hodnoty pre mesto, prečo by mali chcieť hosťovať takýto workshop?

Ukázalo sa, workshop je nielen vzdelávacím podujatím, ale že dokáže identifikovať miesta, ktoré potrebujú oživiť, zveľadiť, alebo potrebujú len trochu pozornosti, a tak sa stávajú atraktorom. Myslím, že prístup profesionálov má v tomto smere efektívnejšie výsledky, ako keby sa partia susedov rozhodla nafarbiť plot v odtieňoch dúhy.

Supergola
1:1 WORKSHOP 1. 8. – 12. 8. 2017, Stupava
organizátorky: WOVEN
tutori: Tobias F. Permin (DK), Ransu Helenius (FIN)
kritici: N/A architekti (SK)
účastníci: Silvia Gálová (SK), Petra Garajová (SK), Dávid Nosko (SK), Michaela Krpalová (SK), Eva Kvaššayová (SK), Vanda Výbohová (SK), Lucia Dubačová (SK), Katarína Siváková (SK), Tomáš Jančařík (CZ), Ilona Morel (FR), Salomé Meuret (FR), Marta Gruca (POL), Maria Pietrenko (POL), Karol Gwiazdowski (POL),

V čom vidíte ten rozdiel? Susedské upratovacie a skrášľovacie akcie zas netreba demotivovať.

Tieto pokusy chcú často vyriešiť nejaký problém instantne. Vidia, že to mesto nedokáže, dlho to trvá. Aj naše riešenia vznikajú v krátkom čase, ale myslím si, že vzhľadom na naše vzdelanie a skúsenosti vidia viac dopredu a sú komplexnejšie a premyslenejšie.

Vo vašej práci badať viacero prístupov, jednak príklon k umeniu a k efemérnosti textilu, kým na druhej strane záujem o konštrukcie a ťažkú techniku. Nevylučuje sa to?

Pre mňa architektúra nemá jasnú definíciu. Mám rada rôznosť zadaní a rozličný typ práce. Jeden deň môžem šiť, na druhý vŕtať a rezať, no pre mňa je architektúra hlavne spôsob myslenia, ktorý stojí pred akoukoľvek postavenou a vyrobenou realitou. Čiže hlavné je, ako rozmýšľam, to ostatné sú iba rôzne typy prekladov.

Foto ilustračného obrázku: Anders Ingvartsen, projekt Wall Curtain

Teraz najčítanejšie