Zaznamenal som niekoľko zaujímavých myšlienok: Prvou hlavnou myšlienkou V. Šuchu bol rozdiel v komunikácii „dvoch svetov  – vedcov a politikov. Tento rozpor ilustroval vtipom, ktorého podstata bola, že vedci sú schopní (niekedy) podať síce presné, ale často v praxi nepoužiteľné údaje, kedže politici chcú v prvom rade zrozumiteľné a použiteľné know-how. Okrem toho vedci si často len myslia, že poznajú pravdu, ale väčšinou ide len o nedokonalé odpovede. Šucha priznal svoj posun vo svojej pôvodnej predstave o vede ako dodávateľovi faktov pre politikov k predstave, že na strane vedcov je aj zodpovednosť za hodnoty v hlavách ľudí. Veda ale podľa neho nemá dávať odporúčania, ale ponúkať možnosti. Treba povedať, že v rámci neskoršej diskusie zaznel z publika návrh na úpravu tohto odporúčania v zmysle „dávať odporúčania vo forme možností“, kedže možnosti sa nedajú celkom oddeliť od odporúčaní.

Zodpovednosť vedcov súvisí tak s revolúciou v technológiách a dátovej revolúcii, ako aj v pretrvávajúciom deficite interdisciplinarity, v množstve nových aktérov na poli vedy a politiky (nielen univerzity a akadémie) a v deficite integrity (tlak na publikácie a citácie).

Druhá hlavná myšlienka prednášky prof. Šuchu sa vzťahovala najmä na problém izolovanosti nášho poznania, čo by mohla nahradiť väčšia spolupráca a interdisciplinarita. V tejto súvislosti označil v diskusii spomínané snahy Slovenska o vytváranie sektorových odborných analytických útvarov za chybný krok. Rovnako označil pokusy o širšiu vedeckú spoluprácu mimo jednej inštitúcie v rámci Slovenska za dlhodobý neúspech. 

Tretia hlavná myšlienka nebola originálna, ale veľmi dôležitá –  o úlohe syntetizátorov vedomostí.

V súvislosti s kritikou navrhol uplatňovať skôr neformálne cesty a diplomatickejší jazyk. Tým sa skôr dosahujú pozitívne zmeny. Poznamenal aj, že veda často končí v tzv. advocacy, vnímaný najmä ako žiadateľ o peniaze, a preto by napríklad „scientific advisor“ pre vládu nemal súčasne mať na starosti vednú politiku.

V diskusii zaznela otázka ohľadom gréckej krízy – do akej miery, ak vôbec, bolo výskumné centrum schopné odhaliť grécke štatistické podvody, a poučiť sa z prípadných analytických chýb (kedže aj Enron falšoval štatistické údaje, a prišla na to zvedavá novinárka, ktorá vyštudovala matematiku), a druhá otázka bola, či Spoločné výskumné centrum dáva nejaké odporúčania napríklad ohľadom legálneho ale aj alternatívneho postupu (kedže nezávislosť väčšinou vzniká nelegálnou cestou – napríklad typickým príkladom bol vznik Československa) v rámci snáh o nezávislosť Kurdistanu a Katalánska. Odpovede neboli podľa mňa veľmi uspokojivé. V prvom prípade išlo vraj o záležitosť domácej štatistiky, a v druhom prípade išlo viac o politické riešenie ako vedecké, na ktoré dáva odporúčania strategický analytický útvar patriaci priamo pod Európsku komisiu.

Na jednej strane, v rámci prednášky bolo len málo informácií o tom, ako vlastne Európska komisia využíva vedecké poznatky pri tvorbe európskych politík. Na druhej strane, išlo o veľmi profesionálnu prezentáciu z hľadiska grafickej aj audiovizuálnej formy aj obsahu (až na vyššie uvedené výhrady).

Na panelovej diskusi sa zúčastnili Marek Hajduk, generálny riaditeľ, Sekcia vedy a techniky, Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, Alena Sabelová, generálna riaditeľka, Sekcia riadenia investícií, Úrad podpredsedu vlády SR pre investície a informatiku, Pavol Šajgalík, predseda, Slovenská akadémia vied, Lucia Šrámková, riaditeľka, Inštitút finančnej politiky, Ministerstvo financií SR, Vladimír Šucha, generálny riaditeľ, Spoločné výskumné centrum, EK. Moderoval Daniel Straka, výkonný riaditeľ, SOVVA. Účastníkov bolo celkovo do 20.

Ak dostanem záznam z tejto besedy od SOVVA (kedže kvalita mojej nahrávky bola nízka), výberovo doplním  najzaujímavejšie informácie a názory.

P.S. SOVVA záznam nemá, ale 4.10. vyšiel článok (aj foto) o tejto udalosti v rámci euractiv.sk od autorky Lucie Yar pod názvom

Politici a veda: Keď sú dva svety v kolízii

:

Je tam niekoľko nových myšlienok, ale chýba tam napríklad informácia, ktorú som aj ja zabudol uviesť, o paradoxe – desiatkach až stovkách rôznych strategických vládnych dokumentov, z ktorých si niektoré aj protirečia….

verzia: 02