V projekte Tajomstvá z denníkov migrantov na okraji sa pokúšame dať hlas migrantom a cez ich osobnú skúsenosť hlbšie porozumieť migrácii a integrácii v slovenskom kontexte. Robíme tak prostredníctvom výskumnej metódy „písania denníkov“, ktoré píšu členovia ôsmich domácností migrantov v období trvajúcom pol roka. Denníky kombinujeme aj s rozhovormi. Ich individuálny názor a príbeh sú zároveň dôležitou reflexiou integračnej politiky krajiny, ktorá zásadným spôsobom ovplyvňuje začlenenie utečencov do spoločnosti. Ľudia s medzinárodnou ochranou tvoria veľmi rôznorodú skupinu zloženú z jednotlivcov a jednotlivkýň z rôzneho typu rodín, ktorých potreby, možnosti a limity sú odlišné a ktorých integračná podpora by mala túto skutočnosť zohľadňovať. V tomto texte priblížime spomínanú rôznorodosť, ako aj integračný proces po udelení medzinárodnej ochrany tak, ako ho vnímajú a zažívajú utečenci zapojení do nášho výskumného projektu.

Mobilita a migrácia ako ľudské právo

Mobilita a migrácia sprevádzajú ľudstvo od samotných počiatkov, pričom sa ich podoby, dôvody, smery a faktory menia. Jedno však ostáva spoločné – migrácia z dôvodu potreby zmeny životných a osobných podmienok. Európsky dohovor o ľudských právach uvádza, že každý človek má právo opustiť akúkoľvek krajinu, vrátane svojej krajiny pôvodu, podľa vlastného uváženia.[1] Toto rozhodnutie môže byť dobrovoľné, ale aj pod nátlakom. Medzinárodná ochrana sa poskytuje z presne definovaných dôvodov, ktoré musí každý, kto o azyl žiada, preukázať.[2] Obdobie čakania na rozhodnutie o azyle prežívajú utečenci veľmi ťažko, keďže od neho závisí ich budúcnosť a status. [3] Slovenská republika je pri poskytovaní medzinárodnej ochrany „skúpa“, slovníkom kritikov zo strany medzinárodných a ľudsko-právnych organizácií – reštriktívna. Následkom toho zostáva počet udelených statusov medzinárodnej ochrany na Slovensku nízky.

Keď je priznaná medzinárodná ochrana

Keď ľudia hľadajúci azyl získajú na Slovensku medzinárodnú ochranu, začína sa pre nich nový príbeh. Možno povedať, že ide o pokračovanie tvrdého boja o vlastné bezpečie, dôstojnosť, istotu, pokoj a stabilitu. Ľudia, ktorí získali azyl alebo doplnkovú ochranu, neradi hovoria o svojom odchode a ceste na Slovensko. Táto časť príbehu je pre nich jednou z najťažších. Všetkých zväčša spája neplánovaný a rýchly odchod z krajiny, pričom sú zväčša vybavení iba základnými potrebami. Swapna, Ieva a Zafar utekali s rodinami len v jednom oblečení a s trochou jedla nevyhnutného na cestu. Ieva sa doteraz budí v noci s hrôzou zo sna, keď si spomenie na cestu. Jej rodina musela v priebehu mesiaca predať všetok majetok a utiecť do bezpečia, keďže bol ohrozený život jej manžela. Cesta do Európy im trvala dva roky – niekedy išli spolu s dvomi malými deťmi aj 24 hodín peši. Rodina Swapny opisuje krásny dom, záhradu a príbuzných, ktorých museli náhle opustiť potom, ako ich začali ohrozovať vojaci. V každej z rodín, s ktorými dlhodobejšie pracujeme, bol niekto zabitý alebo perzekvovaný, a aj z toho dôvodu sa rozhodli hľadať bezpečie inde. Ich pôvodným cieľom nebolo Slovensko, ale tu dostali medzinárodnú ochranu a teda i možnosť usadiť sa a vrátiť sa do „normálneho“ kolobehu života.

Zakoreniť sa a začať „od nuly“

Pre utečencov sa po získaní azylu alebo doplnkovej ochrany začína nový kolobeh učenia sa životu v novej krajine, novom kultúrnom kontexte. Bez pomoci širšej rodiny alebo známych. Integrácia ľudí je aj o hľadaní si miesta v spoločnosti, v ktorej žijeme a budovaní si zázemia, prostredia, v ktorom sa cítime bezpečne a dobre. V prípade, že ste opustili svoju krajinu a prichádzate na Slovensko s dvomi taškami najnutnejších vecí, potrebujete si vybudovať všetko od začiatku. Je nutné, aby ste si našli ubytovanie, prácu, snažili sa porozumieť tomu, ako krajina funguje (úrady, školy, nakupovanie…) a postupne začali čeliť jazykovej bariére.

Štát, ktorý utečencov prijal, im poskytuje integračnú podporu pozostávajúcu okrem finančnej pomoci aj zo sociálneho, pracovného, právneho či psychologického poradenstva. Poskytnutá pomoc je na začiatku usadenia sa v novej krajine pre túto zraniteľnú skupinu kľúčová. „Naskočiť“ a plne sa zapojiť do spoločnosti je síce vytúženým cieľom a smerom, ktorým sa chcú ľudia s medzinárodnou ochranou vydať, pre mnohých je to však aj napriek dlhému času strávenému na Slovensku problematické.

Prvým krokom je bývanie. Zabezpečenie bývania je pre väčšinu domácností veľkým problémom. Počas obdobia šiestich mesiacov prispieva na bývanie v spolupráci s mimovládnymi organizáciami a s využitím fondov Európskej únie Migračný úrad MV SR. Po polroku sa podpora končí, okrem výnimočných prípadov znevýhodnených skupín – napríklad rodín s maloletými deťmi, osamelých matiek či osôb znevýhodnených z dôvodu vážneho ochorenia. Stále bývanie vytvára priestor pre usídlenie sa, stabilné dôstojné miesto, kde si môžete budovať domov. Keďže sociálne byty pre túto skupinu chýbajú, ľudia musia ísť bývať na ubytovne, prípadne využiť drahší komerčný prenájom, ktorý je ťažko udržateľný. Stabilné ubytovanie nemá ani jedna z domácností, s ktorými spolupracujeme – najmä rodiny majú v podnájmoch väčší problém nájsť dostatok prostriedkov na zaplatenie mesačného nájmu.

Možnosť zaobstarať si dôstojné bývanie je podmienená pravidelným príjmom – pracovať chcú všetci. Realita je však omnoho komplikovanejšia. Viacerým ľuďom s medzinárodnou ochranou sa na Slovensku podarilo nájsť prácu alebo brigádu pomerne rýchlo. Mnohí sa však nevedia umiestniť na pracovnom trhu ani po niekoľkých rokoch. Čelia viacerým bariéram či už z hľadiska veku alebo jazykovej znalosti. Najťažšie si hľadajú prácu ženy, ktoré sa spočiatku často starajú o maloleté deti, i preto sú izolované a ťažšie sa učia jazyk. Pani Natalia je už v dôchodkovom veku a napriek snahe si nevie nájsť stálu prácu. Súčasne sa dostala do prekérnej situácie, keďže nevie doložiť odpracované roky v krajine pôvodu, a preto nemá nárok na dôchodok. Minaxi má malé deti a zdravotné problémy v rodine – aj napriek rekvalifikačnému certifikátu robí iba pomocné a príležitostné práce. Podobne aj Ieva získala na Slovensku rekvalifikačný certifikát manikérky, ale zatiaľ ju nik nezamestnal. Jej manžel mal šťastie a našiel si prácu vo fabrike za minimálnu mzdu. Napriek ťažkým podmienkam sa z práce teší a keďže je v kolektíve, slovenčinu sa učí rýchlo. Ravivovi, mladému mužovi, ktorý žije na Slovensku sám, sa darí. Získal vysokoškolské vzdelanie a v súčasnosti okrem kvalifikovanej práce aj podniká. Podobne aj Galina, mladá žena, ktorá tu študovala a v súčasnosti má stabilné pracovné miesto.

Hľadanie si práce je jedným z najproblematickejších aspektov začlenenia utečencov. Ich pozícia na pracovnom trhu je z viacerých aspektov ťažšia než iných skupín obyvateľstva. Veľmi záleží na tom, v ktorom regióne Slovenska utečenci žijú a aké vzdelanie a kvalifikáciu majú. Utečenci sú často nútení znížiť svoje životné ambície. Mnohí nie sú schopní pokračovať vo svojej profesii. Nie kvôli tomu, že by ich zručnosti neboli potrebné na slovenskom trhu práce, ale preto, že čelia mnohým štrukturálnym bariéram, ktoré im zabraňujú zapojiť sa.[4] Žiadnemu z našich informátorov sa nepodarilo nadviazať na predchádzajúcu pracovnú kariéru: Natalia bola účtovníčka, manžel pani Ievy bol tlmočník, Minaxi bola učiteľka.

Aľa Rachmanovová, spisovateľka s utečeneckou skúsenosťou, v denníku reflektuje svoj nový status po odchode z Ruska, kde pôsobila v akademickej sfére. Po usídlení sa vo Viedni pracovala ako predavačka a majiteľka obchodu: „Teraz je pre mňa najťažšie to, že som takpovediac prišla o vnútornú fyziognómiu, presnejšie povedané, všetci navôkol vo mne vidia niekoho, kým nie som, ba dokonca môj protiklad. Každý človek sa vníma ako určitý celok, presne vie, ako pôsobí na ostatných ľudí, aké miesto mu prislúcha v spoločnosti. A potom zrazu toto dôverne známe zmizne, náhle je to preč, ako mydlová bublina, ktorá praskne. Zrazu som pre všetkých celkom iným človekom.“[5]

Pre získanie zamestnania a fungovanie v spoločnosti je znalosť slovenčiny nevyhnutná. Najrýchlejšie sa po slovensky naučia spravidla školopovinné deti, ktoré slovenčinu používajú v škole denne a majú aj viac príležitostí na komunikáciu.[6] Dospelým ide výučba pomalšie, veľmi závisí i od znalosti iného slovanského jazyka, prípadne veku človeka. Účasť na kurzoch slovenského jazyka trikrát do týždňa po dve hodiny je súčasne podmienkou poberania integračnej podpory počas prvých šiestich mesiacov.

(Ne)dostatočné uplatnenie práva na ochranu?

Silný tlak na osamostatnenie sa, problémy s dokladovaním vzdelania a problémy so slovenským jazykom spôsobujú veľké bariéry v procese usadenia sa. Šesť mesiacov, počas ktorých je utečenec zapojený do integračného projektu a poberá okrem sociálnych asistencií aj finančný príspevok na ubytovanie a na život, je de facto obdobím, ktoré chápe Slovensko ako časový rámec na začlenenie sa do spoločnosti. Teda predpokladá, že za tento čas sa utečenec dokáže osamostatniť, zvládnuť jazyk, vybudovať si zázemie a byť schopný sa sám o seba (a svoju rodinu) postarať. Možno však povedať, že je to prikrátke obdobie na zaistenie si vlastného ubytovania, zamestnania, osvojenie si kultúry a naučenie sa jazyka. Už i zvládnutie slovenčiny na komunikačnej úrovni, čo je podmienkou nájdenia si práce, predpokladá dlhší čas na zapojenie sa do spoločnosti. Postup udeľovania azylu a status utečenca v sebe zahŕňa právo na ochranu. Toto právo okrem iného zahŕňa aj prístup k sociálnym službám prijímajúcej krajiny, ktoré by mali umožniť usadenie sa utečencov.[7] Pokiaľ krajina medzinárodnú ochranu poskytne, je jej záväzkom aj záujmom podporovať utečencov v ich začleňovaní do spoločnosti. Efektívna integračná podpora pomáha dorovnať štartovaciu čiaru, z ktorej ľudia s medzinárodnou ochranou začínajú dlhú cestu začleňovania sa do spoločnosti. To, do akej miery a ako rýchlo sa podarí jednotlivcom/rodinám osamostatniť a uchytiť v prijímajúcej krajine, môže do veľkej miery ovplyvniť práve nastavenie integračnej podpory a prístup Slovenska k utečencom. V nasledujúcich blogoch sa budeme snažiť zamerať bližšie na jednotlivé časti života utečencov a identifikovať prípadné problémy a ich možné riešenia.

Autorky článku: Martina Sekulová – Miroslava Hlinčíková, Inštitút pre verejné otázky

—

Poznámky

[1] Európsky dohovor o ľudských právach: www.echr.coe.int/Documents/Convention_SLK.pdf

[2] Ľudia pri úteku z krajiny často prídu o svoje identifikačné doklady, alebo si ich ani nestihnú vziať. Je preto ťažké dokazovať svoje vzdelanie, príslušnosť k politickej strane, vzdelanie atď.

[3] Toto obdobie utečencov vo svojich esejach „Ľudia dúhy“ a „Ľudia dažďa“ zachytila napríklad etnologička Helena Tužinská. Pozri bližšie: TUŽINSKÁ, H. 2009. Ľudia dažďa. In: Dráľ, P. (ed.): Migrácia ako emócia. Multikultúrna zbierka esejí, aj o „nás“. Bratislava: Nadácia Milana Šimečku, s. 41 – 52. TUŽINSKÁ, H. 2006. Ľudia dúhy. In: Šoltésová, K. (ed.): Kultúra ako emócia. Multikultúrna zbierka esejí, nielen „o nás“. Bratislava: Nadácia Milana Šimečku, s.45 – 58.

[4] KORAC, M. 2003. Integration and How We Facilitate It: A Comparative Study of the Settlement Experiences of Refugees in Italy and the Netherlands. In: Sociology, 37(1): 51 – 68.

[5] RACHMANOVOVÁ, A. 2011. Študenti, láska, čeka a smrť. Denníky z rokov 1916 – 1920. Bratislava: Premedia.

[6] Vzdelávaniu detí cudzincov sa dlhodobo venuje napríklad Nadácia Milana Šimečku alebo Centrum pre výskum etnicity a kultúry. Pozri bližšie napríklad GAŽOVIČOVÁ, T. (ed.) 2011. Vzdelávanie detí cudzincov na Slovensku. Potreby a riešenia. Bratislava: CVEK a NMS.

[7] KORAC, M. 2003. Integration and How We Facilitate It: A Comparative Study of the Settlement Experiences of Refugees in Italy and the Netherlands. In: Sociology, 37(1): 51 – 68.