Denník N

Vyhráte voľby, môžete všetko… aj navštevovať zariadenia.

Niektorí, ktorí zaregistrovali moje zvolenie za predsedníčku sociálnej komisie mesta Bratislava, reagujú rýchlo. Gratulácie striedajú štandardné oznámenia o udalostiach, ktoré by nás mohli zaujímať. Jedna z pozvánok mi umožnila zažiť nečakané.

Ozval sa riaditeľ centra, zameraného na resocializáciu a terciárnu prevenciu drogovej závislosti. Voľakedy dávno sme boli susedia. Naliehavo prosil, keďže som teda tá šéfka komisie, tak sa patrí a bol by rád….a som vlastne jeho nadriadená. Priznávam, nechcelo sa mi – v piatok podvečer, kampaň nejde tak ako som si predstavovala…skrátka únava fyzická aj psychická na konci týždňa.

Prišla som presne, všetci už sedeli na svojich miestach, posadili ma celkom čestne do druhého radu, hneď za pánom riaditeľom. Obzerám sa dokola, kým nezačne program. Klasické nástenky, aké poznám zo svojho detstva, tabuľky klientov, vianočná výzdoba na úrovni základnej školy. Mám pocit, že som sa vrátila o pár rokov späť.

Príhovor riaditeľa, môjho kamaráta, je klasický – ako ho poznám. Základné hodnoty, ktorým verí, zhrnie od srdca.

Vianočný večierok začína, ale ešte predtým nás jeden z klientov placho žiada, nezaznamenávať a neumiestňovať nič na sociálne siete. A uvedie to vetou na zapamätanie: “Každý z nás raz v živote potrebuje dostať druhú šancu.“

Ktosi zapne pripravený počítač, pustí jemnú hudbu, miestnosť plná ľudí stíchne. Na improvizované javisko vbehne mladý muž, prvý dojem je nepatričný. Nemôžem sa ho však zbaviť po celý večer. Pozerám sa na veľmi veľké deti, ktoré sú náhodou oblečené ako dospelí. Predstavenie je zarámcované „santom“, ktorý naozaj vliezol oknom a anjelom – klientkou, ktorá mu pri vtipných scénkach sekunduje.  Malý princ od Saint-Exupéryho vždy očarí, avšak malý princ v podaní smutnej plachej dievčiny – vlastne dospelej ženy, mi lezie pod kožu. Jej opakované „mal som ružu, ale opustil som ju a teraz je mi smutno“  sa v predstavách mieša s informáciou, ktorú o nich viem. Rozhodnú sa podstúpiť 24 mesačný pobyt, kedy sú odlúčení od rodiny a musia rešpektovať pravidlá centra. Nesmú vyjsť von okrem spoločných aktivít alebo zamestnania, musia sa zúčastňovať skupinových komunít a ďalších pravidelných terapií. Často krát zárobok, okrem povinného príspevku na centrum, odvádzajú celý exekútorovi.

Po divadle prichádza prehliadka krátkych videportrétov klientov centra. Takmer všetky sú nesmierne vtipné. Sériu fotografií delia citáty, vyhráva ten riaditeľov: „Práca šľachtí človeka, závislého dvakrát.“ Smejú sa oni aj obecenstvo – smejeme sa spolu. Pripravuje sa vystúpenie trojčlennej hudobnej skupiny – spev a dve gitary. Mladí muži, v značkovom oblečení, dávno cez tridsať, pokojné tváre už niečo zažili. Spevák nepoužíva mikrofón, jeho hlas nie je zvučný. Počas refrénu v trojici „ďakujeme, že ste nám dali nádej“ ma však mrazí. Sú to bývalí klienti zariadenia. Na záver všetci účinkujúci rozdajú vianočné hviezdy, jedna sa ujde aj mne. Obzriem sa za seba a vidím slzy tečúce po tvári mužov v strednom veku, tmavé kruhy pod očami mám a starých mám, ktoré sedia v hľadisku. Slzy si utiera aj pán riaditeľ.

Po vystúpení máme konečne chvíľu, preletíme s riaditeľom históriu zariadenia, zúfalé platové pomery, systém práce a zázrak, že ešte od roku 1997 fungujú. Pracovnú terapiu s dospelými, dohodu o neútočení na klientov s exekútormi a nemiešanie dospelých s mladistvými, oceňujú aj francúzski odborníci. Budova patrí starému mestu, zariadenie mestu. Za posledné štyri roky sa tu nezastavil ani jeden poslanec. Skúsenosť s výberovým konaním na prasknutý kotol skončila pri povinnom výberovom konaní s vopred určeným dodávateľom. Päťnásobne predražená vykurovacia jednotka dodnes nenamontovaná leží kdesi  v pivnici, kúri sa najlacnejším náhradným kotlom, aký sa dal v rýchlosti zohnať.

Šťastné a veselé nám všetkým, priatelia.

Teraz najčítanejšie

Lucia Štasselová

Od roku 2014 pôsobím v komunálnej politike, som poslankyňa v Ružinove aj v hlavnom meste za Ružinov. V roku 2018 som bola druhýkrát zvolená do mestského zastupiteľstva Bratislavy, stala som sa viceprimátorkou hlavného mesta Bratislava, pre oblasť sociálnych vecí a rozvoj dostupného nájomného bývania. Som tiež členka predsedníctva Slovenského centra fundraisingu.  Spoluiniciovala som založenie Kolégia pamäti národa pri občianskom združení Post Bellum. Spoluzakladala som Nadáciu pre deti Slovenska, projekt Hodina deťom. Som vydatá, manžel je riaditeľom Mestského ústavu ochrany pamiatok v Bratislave,  máme spolu 5 detí a jedenásť vnúčat.