Socha vo verejnom priestore (verejný záujem?)
Socha bola súčasťou miest od nepamäti. Už prvé mestské štáty zdobili chrámy a námestia plné majestátnych trojrozmerných vyobrazení bohov a panovníkov. Funkciou sochy bolo oslavovať, vychovávať a v neposlednom rade esteticky dopĺňať verejný priestor. Bola akýmsi mementom moci, sily, viery a pokroku. Vyvíjala sa spolu s rozvíjajúcou sa spoločnosťou a meniacimi sa umeleckými slohmi a trendmi. Dúfam, že sa na mňa odborná umelecká obec nenahnevá, ak ju nadradím nad maľbu či grafiku…
Okrem tretej dimenzie (tretieho rozmeru) sa socha líši od dvojrozmerných výtvarných diel aj časovou, technickou a odbornou obtiažnosťou. Sochár musel byť zručný, fyzicky zdatný a vnímavý chlapík, ktorý musel vedieť trefne reagovať na potreby spoločnosti a zadaného priestoru. Pri realizáciách monumentálnych zadaní vkladal do diel aj kus seba, svoj odkaz a názor, zakódované presvedčenie či vieru. V tomto sa hádam od ostatných umelcov nelíšil. No ak sa podarilo trefne prepojiť ideu, odkaz, prevedenie a samotné začlenenie diela do verejného priestoru, vznikli diela, ktoré pravdivo a uveriteľne rozprávajú svoj príbeh dodnes.
Socha a verejný priestor
Socha vo verejnom priestore je jednou z najkomplexnejších a najzložitejších výziev, akú umelec mohol prijať. Okrem toho, že nesie informáciu a rozpráva príbeh, musí aj zapadať do exteriéru a dopĺňať okolitú architektúru. Na to, samozrejme, dozerali mnohí ďalší odborníci z radu architektov, kunsthistorikov a pamiatkarov sediaci v odborných posudkových komisiách. Aspoň takto to bolo kedysi. V onej, totalitnej dobe, pred rokom 1989, keď spolu s rozvojom miest zažila svoj najväčší rozvoj aj socha. Architekti ju zakomponovávali do všetkých frekventovaných lokalít — do centier miest a sídlisk, k fontánam, do parkov a oddychových zón, na steny budov, pred veľké závody, stanice… Bola šperkom medzi jednoduchou funkčnou architektúrou socialistického realizmu. Samozrejme, nie všetky realizácie boli naprojektované a zrealizované nadčasovo a šikovne či trefne, každopádne sú však výpoveďou doby a pamiatkou na umelca či architekta.
Aj keď vtedajšia doba možno nemala najšťastnejší obsah, mala jasnú formu. Socha vo verejnom priestore bola prirodzenou súčasťou všetkých väčších stavieb, bola kontrolovaná a plánovaná odborníkmi, mala jasný zámer a podobu. Týmto určite nechcem oslavovať a vyzdvihovať smerovanie predchádzajúceho režimu, mojím zámerom je poukázať na zmenu (dieru), ktorá v súčasnosti vznikla.
Táto zmena vychádza zo spoločnosti, ktorá sa po roku 1989 pod vidinou demokracie začala formovať a formuje sa hádam dodnes. 90. roky sa v produkcii sochárskych diel ešte niesli v duchu disciplinovanej zotrvačnosti predchádzajúceho režimu. Pod vedením pána primátora Viliama Sopka a pána primátora Juraja Kopčáka bolo vyhlásených niekoľko verejných súťaží na návrh a realizáciu sôch do priestorov centra mesta, ktoré boli prísne kontrolované odbornými komisiami, avšak samotnému sochárskemu výtvarnému prejavu už bola dopriata voľnosť a kreativita.
V týchto rokoch pribudlo v meste Prešov niekoľko zaujímavých a hodnotných skulptúr. Príkladom sú aj tri pitné fontány od akademického sochára Ľuba Purdeša a Jozefa Hobora či socha Anjela pred mestským úradom od akademického sochára Dušana Pončáka. Nesmieme zabudnúť spomenúť ani veľmi zaujímavú iniciatívu akademického sochára Jozefa Bodnára a Šarišskej galérie, a to Medzinárodné sochárske sympózium pre Záhradu umenia, ktorého dva úspešné ročníky sa uskutočnili začiatkom 90. rokov priamo v centre Prešova. Ostal nám po nich unikátny a hodnotný sochársky park a oddychová zóna priamo v centre, čo považujem za veľmi odvážny a nadčasový počin. Na tradíciu tohto medzinárodného sympózia sa neskôr pokúsil nadviazať Ľubo Purdeš v spolupráci s komunitnou nadáciou Veľký Šariš. Podarilo sa im zorganizovať jeden ročník sochárskeho sympózia, tentoraz už vo Veľkom Šariši, s víziou prepojiť Prešov a Veľký Šariš cyklocestou, ktorú budú lemovať skulptúry a plastiky od súčasných európskych výtvarníkov. No, na škodu veci, sa tento zaujímavý zámer nepodarilo uskutočniť. Cyklocesta tam síce je, no ďalšie ročníky sympózia sa z dôvodov finančných a názorových nezhôd nezrealizovali…
Mestský štát
Finančné a názorové nezhody medzi zadávateľmi a realizátormi pretrvávali a pretrvávajú pri zadávaní sochárskych súťaží asi dodnes. Mám však pocit, že v minulosti sa oveľa lepšie darilo tieto názorové rozdiely riešiť aj vďaka odbornosti a kompetentnosti prizvaných hodnotiacich komisií. No v poslednom čase sme sa stali svedkami vstupu tretej osoby do procesu verejného obstarávania umeleckých zákaziek, a to investora, ktorý má často vlastné predstavy o vizualizácii, realizácii a samotnom financovaní umeleckého diela.
Zdá sa, akoby sme sa vrátili do oných pradávnych čias mestských štátov, kde panovník majúc moc a peniaze, musel mať vždy aj rozum a pravdu. Príkladom môže byť vedenie pána primátora Pavla Hagyariho, počas ktorého sa rozbehlo viacero projektov začleňovania sochy či sochárskych objektov do mestského (verejného) prostredia. Záujem a láska samotného primátora k výtvarnému umeniu však bola zatienená zvláštnym a netradičným spôsobom obstarávania a realizovania inštalácií vo verejnom priestore. Možno samotná myšlienka bola dobrá, no absentovala prítomnosť odbornej verejnosti či všeobecný verejný názor a záujem. Skrátka, zaujímavý obsah, no nešťastná forma. Výsledkom je zopár pochopených, zopár nepochopených, podarených aj nepodarených, zrealizovaných či nezrealizovaných projektov. Spomeniem 33-metrovú sochu Krista nad Prešovom, ktorú v meste pripomína už len 3 metrový bronzový model na trojici, 49. rovnobežka, Vianočný megalampáš, valentínske srdce, Anjelik sediaci na balkóne mestského domu na Hlavnej 97 či Premo — prešovský kôň.
Ďalším šťastno-nešťastným príkladom je aj zaujímavá a nadčasová rekonštrukcia mestského parku v Sabinove, kde do poslednej etapy obnovy parku vstúpil pán primátor Peter Molčan s vedením mesta a neodbornou súťažou bez prizvania samotných architektov — autorov projektu či odborníkov, zvolili nie veľmi vhodnú realizáciu sochy Sabíny, ktorá sa nestretla s pochopením širšej verejnosti ani umeleckej obce.
Ján Pavol II.
Rád by som spomenul aj, podľa mňa, pozitívny príklad včlenenia sochy do mestského prostredia. Je ním realizácia a inštalácia sochy pápeža Jána Pavla II. za kostolom sv. Mikuláša v Prešove. Túto verejnú súťaž inicioval rímsko-katolícky farský úrad v Prešove v spolupráci s mestom Prešov v roku 2011. Súťaž prizvaných autorov bola pod dohľadom odbornej komisie a dielo nakoniec realizoval Mgr. art. Peter Beňo z Košíc. Odborná komisia dôkladne skúmala návrhy, miesto a rozmer figurálneho diela zobrazenia Jána Pavla. Nakoniec sa zhodla a vybrala komorné zárožie spojené s intímnym gestom modlitby, ktoré veľmi pekne vystihuje charakter a povahu osoby pápeža.
To bola v Prešove asi posledná verejná sochárska súťaž zadávaná verejnou inštitúciou s prizvaním odbornej poroty. Možno ešte môžeme spomenúť nedávnu iniciatívu Martina Šárošiho a dočasné nainštalovanie propagačného objektu Prešovskej hradnej cesty, ktorú ste si mohli všimnúť oproti bagetérii v priebehu roku 2016.
Čo sa robilo a robí
Je to na vnímaní samotných Prešovčanov, aby hodnotili, ktoré diela sa stali súčasťou koloritu mesta a ktoré by možno vymenili. Názor laickej verejnosti je však často odlišný od názoru a pohľadu umelcov, kurátorov či architektov a kompromis sa niekedy hľadá len ťažko. Každopádne, socha do verejného priestoru vždy patrila a patriť bude, pretože dotvára atmosféru miesta. Vytvára dojem a vstupuje ľuďom do povedomia. To by si možno ľudia, ktorý si prisvojili rolu rozhodovať o verejnom priestore mali uvedomiť, pretože tieto diela sú trvácne, sú dlhodobou súčasťou prostredia, v ktorom žijeme a len málokedy sa odinštalúvajú. Mali by byť navrhnuté a realizované na najvyššej úrovni, s najlepším svedomím a vedomím, že tu budú stáť veľmi dlho a budú na nich padať zraky niekoľkých ďalších generácií. Ako povedal akademický sochár Ľubo Purdeš k súčasnému stavu: „Neviem či to, ako to je teraz – že sa nerobí vôbec nič, nie je lepšie ako to, čo sa robilo predtým.“
Určite by sme však s týmto stavom nemali byť spokojní! Absenciu kontaktu so súčasnou sochou a umeleckým remeslom v prostredí okolo nás môžeme pomaly vnímať na správaní sa mladej, ale aj o čosi staršej generácie k už vzniknutým sochárskym dielam. Neúcta a pocit nepotrebnosti síce možno vychádza z nepochopenia, ale taktiež z apatického prístupu mesta k zaobchádzaniu s týmito klasickými hodnotami starých majstrov. Monumentálne diela vo verejných priestoroch chátrajú, sú vystavené vandalizmu a dlhoročným vplyvom počasia bez akejkoľvek snahy mesta vynaložiť úsilie na ich obnovu. Sochárske reliéfy na fasádach budov často končia pod zatepľovacím polystyrénom alebo pod reklamnými banermi, kamenné diela poškodené vandalmi sú zabudnuté a odstrčené do úzadia, akoby už nemali žiadnu hodnotu (sochársky objekt od Michala Pastoráka na zastávke Levočská ulica smerom do mesta). Niektoré diela sú skrátka odinštalované a končia kdesi v depozitoch a na mestských dvoroch. Dúfam, že takto neskončí aj socha od akademického sochára Františka Patočku, ktorá dlhé roky skrášľovala obchodné stredisko Centrum na Sídlisku III, následne bola dotvorená neznámym streetartovým umelcom a pri nedávnej rekonštrukcii strediska bola odstránená (poznámka redakcie: v súčasnosti je socha očistená a vrátená do Centrumu aj vďaka snahe autora článku – Miša Kačmára).
Streetart a socha
Architekti skrátka nezakomponovávajú sochárske diela do projektov, pretože na to už nie sú peniaze. Klasická kvalitná socha sa ako keby pomaly vytrácala z nášho priestoru. Jasne sa to prejavuje aj na nezáujme detí o štúdium na umeleckých školách v sochárskych odboroch. Výtvarná mládež si na oplátku kompenzuje tento deficit v podobe streetartových prejavov a v inštaláciách vo verejných priestoroch. Príkladom je pomaľovaná socha ženy (klaun symbolizujúci odpor voči kapitalistickej konzumnej spoločnosti) od akad. soch. Jána Hučka stojaca pred závodom Křížik oproti Hypertescu. Taktiež môžeme spomenúť ilegálne osadenie štvormetrového plechového Krista na starom elektrickom stĺpe nad Prešovom v miestach, kde mal pôvodne stáť 33 metrový Ježiš á la Rio de Prešov (titulná fotka).
Potrebu aktívnej práce s verejným priestorom, realizácie trojrozmerných diel a sochárskej osvety sa snaží prezentovať partia okolo Otvorenej dielne počas sochárskych sympózií Práci česť, ktoré by mohli taktiež nepriamo nadväzovať na tradíciu prešovských sochárskych sympózií. Podobný kolektív nadšencov organizuje aj sympózium Era sculptura v Bardejove, počas ktorého vzniklo zopár zaujímavých prác umiestnených na bardejovských kruhových objazdoch.
Dá sa s určitosťou povedať, že tento región má obrovský umelecký potenciál na to, aby tu umenie a umelci prežili. Pre to je však potrebná prirodzená a vyvážená symbióza medzi zadávateľmi, investormi a realizátormi. Porozumenie a rešpekt medzi mocnými a šikovnými.
Podpora a uvedomenie
Viem, je ťažké v tejto digitálnej dobe bojovať proti médiám, ktoré tieto klasické potreby potláčajú, no práve to by malo byť v kompetencii ľudí, ktorí majú moc a prostriedky tento vývoj udalostí ovplyvniť. Treba pochopiť, že socha, obraz či iné výtvarné dielo je médium, je iný spôsob vnímania sveta, iný pohľad na vec. Je to vyššia mentálna úroveň, ku ktorej by sme sa mali všetci postupne dostať. No podmienkou je aktívne túto myšlienku podporovať, veriť v to a v nekonečnom rade to podávať ďalej.
Autor: Mišo Kačmár
