Vyhrážať sa odrezaním hlavy? Slabá káva oproti zážitkom „punkáčov“
Za váš názor sa vám môžu vyhrážať, pokrikovať na vás, alebo sa dočkáte aj uznania. Nosiť však značku „antifa“ sprevádzajú aj mnohé problémy, v ktorých by sa nechcel ocitnúť asi nikto z nás.
Po tom, ako som bol na Denníku N označený ako bojovník proti fašizmu, som zažil mnoho reakcií. Veľa ľudí sa hlásilo s tým, že mi kedykoľvek radi pomôžu, skladali uznanie. Článok však neostal nepovšimnutý u komunity sympatizantov Ľudovej strany Naše Slovensko. Tí však mierumilovní neboli a okrem zbabelca som si vypočul aj expresívnejšie výrazy.
Niektoré veci však neostali len na internete. Do stretu s ľuďmi, ktorí ma taktiež kontaktovali, som sa dostal aj osobne. Nepríjemné poznámky, ktoré vzbudzovali pocit fyzického stretu ma donútili opustiť kaviareň, v ktorej som na nich bohužiaľ narazil. Čerešničkou na torte bol posledný zážitok s pánom Mazurekom, ktorý sa so mnou síce nepozná, no očividne sa stal mojim „fanúšikom“. Všimol si ma pri ceste, keď šiel v straníckej dodávke a okamžite s úsmevom na mňa začal kývať. Aj keď som viac krát zažil vyhrážky, zastrašovanie a podobné úsmevné zážitky ako napríklad s pánom poslancom, ktorý sa na mňa rád usmieva, sú moje problémy malichernejšie ako ich mala miestna „punkáčska“ komunita.
Keďže mám k tomuto žánru hudby bližší vzťah, spoznal som vďaka tomu aj mnoho zaujímavých ľudí. Tí sa so mnou podelili o omnoho desivejší zážitok, v čase kedy sme viacerí neverili, že by niekedy mohol Kotleba sedieť v parlamente. Vďaka štýlu hudby, ktorý počúvajú tomu prispôsobujú aj oblečenie, či výzor. To im urobilo neskôr aj obrovský problém. V neskorých hodinách roku 2009 pri nich zastavilo neznáme auto, z ktorého sa ozývali známe pokriky fašistov. S odvahou mladého človeka jeden z „punkáčov“ zakričal „Antifaaa“, čo okamžite vyprovokovalo holohlavých pánov. Tí bez váhania povyskakovali z auta a začal sa útek. Všetkým sa však utiecť nepodarilo a práve spomínaného mladíka chytili a rozhodne ho nešetrili. Schytal niekoľko kopancov, ktoré boli mierené aj na hlavu. „V tých časoch boli tieto strety pravidelné a často sa stávalo, že sa tieto dve komunity pobili na ulici, alebo na diskotéke.“
Od tejto udalosti ubehlo osem rokov. Z agresívnych fašistov sa stali bojovníci za dobro. Paradoxom je, že práve oni teraz budú hovoriť o „cigánskych extrémistoch“. Práve takéto zážitky ma nútia položiť si otázku: Prečo má táto strana toľko percent? Má náš národ tak slabú pamäť? Alebo zabúda tak rýchlo a má v sebe stále toľko nenávisti voči cudzincom, ľudom inej pleti, či iného vierovyznania? Povedal by som, že skôr tá druhá možnosť. Je však ale len na nás, ako sa k tomu postavíme a či dovolíme aby toto zlo v spoločnosti narastalo. Bez ohľadu na to, v čo veríte, počúvate, či volíte, by ste boli plní zdesenia, ak by aj vašeho priateľa dobili nejakí páni, ktorí nemohli prekusnúť to, že robíte niečo úplne normálne. To, že hájite práva ľudí rôzneho pôvodu a vierovyznania, by nemalo byť niečo, za čo sa dostávate do problémov. Naopak hnedá škvrna v parlamente by nemala byť náš symbol dobra, ktorá nás zbaví parazitov a všetkého vymysleného zla, ktoré na nás podľa nich číha z každého rohu. Jediné zlo, s ktorým sa však stýkam je to „zelené“, ktoré sa na mňa pozerá s úškrnom a zastrašuje ma vo vlaku.
