Denník N

Transrodovosť už onedlho nebude duševnou poruchou

Najmä vďaka rôznym odborným pomenovaniam a postojom k sexuálnym identitám a orientáciám je širokej verejnosti to, že sa klasifikácia v psychiatrii neustále mení, dobre známe. Najnovšia americká vyšla v roku 2013 pod názvom DSM-5, a celosvetová, záväzná pre 194 členských štátov WHO, je zatiaľ pod kategóriou F v ICD-10, pričom je platná od roku 1992. Jej revidovaná verzia, ICD-11, je už takmer upečená a z ohňa sa má vytiahnuť niekedy v máji 2018. Bude v nej transrodovosť ešte psychiatrickou poruchou? Zrejme nie.

(Poznámka: pre ľahšie pochopenie toho, o čom tu píšem, odkazujem čitateľa so záujmom o širší prehľad na môj dávnejší článok o rodovom nesúlade s vlastným telom)

DSM-5 (Diagnostic and Statistical Manual of Mental Disorders) už nehovorí o poruche rodovej identity ako kedysi, ale používa koncept rodovej dysfórie. Jeho základom je zdôraznenie stresujúcej skúsenosti (distress, dysphoria) nesúladu medzi pocitom príslušnosti k istému rodu a medzi pohlavnosťou vlastného tela. Zachytáva teda predovšetkým averzívny emocionálny komponent, a nie to, že ide o poruchu v striktnom zmysle slova. Odstránením slova „porucha“ má prispieť k destigmatizácii tohto stavu.

Keby som mal hovoriť za seba, tak rodová dysfória je v istom ohľade skôr pohlavnou dysfóriou alebo anatomickou dysfóriou, pretože súčasťou jej kritérií je odpor k vlastnej sexuálnej anatómii, túžba po odstránení primárnych a/alebo sekundárnych pohlavných znakoch priradeného pohlavia a túžba po primárnych a/alebo sekundárnych sexuálnych znakoch pohlavia, ktorého príslušníkom si jedinec praje byť. V chápaní psychiatrov sú teda telesné charakteristiky jedinca pre jeho rodovosť extrémne dôležité, pretože predsa dopĺňajú to základné, čo jej chýba. Rodovosť sa chce proste vteliť, a nielen tak ledabolo vznášať nezávisle od pohlavia. Ale to len na margo všetkých, pre ktorých je rod magickou mantrou, ktorú opakujú až do tranzu poslucháčov, v horšom prípade iba do svojej vlastnej autohypnózy.

Proste, rod bez pohlavia neexistuje, to už dúfam chápe čo najviac mojich čitateľov.

Prečo je s rodovou dysfóriou problém?

Za a) preto, lebo priraďuje dysfóriu rodu, pričom s rodom sú títo jedinci spokojní, nespokojní sú práveže so svojim telesným pohlavím – ale to je moja kritika

Za b) preto, že súčasťou jej kritérií je aj klinicky významný stres alebo narušenie fungovania v sociálnom, školskom, pracovnom a inom prostredí.

Množia sa totiž názory, že stres a dysfunkcia, ktorú jedinci s transrodovou identitou prejavujú, nie sú súčasťou ich skúsenosti rodového nesúladu, ale následkom negatívneho ladenia spoločnosti voči nim. Keby to tak naozaj bolo, potom by žiadna takáto dysfunkcia nemala byť súčasťou kritérií pre rodovú dysfóriu.

Našťastie, v plánovanej ICD-11 (International Statistical Classification of Diseases and Related Health Problems) už nebude reč o žiadnej dysfórii, ale o rodovej inkongruencii, čo je technický termín pre nesúlad, bez nejakých zbytočných emócií. Inkongruencia sa totiž nemusí vždy prejaviť úzkosťami a stresom, ako píše Z. Davy, takže rodová dysfória ani nie je diagnóza, ktorá sa týka všetkých transľudí. Navyše, dysfória – ako pomenovanie tejto poruchy – je celkovo tak trochu blbý nápad, ale to už píšem ja, nie Davy. Nový koncept sa vyhne aj pomenovaniu „porucha“, čo je jasný destigmatizačný signál, a zároveň bude transrodovosť prvý raz v histórii vyňatá zo zoznamu duševných porúch. Plánuje sa jej umiestnenie do kategórie Conditions Related to Sexual Health, ktorá má byť viac všeobecne medicínska ako psychiatrická. No a zmenia sa aj jej kritériá, pričom tou najväčšou zmenou, ale aj najzásadnejším argumentom pre prevod z psychiatrických porúch na stavy súvisiace so sexuálnym zdravím je to, že sociálna dysfunkcia nie je špecifickým znakom poruchy, ale skôr diagnózou verejnosti, ktorá s transčlovekom nevhodne zaobchádza a jedná. Inými slovami, to, že osoby s transrodovou identitou trpia úzkosťami, depresiami a závislosťami (to sú skutočné psychiatrické diagnózy, nie transrodovosť!), že sa pokúšajú o samovraždy, že nefungujú v škole, v práci alebo doma, to je dôsledok neprijímajúceho a negatívne nastaveného prostredia.

Na transrodových ľudí sa tak dá jednoducho aplikovať stresový model menšiny (the stress minority model).

Nedávna mexická štúdia na 250 transľuďoch podporuje predpoklad, že jedinci s rodovou inkongruenciou majú zvýšené riziko stresu, ako aj rôznych psychiatrických symptómov, vylúčenia zo školy, sociálnej izolácie, straty zamestnania, bezdomovectva, narušených interpersonálnych vzťahov, fyzického zranenia, sociálneho odmietania, stigmatizácie, viktimizácie a násilia (vrátane sexuálneho), a to najmä v prostredí neprijatia. Ich zvýšený stres a nevhodná sociálna situácia vznikajú prevažne na základe konfliktu medzi nimi a okolím, a je zarážajúce, že najväčšieho počtu násilných skutkov sa títo ľudia dočkajú vo vlastnej rodine. Podobná situácia ako v Mexiku je aj inde na svete, pričom aktuálne prebiehajú podobné populačné štúdie v Brazílii, Francúzsku, Libanone, Indii a v Južnej Afrike.

Čo si z toho teda odniesť?

Ospravedlňujem sa, že to bolo trochu menej prehľadné, so zachádzkami k mojim osobným úvahám, a že uvádzam staršiu štúdiu z roku 2016, ale pre výstupy z článku to azda stačí.

Zdá sa, že transrodovosť a jej medicínske riešenia nie sú ani tak problémom psychiatrie, ako asistencie lekárskych vied k sebaurčeniu transrodových ľudí. Aby im bola táto asistencia, ktorá by sa globálne mohla zjednodušiť a odľahčiť od prílišného zaťaženia psychiatriou (predsa len môže byť pre transčloveka dôležitejší chirurg a endokrinológ ako psychiater), sprístupnená a poisťovňami sveta preplácaná, mala by transrodovosť aj naďalej ostať v zozname zdravotných problémov. Z priečinkov psychiatrie by však zakrátko mala vypadnúť.

 

Teraz najčítanejšie