Denník N

Nehaňte „nácka“ môjho

Andrej Sládkovič by mi dozaista odpustil parafrázu jeho slávnej básne Nehaňte ľud môj. Zvlášť pre taký bohumilý a láskavý účel, akým je zjednotenie Slovákov. Ale aby sa náhodou v hrobe neobracal, túto krásnu báseň nájdete v samom závere blogu.

S blížiacimi sa župnými voľbami sa stále častejšie potkýňame o vášnivé (internetové) diskusie plné nálepkovania. Jedni nasadia druhým nálepku ovca. Druhí zas tretím nálepku nácek. A tak si jedna skupinka spokojne pradie, ako to tej druhej natrela a utešuje sa, že žije v tej správnej socálnej bubline.

Aká je však realita z pohľadu vzorov týchto rozhádaných skupiniek? Štandardní vládni politici si aj naďalej kradnú a neriešia problémy tejto krajiny. Štandardná opozícia nevie určovať smer spoločenskej diskusie, ich kritika pôsobí nekompetentne a ich víziou je len nejak opäť prekĺznuť do parlementu. Štandardizovaní extrémisti v zelených tričkách potvrdzujú predpoklady, že nie sú schopní riešiť akékoľvek problémy Slovenska a že akonáhle sa dostanú ku korytu, kauzy sa nalepia aj na nich a predvolebné sľuby sa rozplynú ako prach vo vetre.

Ako sa však naša spoločnosť mohla dostať do stavu, v ktorom poctivo pracujúci človek z jedného tábora priaznivcov považuje druhého poctivo pracujúceho človeka z iného tábora za menejcenného? Prípadne za zradcu, ktorého treba, v lepšom prípade, hnať za humná, v horšom postaviť k múru?

Odrazu na scénu prišlo sebavedomé politické zoskupenie s úplne novou rétorikou. S úplne novými a jednoduchými sľubmi. A vymedzilo sa voči celej-celučičkej politickej scéne na Slovenku. Áno, vymedzili sa voči všetkým, ktorí nás doteraz klamali a sklamali. Kotlebovci tým oslovili masy. A tieto masy nie sú vo veľkej väčšine žiadni fašisti ani neonacisti. Nie sú dokonca ani žiadni hardcore priaznivci ĽSNS. Zatiaľ. Môžu sa však nimi rýchlo stať. Stačí málo. Stačí, ak ich „odpraceme“ z našich sociálnych bublín, prestaneme sa s nimi stýkať a diskutovať, zaradíme ich na okraj spoločnosti a do „memečiek“. Danú situáciu si títo ľudia nevyhodnotia ako dôsledok svojej naivnej priazne voči extrémistickej ĽSNS. Vyhodnotia si ju ako útok voči svojej osobe, resp. ako útok na možnosť vyjadriť slobodne svoj názor. Človek je však tvor spoločenský, ktorý sa potrebuje stýkať s ľuďmi, ktorí ho majú radi alebo ho prinajmenšom rešpektujú. A kde nájdu títo ľudia útočisko po tom, ako ich povýšenecky odvrhneme?

Číslica 2017 sa v Európe podľa všetkého zapíše do dejín ako rok, kedy sa zastavil nárast nacionalistických a extrémistických hnutí. Spomeňme si napríklad na výsledky volieb v takom Francúzsku, Holandsku, Rakúsku či Nemecku. Najlepší volebný výsledok tam zaznamenali strany a hnutia, ktoré sa voči týmto ideám jasne vymedzili a zasadili sa za prehlbovanie európskej integrácie.

Či tento trend nastúpi aj Slovensko však záleží aj od nás, ktorí už teraz vieme, že Kotlebova ĽSNS je číre zlo. Od nás, ktorí vieme, že jednoduché a extrémne riešenia, násilie a viac-menej skrytý neonacizmus nikdy nič, okrem chaosu a utrpenia, nepriniesli.

Čo treba robiť? Celé by som to zhrnul do pár jednoduchých bodov:

  • Ľuďom, ktorí vidia v ĽSNS niečo nové a netradičné, treba pripomínať, že táto strana sa veľmi rýchlo „zoštandardizovala“, teda prestala plniť svoje sľuby, obklopila sa kauzami, prisala sa s radosťou na štátny rozpočet a veselo hlasuje s vládou, keď treba hatiť vyšetrovanie závažnych korupčných káuz.
  • Ľudí, ktorí vidia ĽSNS ako trest súčasnym politikom, treba vysvetliť, že v prvom rade touto voľbou vytrestajú samých seba a nasledujúce generácie. Lebo náprava škôd, ktoré by títo nekompetentní a agresívni ľudia teoreticky dokázali v krajine napáchať, by stála obrovské množstvo času a úsilia, ktoré by sa dalo inak využiť na progres a rozvoj.
  • Najmä mladým ľuďom, ktorí vidia ĽSNS a ich hranie sa na „vojačikov“ (pochody, hliadky, domobrana, vodca, symbolika na hrane zákona…) ako niečo cool, vysvetliť, že militarizácia politky a teda fašizmus ani nacizmus rozhodne cool neboli. Boli to nefungujúce a zvrátené ideológie, ktoré dostali po krátkom trvaní neuveriteľne na frak. Že ich vodcovia skončili potupne na šibenici a s guľkou v hlave. A ich niekdajší prívrženci sa museli po zvyšok života pasovať s verejnou hanbou či vnútorným spytovaním si svedomia. Že snaha o naplnenie týchto ideológii bola postavená na utrpení a životoch miliónov mužov, žien a detí, rovnakých, ako sú napríklad aj oni sami.
  • Ľuďom, ktorí stratili nádej a ĽSNS volia ako poslednú možnosť na zmenu k lepšiemu, pripomenúť, že na Slovensku sú ešte stále šikovní a čestní ľudia, ktorí chcú a vedia zmeniť našu krajinu či región k lepšiemu a naštartovať progres, ktorý nám tak veľmi v posledných rokoch chýba. Ja osobne som takýchto ľudí našiel v novovznikajúcom hnutí Progresívne Slovensko.

Čo netreba robiť? Jeden jediný bod:

  • Haniť a urážať ľudí, ktorí prestali veriť súčasným politikom a uverili manipulátorom z radov extrémistov a ich jednoduchým riešeniam. Nie sú to väčšinou žiadni náckovia. Nie sú to ani hlupáci. Sú len zúfalí, právom nahnevaní a frustrovaní. A volajú po zmene. Sadnime si s nimi, napíšme im na FB, vypočujme si ich a ukážme im, že táto zmena sa dá dosiahnuť aj pozitívnou cestou.

PS: Sám som bol do cca 20 rokov (mám 29) svojho života nacionalistická a rasistická konzerva. Prišlo mi cool hovoriť o konšpiráciach a myslieť si, že všetci, čo veria mainstreamu sú ovce alebo zapredanci. Zmenil ma až príchod na štúdium (žurnalistiky) do Bratislavy, kde moje postoje narazili na liberálne videnie sveta. Doteraz obdivujem niektorých mojich spolužiakov, ktorí mali trpezlivosť viesť so mňou na túto temu nekonečné debaty. A táto zmena prostredia a ich trpezlivosť mali zmysel. Postupom času som pochopil, že sloboda je dôležitejšia, ako akákoľvek ideológia. A že svet nie sú len humná rodnej viesky, ba dokonca ani hranice jednej krajiny. Svet tvoria ľudia. Ktorí sú rozni. A tak je to dobre.

Andrej Sládkovič

Nehaňte ľud môj

Nehaňte ľud môj, že ľud je mladý,
klebetárski posmievači!
V mladom sa veku ide do vlády,
starému sila nestačí;
keď predkov nemal — a či ich nemal,
ktorí prežili čas zlatý? —
čo bys’ sa mu ty zato posmieval?
Na potomkov on bohatý.

Nehaňte ľud môj! že nemá dejov
slávy svojej minulej sklad;
on ešte peknou kvitne nádejou,
budúcnosť má jeho poklad:
Počuješ bájne hlasy povestí?
Hovoria tie, keď čas čuší,
zázračný z nich on svet má vyviesti,
budúci svet v nich on tuší.

Nehaňte ľud môj, slepí sudcovia!
že ľud môj je len ľud sprostý;
často sú múdri hlúpi ľudkovia
dľa súdu svetskej múdrosti:
Počuješ? Spieva slovenské pole,
spievanky zrodia Homérov;
len ľúbosť útlu spievajú hole,
no budú aj bohatierov. —

Nehaňte ľud môj, ústa nečisté!
že odhodok on je hlúpy;
múdrosťou jeho vykúpení ste
a ešte vás raz vykúpi!
Či nepočuješ slová rozumné,
čo deň po dni opakuje?
Večné v nich pravdy, hlboké, umné;
ten ľud vedu si hotuje.

Nehaňte ľud môj! že je len malý,
že nevládne celým svetom.
Kde telo ducha k zemi nevalí,
tam duch lieta ľahším letom.
Na helénsky že ľud si spomnite —
duch si svet vlastný utvorí;
či v žaludi hôr zárod vidíte?
Nie! — no viďte dubísk hory!

Nehaňte ľud môj! že je chudobný,
že kraj biedny, smetisko má;
to je blud! má svet sebe podobný,
má hory, rieky, zlato má! —
A keď by nemal? — ale má hlavy,
má obchodu silný zárod. —
Alebo či sú čriedy a bravy
a koniarne komus’ národ?

Nehaňte ľud môj! že je ľud tichý,
že rád trpí, že je slabý; —
pravda, surovej on nemá pýchy,
nie je v zápasoch pochabý.
Vy to neviete, že duch národov
práve takú povahu má:
keď má vystúpiť s činnou slobodou,
najprv ticho myslí, dumá. —

Nehaňte ľud môj! že úcty nemá,
že ľud môj je potupený. —
Slávnejšie ešte svet tupí plemä,
nuž kto je tam zhanobený? —
Ach, zlé sú časy! na všetky strany
svet žertvuje bohom zlatým. —
Ale nechaj mi národ bez hany;
národ patrí k veciam svätým!

Teraz najčítanejšie

Milan Ftorek

Mám rád spravodlivosť a dobrý humor. A som vraj slniečkar.